Koncepčná práca s mládežou sa nerobí len vo futbalových akadémiách. Tréneri v útvaroch talentovanej mládeže sa stretávajú s inými výzvami a musia riešiť aj iné problémy ako tréneri akadémií, ale aj na tejto úrovni sa dajú dosiahnuť významné úspechy.
JOZEF DANKO v minulosti pôsobil aj v akadémiách Spartaka Trnava a DAC Dunajská Streda a v súčasnosti je mládežníckym trénerom v MŠK Rimavská Sobota.
V uplynulej sezóne družstvo do 15 rokov pod jeho vedením obsadilo v skupine o umiestnenie v I. lige Stred druhé miesto.
V rozhovore hovorí o kľúčových obdobiach vo vývoji hráča, o partnerskom prístupe k hráčovi, ale aj o tom, že tréner musí pracovať aj so strachmi rodičov.
Rozhovor je súčasťou seriálu Hviezdy sú už tu, ktorý Sportnet pripravuje v spolupráci s automobilkou Hyundai.
V čom je iná práca mládežníckeho trénera v menšom klube ako je MŠK Rimavská Sobota v porovnaní s akadémiami?
Veľa záleží od toho, o akých vekových kategóriách sa rozprávame. Je tam jeden prirodzený rozdiel: v akadémiách sú chlapci pôsobiaci v prvej lige dorastu, kým v útvaroch talentovanej mládeže hrajú nižšie súťaže dorastu.
Takže vopred viete, že v útvaroch robíte s hráčom maximálne do 15 rokov, lebo ak má na to, tak skôr či neskôr odchádza do akadémie. Tam sa má koncentrovať celá kvalita, ktorá má väčšiu pravdepodobnosť dostať sa do profesionálneho futbalu.
Existujú aj výnimoční hráči, ktorí sa dostanú do veľkého futbalu, hoci neprešli akadémiami, ale u nás sú to skôr výnimky.
V útvaroch vám tak odpadá možnosť urýchliť vývoj nadaného hráča tým, že ho posuniete skôr do dorastu, lebo ten je na nižšej úrovni.
Na druhej strane, ak viete čo chcete hráčovi dať, aký by mal byť na konci žiackeho veku, tak viete s tým hráčom veľmi dobre pracovať aj v rámci ÚTM.
Akadémie sú často vo väčších mestách a vo väčších spádových oblastiach, a majú vytvorené podmienky na to, aby už aj v nižších vekových kategóriách koncentrovali viac kvality.
Veľmi to závisí aj od regiónu. Ak ide o chudobnejší región, alebo je tam horšia dopravná infraštruktúra, tak máte problém doviesť hráča, aj keď sa narodí iba pätnásť kilometrov od vás.
Ale ak sa narodí v blízkosti akadémie, kde je infraštruktúra dobrá, tak v ktoromkoľvek veku si ho jednoducho stiahnu k sebe do tímu.
Základný rozdiel je teda v tom, že akadémie majú za úlohu koncentrovať kvalitu, zatiaľ čo ÚTM má úlohu robiť s tým, čo sa urodí okolo neho a potom v tej správnej chvíli posunúť do akadémií.
Vnímate rozdiel aj v tom, že akadémie majú možnosť výberu už od tých najnižších vekových kategóriách, kým v útvaroch často musíte pracovať s tým, čo máte? Alebo aj tu je možnosť výberu hráčov?
To skôr súvisí s tým, v akom veľkom meste sa ten klub nachádza, nie s tým, či ide o akadémiu. V dvadsaťtisícovom meste nemáte odkiaľ v každom ročníku nájsť talenty v takej miere ako v osemdesiattisícovom meste.
Teda ani akadémie v menších oblastiach nedokážu spraviť výber v najmladších kategóriách.
Oproti tomu vo väčšom, päťdesiattisícovom meste, aj keď tam funguje iba útvar, ale má tam dobrých trénerov a má to nastavené, tak už môže začať s tým, že bude pracovať s prvotným výberom už v prípravke.
Nebudú napríklad naberať kvantá deti len preto, že potrebujú členské, ale budú vyberať podľa toho, kto má pohybový potenciál a vedia tak už odmalička pracovať s relatívnou kvalitou.
Ako vidíte úlohy a ciele mládežníckeho trénera v takom klube, ktorý má mužov napríklad v tretej lige a tí najlepší mladí hráči majú ambíciu hrať vyššie?
