Strieľa góly, skladá pesničky. Futbalový raper má napriek zdravotnému hendikepu najvyššie ambície

Foto: Spolu s asistentom trénera Jánom Hanckom. Otcom slovenského reprezentanta Dávida Hancka. Autor: Mario Frimmel

Ako mládežník si obliekal dresy reprezentácie, zaujal najmä na turnajoch v Maďarsku a Česku. Kariéru mu skomplikovali tragédia v rodine a zdravotné problémy.

Vyrovnáva sa s nimi po svojom: skladaným piesní, spevom a v prvom rade futbalom.

Aktuálne pôsobí v štvrtoligovom FC Baník Prievidza, kde patrí medzi ústredné postavy tímu. ADRIÁN OKENKA (18) napriek viacerým problémom nestráca optimizmus a stále má ambície hrať v profesionálnom klube. Chce sa živiť futbalom.

Kde ste urobili svoje prvé futbalové kroky?

V rodnej Prievidzi. K futbalu som sa dostal ako päťročný špunt. Priviedol ma k nemu dedko, ktorý žije so mnou futbalový život doteraz, za čo mu ďakujem.

V štyroch rokoch som prišiel o ocina, zomrel pri autonehode. Stal som sa akýsi mamin cecok, preto si vážim jeho rady. Škoda len, že som nechcel odísť z Prievidze, pretože možno by som bol teraz úplne inde.

To ste nehrali v iných kluboch?

Zopár turnajov som absolvoval za AS Trenčín. Začínal som s o dva roky staršími chlapcami, ktorí mi vždy dali zabrať. Možno aj preto som sa potom ľahšie presadil vo svojej vekovej kategórii.

Odohral som aj pár turnajov za reprezentáciu, na čo som hrdý. Škoda len, že som na to nenadviazal v mužskom veku. Snáď to ešte nie je stratené a príde to.

Vraj vám kariéru skomplikovali zdravotné problémy.

Futbal sa dá robiť na vysokej úrovni aj s epilepsiou, musím sa však k tomuto problému zodpovedne postaviť.

Ako vnímate svoje pôsobenie v štvrtoligovej Prievidzi?

Veľmi pozitívne. Klub som počas celej mládežníckej kariéry neopustil napriek mnohým ponukám. Cítim zodpovednosť a určitú potrebu klubu oplatiť to, čo do mňa za celé roky investoval. Nemyslím peniaze, ale ochotu, námahu a hlavne dal mi druhý domov.

Štvrtá liga je pre mesto ako Prievidza smiešna. Žiaľ, robiť šport na Slovensku nie je jednoduché a taktiež by som nehádzal všetku špinu na vedenie klubu. Snažia sa. Každý sa snaží odviesť maximum pre klub, aby sa dostal opäť tam, kde patrí. K futbalovej špičke.

Kedysi chodili na futbal do Prievidze tisícky ľudí.

Pamätám si to veľmi dobre. Najviac spomínam na najčerstvejší zápas, kde padla tisícka. Proti Senici v Slovenskom pohári som ako chlapec podával lopty a počas celého zápasu som bol v takej eufórii, že hneď po ňom som sa od šťastia rozplakal.

Verím, že sa toto na už novom štadióne bude opakovať a ja nebudem podávať lopty, ale odovzdávať na ihrisku maximum. Spravím to preto, aby boli ľudia na štadióne pyšní a hrdí na svoj klub.

Okrem futbalu skladáte tiež piesne a spievate.

Je to taký môj koníček. Keď mi je zle alebo mám toho veľa, napíšem pesničku. Hudba je liek na dušu. Ambície si veľké nedávam, prioritou je určite futbal.

Pesničiek mám okolo štrnásť, veľké koncerty zatiaľ nerobím. Snáď ma už konečne zavolajú (smiech). Ak budem hrávať prvú ligu, zaspievam s fanúšikmi oslavný chorál (smiech).

Máte nejaký životný sen?

Určite áno. Zarábať si v živote tým, čo ma baví. Je len na mne či sa sen stane skutočnosťou.

Také najbližšie moje futbalové ambície sú popasovať sa v Prievidzi o tretiu ligu, prípadne ísť vyššie. Všetko je však vo hviezdach, treba ísť krok po kroku a uvidíme čo príde.

Aký je váš obľúbený klub?

Manchester United. A jedným z mojich vzorov je milovaný alebo nenávidený Eric Cantona. Aktuálne je to určite Bruno Fernandes. Úžasný hráč a perfektná osobnosť.

Chceli by ste niečo dodať?

Poďakovať všetkým členom rodiny, ktorí to so mnou nemajú ľahké, ale aj napriek tomu stále držia so mnou a podporujú ma vo všetkých správnych smeroch.

Chcem tiež poďakovať každému za strávený čas čítaním mojich odpovedí.

A mladým futbalistom odkážem len jednu, ale za to dôležitú vec. Treba na sebe makať, šport je krásna vec. Ale aj škola je dôležitá.