Ak štadión v Prešove nebude do dvoch rokov, Komanický má obavy

PREŠOV. Pri slávnostnom dekorovaní sa nevyhol podpichovačkám.

O jeho zaradení do Siene slávy prešovského športu totiž rozhodovala päťčlenná komisia, ktorej je sám členom.

O tom, že miestenka do nesmrteľného klubu prešovských športových elít patrí Mikulášovi Komanickému právom, však niet pochýb.

Takmer s určitosťou možno povedať, že rovnako by to dopadlo, ak by hlasovala verejnosť.

Osobností bolo veľa, mali trocha navrch

Charizmatický 68-ročný rodák z Dlhej Lúky v okrese Bardejov bol pri tom, keď Tatran siahal na československý titul.

V sezóne 1972/73 dosiahli zeleno-bieli najviac víťazstiev spomedzi všetkých 16 mužstiev v súťaži, pri celkovom účtovaní však zaostali o jediný bod za majstrovskou Trnavou.

Pre zaujímavosť, v prvej osmičke bolo vtedy až šesť celkov zo Slovenska, medzi nimi aj ďalšie dva z východu, a to košické mančafty VSS a Lokomotíva.

Komanický si zahral v reprezentácii do 23 rokov, mihol sa aj v seniorskom áčku a po skončení hráčskej kariéry začal písať bohatú trénerskú kapitolu.

Aj v rámci nej pokoril najvyššie méty, v úvode milénia viedol národný výber Slovenska do 21 rokov.

Do rieky menom Tatran Prešov, jeho srdcovky, vstúpil hneď niekoľkokrát.

„Som síce najčerstvejší člen Siene slávy (k zoznamu štrnástich laureátov pribudol na začiatku tohto roka, pozn. red.), ale o to viac si to vážim. V období sedemdesiatych až osemdesiatych rokov bol šport v Prešove na vrchole a rástli v ňom veľké osobnosti. My, čo sme sa v Sieni slávy ocitli, sme mali to šťastie, že sme mali trocha navrch,“ vyznal sa Komanický zo svojich pocitov po zisku prestížneho ocenenia.

Spolu na ihrisku i v Sieni slávy

Jedno z najsilnejších futbalových mužstiev Tatrana Prešov v histórii - ak nie úplne najsilnejšie – sa opieralo o genialitu Mikuláša Komanického s Jozefom Bubenkom.

Obaja teraz boli bok po boku zaradení do Siene slávy prešovského športu.

Asi to inak ani nešlo – nadhodili sme o štyri mesiace mladšiemu z obávaného dua.

„Boli sme dvojička, ktorá dlhé roky spolu hrávala a už nás tak aj brali,“ usmial sa Komanický pri spomienke na spoluprácu, ktorá prispievala k tomu, že súperi cestujúci na zápasy v Prešove prehrávali už vo vlaku v Kysaku, ako sa v tých časoch s obľubou vravelo.

Nikde nie je toľko problémov

V debate s Mikulášom Komanickým sme prebrali aj toľko omieľanú nelichotivú súčasnosť prešovského športu.

„Veľmi ťažko sa mi o tom hovorí,“ povzdychol si.

„Keď sa pozrieme na futbalový či hokejový štadión, nehovoriac o tom, že tu nie je ani plavecký bazén, tak mesto Prešov ako tretie najväčšie mesto na Slovensku by si ich rozhodne zaslúžilo. Žiaľbohu, krúži nad ním čierny duch, ako by to tu bolo začarované. Nikde nie je toľko problémov pri verejných obstarávaniach, projektových dokumentáciách, či schvaľovacom procese. Asi sa treba dôslednejšie pozrieť na ľudí, ktorí sú za to zodpovední,“ hovoril už v prvom rade ako skúsený poslanec mestského zastupiteľstva.

Čo sa týka výstavby nového futbalového štadióna, je podľa neho „nehorázne, aby kvôli jednej pripomienke, vraj diskriminačnej, pričom ďalšie Úrad pre verejné obstarávanie zmietol zo stola, bola súťaž zrušená a začínalo sa odznova.“

Súčasný stav je veľké memento

Optimisti zvyknú pri páde vravieť, že treba aj to, aby sa bolo odkiaľ dvihnúť a vybudovalo sa to na pevnejších základoch.

Čaká prešovský šport svetlejšia budúcnosť? Kde ho vidí Mikuláš Komanický o päť rokov?

„Ťažko mi je hovoriť o tom, či bude lepšie, alebo nebude. Jedno by si ale mali všetci uvedomiť. Národ, ktorí si neváži minulosť, nemá budúcnosť. Preto mám obavy, čo bude ďalej s prešovským futbalom, keď sa do dvoch rokov nepostaví štadión. Rodičia vidia, že u ich detí nie je momentálne postarané o budúcnosť. Nemajú sa kde prezliekať, pomaly ani kde trénovať a už v mladom veku chodia do Košíc, Bardejova, či Popradu. To je veľké memento,“ dvíha legenda prešovského futbalu varovný prst.