Pri odpovedi na túto otázku treba ešte užšie špecifikovať vekovú kategóriu. Kategória U12 je úplne iná ako U14 a U15. Podľa toho si treba určiť ciele.
Do 13 rokov, kým je zlatý vek motorického učenia a deti sa vyvíjajú prevažne rovnomerne, čo sa týka rastu, je hlavný cieľ rozvinúť ich čo najviac technicky, rozvíjať ich kondičné a koordinačné schopnosti, ktoré sú primerané veku.
Okolo 13 rokov, keď začína zrýchlený rast, prichádzajú ďalšie úlohy. Už s nimi robíme viac ako s potencionálnymi vrcholovými športovcami a menej ako s detičkami, ktoré majú milovať futbal.
Ak hráč chce byť naozaj dobrý, tak by mal tušiť, aká je cena toho, aby sa z neho stal výborný hráč. Často si to neuvedomujú, aké dôležité sú starostlivosť o telo, prístup k životospráve a hodiny venované športu naviac. Treba im to ukázať.
Potom keď v šestnástich príde do akadémie, nebude prekvapený, ak ho zrazu zoberú do posilňovne, alebo mu dajú roller do ruky. Musí vedieť, že k životu futbalistu patrí aj kondičný tréning. Kondícia má viacero zložiek, nielen vytrvalosť, ale napríklad aj mobilita, kompenzácia či silový tréning.
Niektorí tréneri majú pojem „kondičný tréning“ stále zafixovaný tak, že v zime ideme behať, ale v období zrýchleného rastu je najdôležitejšia časť kondičného tréningu to, aby hráči boli dostatočne silní a zároveň maximálne funkční.
Od akého veku majú byť kondičné tréningy súčasťou pravidelnej prípravy futbalistu?
Najnovšie výskumy hovoria, že silový tréning v určitej podobe patrí už aj k tým úplne najmenším deťom. Treba si len voliť správnu formu. Nikto netvrdí, že v prípravke a v mladších žiakoch treba robiť váhový tréning v posilňovni, no rôzne úpolové cvičenia, ktoré sa robia zábavnou formou, patria už aj do prípravky.
V období zrýchleného rastu teoreticky už niektoré deti chodia do posilňovne, ale ich telo tak rýchlo rastie, že nemajú dostatok energie, aby im rástli svaly. Vtedy treba robiť silový tréning, aby hráči boli komplexne pevní.
Po skončení zrýchleného rastu prichádza silový tréning zameraný na to, aby im pribudla svalová hmota.
Aké náročné je to uskutočniť v menšom klube?
Sú veci, na ktoré nepotrebujete žiadne pomôcky. Kým sa využíva vlastná váha na tréning, tak ten klub to nestojí nič. Ide o to, či to tí tréneri vedia a či tomu veria.
Stále máme kluby, aj na úrovni akadémií, ktoré tomu neveria a vôbec nevedia, ako by to mali robiť.
Neskôr už je otázka, či máte ich kde zobrať do posilňovne, či máte toho kondičného špecialistu, ktorý ich naučí všetky cvičenia, na ktoré sa bude nadväzovať v doraste.
Ale v nižších kategóriách sa dajú veci robiť hocikde, na chodbe, na ihrisku, na lúke, na tribúne. To vás nestojí nič, ale potrebujete ľudí, ktorí to v majú v hlave. A v útvaroch je to niekedy to najdrahšie.
Kladie sa na to dostatočný dôraz vo vzdelávaní trénerov?
Nie. Vzdelávanie trénerov na Slovensku je zamerané na to, aby sme sa dokázali venovať špičke vo veku starších žiakov a v doraste. Na to máme špecializované kurzy.
Zatiaľ zaostávame v tom, ako pracovať v nižších kategóriách. Je tam najviac detí, je to spodok pyramídy, zároveň je tam najmenej finančných zdrojov, a máme tam najviac nedostatkov.
Ak chceme niečo zlepšiť v slovenskom futbale, jeden z tých bodov je, aby sme sa venovali nie vzdelávaniu všeobecne, ale zamerať sa na spodok pyramídy.
Tam robia často dobrovoľníci, oteckovia, kamaráti, bývalí hráči, ktorí to zobrali, lebo to nemal kto robiť. Vtedy naozaj ide o to, či má hráč šťastie a je v klube, kde majú človeka, ktorý vie, ako by sa to malo robiť.
