Čontofalský je opäť na druhej koľaji

lebo sa zranila papierová jednotka v tíme Viačeslav Malafejev. „Francúz", ako fešáka Kamila prezývajú, po troch odchytaných zápasoch zostal v sobotu proti vedúcemu Rubinu Kazaň opäť na lavičke.

Čakali ste po troch zápasoch, z toho dvoch víťazných a chytenej penalte, že si opäť sadnete na lavičku?

„Nie, ale je to realita. Neplatí, že brankár, ktorému to ide, odíde až po nejakom výbuchu. Malafejev sa uzdravil, v týždni začal trénovať a - nastúpil."

Proti FK Moskva ste v 78. min za stavu 1:0 ratovali tri body chytením penalty súpera. Aj predtým fanúšikovia skandovali vaše meno, po zápase vás vytlieskali.

„Opakujem, sú to príjemné pocity, ale realita je iná. Ja som v Zenite nastúpil na prvý zápas po dvadsaťmesačnej pauze. Vydaril sa mi. Ostatné je už vecou trénera. Fanúšikovia aj spoluhráči vedia, prečo chytá Malafejev. Je tu kvóta cudzincov na zápas, a možno aj iné vnútorné tlaky. Do toho sa nestarám. Tréner Advocaat mi povedal, že sme pre neho s Malafejevom na rovnakej úrovni, aj si nás rovnako cení. Tak si vyberte."

Máte zmluvu do koca roku 2009. Napriek tomu ste už riešili možný odchod. Prečo stroskotali rokovania s Feyenoordom?

„Najskôr musím povedať, že do Holandska som išiel na odporúčanie trénera Advocaata, ktorý sa dobre pozná s poradcom Feyenoordu Leom Beenhakkerom, inak terajším trénerom Poľska, ktoré hrá v našej kvalifikačnej skupine o postup na svetový šampionát. Všetko vyzeralo nádejne, ale potom ma ten istý Advocaat odvolal, pretože Malafejev sa zranil."

Ako vychádzate s Malafejevom?

„Normálne. Niežeby sme si padali okolo krku alebo chodili spolu na pivo. Trénujeme pod vedením jedného kouča, povzbudzujeme sa navzájom, lebo ide o náš chlebíček, ale šancu dostáva on. Musíme spolu vychádzať, dlhé dni bývame sami na tréningovej báze."

Hráči vedia, o čo ide?

„Pochopiteľne, všetci to vedia, aj fanúšikovia. Všetko je to akési čudné. Cítim, že ma tu majú radi, ja sa cítim dobre, len ma škrie, že vysedávam na lavičke. Dobre zarábam, ale najspokojnejší by som bol, keby som chytal. Niekedy sa mi zdá, že aj hráči by boli radšej, keby som chytal ja. Poviem to otvorene - niekedy si myslím, že lepšiemu tu neprajú. Ale čo s tým urobíme? Inak sa mi žije dobre."

A čo Feyenoordu?

„Feyenoord podľa mňa padol. Podľa mojich informácií má klub finančné problémy, ktoré rieši, a musí vyrovnať podlžnosti hráčom, až potom sa obzerať po iných. Túto etapu rokovaní považujem za skončenú."

V Rusku ste od roku 2003. Je pravda, že chcete odísť, hoci máte výhodné finančné podmienky?

„A čo je pre brankára dosť peňazí, keď nechytá? Mám tridsať preč a ešte sa cítim užitočný. Chcem to dokázať, ale nemám šancu. Tak logicky hľadám miesto, kde by som mohol ukázať profesionálne schopnosti."

Aj za cenu toho, že by ste išli s príjmami pod cenu?

„Aj. Teoreticky to vyzeralo, že ak by som podpísal s Feyenoordom zmluvu, mal by som plat desaťnásobne nižsí ako v Rusku, ale ja som chcel chytať aj tak."

Čo odradzovalo doterajších záujemcov od vašej kúpy?

„Asi cena odstupného, ktorá bola vraj milión eur, ale už mi klub nechce klásť prekážky. Prišiel k nám na hosťovanie brankár, mladý a Rus, ten bude ako rezerva."

Čo ak sa vám do leta nepodarí prestúpiť?

„Vydržím do konca roku a odídem."

Kam?

„Budem hľadať aj s manažérom Robom Jansenom z Holandska."

Niektoré agentúry uvádzajú ako vášho manažéra Viktora Kolářa.

„Viem, ale je to omyl. Manažérom je Jansen, Kolář je môj dobrý priateľ a má dohodu s Jansenom, že keby niečo objavil, Jansen to dotiahne a Viktor bude mať svoje percentá z realizovaného prestupu."

Ak by sa vám nič nepodarilo získať v Európe?

(Smiech) „Odídem do Ameriky... Alebo ešte lepšie, za kamarátom Karolom Kiselom do Austrálie. Ja sa nestratím, ale chcem už konečne chytať."

Ak sa v lete objaví nový klub a vy by ste začali chytať, pokúsili by ste sa opäť dostať do reprezentácie?

„Ja som reprezentačnú kapitolu neuzavrel. Ak by sa mi darilo a tréneri by usúdili, že by som bol prínosom, rád prídem. Pozvánka do reprezentácie je vždy povzbudením aj odmenou."

Na ktoré obdobie a zápasy si najradšej spomínate?

„Na éru Dušana Galisa a na zápas v Moskve, kde sme remizovali 1:1 a odrazili sa k úspešnej kvalifikácii. Tá sa skončila najsmoliarskejším zápasom v baráži so Španielskom, prehrali sme 1:5. Baráž bola najväčším úspechom slovenského futbalu. Po čase však môžem povedať, že so Španielskom sa nehralo iba na ihrisku."