Boxujem, ale do frňáku si už nedávame, vraví najstarší žijúci olympijský víťaz

V mladosti bol chýrny tanečník a šikovné nohy využil aj v ringu. Ján Zachara si na olympiáde roku 1952 v Helsinkách vybojoval zlato v kategórii do 57 kg. Boxu sa po celý čas venoval popri zamestnaní.

„Nikdy som si nepotrpel na to, že som olympijský víťaz," hovorí s príznačnou skromnosťou útly 88-ročný chlapík.

Boxujete ešte?

„Trikrát do týždňa chodím s dubnickými chlapcami z partie Dušana Bučka do telocvične v Ilave.“

Vládzete?

„Pohyb ma baví. Každý deň zájdem na cintorín, vyšliapem si sto schodíkov hore. Už dosť dávno som bol u lekára na kontrole, povedal mi, že som prekonal slabší infarkt. Ani som to netušil. Tak sa snažím veľa hýbať. V pondelok chodím cvičiť s dôchodkyňami do domu seniorov v Novej Dubnici. Predcvičujem im.“

Takže ste ich kondičný tréner.

„To ste mi zasa dosť pridali (smeje sa). Ale na ich akcie nechodím. Manželka umrela pred štyrmi rokmi. Čo mi ona dala, to jej už nikdy nevrátim. Veľmi mi chýba.“

Ján Zachara stále trénuje aj vo vysokom veku.

Čo robíte, keď necvičíte?

„Ešte som nespomenul, že tu mám jedného parťáka, ktorý ma skoro ráno doma vyzdvihne a odvezie do Dubnice nad Váhom, kde od šiestej do siedmej trénujeme vo fitcentre hokejistu Tomáša Tatara.“

Čo znamená, že trénujete?

„Cvičíme so švihadlom, trochu v ringu. Samozrejme, že si nedávame do frňáku, ale skôr sa bavíme v rukaviciach. Tak aby sa telo stále hýbalo. No a potom prídem domov, potrebujem si trochu oddýchnuť. Pustím si v televízii staré šlágre, lúštim krížovky. V lete zasa trávim čas v malej záhradke pri dome. Niečo si posadím a potom sa teším, keď to vyrastie. A často spomínam na robotu v dubnickej fabrike, kde som strávil bezmála tridsať rokov. Začal som na šrotovisku, no väčšinu času som odpracoval v odlievarni, kde som mal na starosti 43 ľudí.“

Po skončení aktívnej kariéry vám núkali aj pozíciu profesionálneho pästiarskeho trénera, no odmietli ste. Prečo?

„Nikdy som nepočítal s tým, že by ma šport mal živiť. A do boxu chcel vtedy kadekto kibicovať, čo mi nevoňalo.“

Čo zlákalo malého útleho chlapca na taký kontaktný šport, akým je box?

„V pätnástich som začal hrať futbal v TTS Trenčín za benjamínkov, čo bolo dnešné žiacke družstvo. Vtedy som videl prvýkrát v trenčianskej sokolovni trénovať boxerov a vrstovníci ma k nim zlákali. Nikdy predtým som neboxoval, ale mal som dobré základy. Ako decká sme museli chodiť na drevo a pritom sme sa šplhali na stromy. Mal som tiež kamarátov, ktorých rodičia ručne vyrábali tehly. Chodil som im pomáhať, takže fyzicky som bol dobre pripravený, ani som o tom nevedel.“

Ako zareagovali na vaše rande s boxom rodičia?

„Mama bola proti, ale otec ma v tom podporoval.“

Tiekla vám v ringu niekedy krv?

„Nikdy, to by mama nezniesla. Modrín som mal dosť, ale tie k boxu patria.“

Mali ste z nejakého súpera strach?

„Musím sa priznať k príhode, ktorú som zažil hneď v mojich začiatkoch. Boxovali sme v Trenčíne proti Považskej Bystrici. Prvý zápas som zvládol ešte v pohode. Keď sme sa vážili pred druhým, zrazu som zbadal súpera. Zarastený bol ako medveď, taký hromotĺk. V Trenčíne sa kráčalo po schodoch na javisko a odtiaľ do ringu, no ja som si to namieril bočným východom preč. Skrátka, ušiel som a už som sa nevrátil.“

Aké to malo dozvuky?