Máme na Slovensku oblasti, ktoré sú na tom veľmi dobre kvôli tomu, že akadémia chodí vzdelávať trénerov v regióne, organizuje pre nich semináre, prednášky, ukážky, ponúka im materiály a otvára im dvere, aby sa prišli pozrieť.
My napríklad máme v rámci kraja najbližšie akadémie 70-100 kilometrov od nás, ale zároveň necítime, že by niektorá z nich mala záujem čokoľvek robiť v oblasti vzdelávania pre región.
Nie je to paradoxné, že na trénovanie v tretej lige mužov už treba mať UEFA A licenciu a s deťmi môže robiť hocikto?
Rola trénera je v rámci našej spoločnosti veľmi znevažovaná, nedocenená a podceňovaná. Každý si myslí, že je tréner a zároveň nikto to nechce robiť. Ak niekto je ochotný tomu venovať svoj čas, peniaze a energiu, tak to môže robiť. Nie preto, že je dobrý, ale preto, lebo v dvadsaťtisícovom okresnom meste nemáme nikoho, kto by to bol ochotný robiť.
To je naša realita. Pokiaľ nebudú kluby, mestá a obce tak finančne silné, že si dokážu vychovať ľudí, ktorí budú aj odborne zdatní, bude to robiť každý, kto chce.
V ktorom veku sa to u mladých futbalistov láme, či z nich bude profesionálny hráč alebo nie?
Sú tri štatisticky najvýznamnejšie obdobia, kedy strácame talenty. Jedno je vrchol – prechod z dorasteneckého do dospelého futbalu. Tento prechod je všetkým známy a veľmi náročný.
Druhé obdobie je prechod zo žiackeho do dorasteneckého veku. Ak však máte to šťastie, že žijete v meste, kde sa nachádza akadémia a vaše dieťa funguje tak dobre, že ho už v žiackom veku presúvajú niekedy do dorastu, tak prechod je plynulý.
Vtedy to nemusí byť až taký problém, ako keď sa deje prechod z útvaru talentovanej mládeže do akadémie a dieťa mení aj miesto na život, aj školu, aj celé prostredie okolo seba. Je to ďalšie sito, ktoré dieťa nemusí ustáť.
Tretie obdobie je vrchol puberty, okolo štrnástich rokov. Vtedy niekedy aj najväčšie talenty prestanú z večera do rána so športom, lebo sa im v hlave rozhádzala chémia. Vtedy treba vedieť k nim dobre pristupovať, lebo vtedy odporujú všetkému, ale zároveň ešte silnejšie si idú za tým, čo chcú.
Na to, ako pracovať s pubertiakmi, vzdelávanie neexistuje. To potrebujete zažiť a byť pripravený prijať to, že možno „stratíte“ strašne veľa detí, nech spravíte čokoľvek.
Čo môže v týchto chvíľach tréner robiť? A ako sa s tým dá vysporiadať, že aj pri najväčšej snahe niektorí končia so športom?
Pri práci s ľuďmi treba byť aj psychológom, ale v tomto období treba ešte iný typ psychológie.
Keď k vám prídu malé deti na tréning, berú vás ako veľkého dospelého, ste pre nich ako keby otec. Ale keď príde obdobie puberty, deti vzdorujú rodičom a veľkým autoritám, takže rola trénera by sa mohla trochu okresať: z roly otca na rolu veľkého brata. Vypočuť si veci, ktoré deti rodičom nepovedia a vedieť aj to, čo prehliadnuť.
Niektoré veci treba nechať prejsť. Každý robí chyby, kým je to v nejakých medziach, treba to nechať, aby si to tie deti zažili. Keď vidia, že ste pri nich aj po chybe, učíte ich pracovať s tou chybou a ste tam pre nich, tak ten vzťah je zase silnejší. Ste pre nich ako súrodenec, na ktorého sa môžu obrátiť.
Potom, keď sa to už ustáli v hlave, vtedy už nie ste ani otec, ani brat, ale šéf. Už sú vo veku, keď prechádzajú do profesionálneho športu a už k nim pristupujete ako k vrcholovým športovcom.
Samozrejme ale aj tá rola šéfa vyžaduje určitý druh psychologického prístupu, a taktiež je veľký rozdiel medzi šéfom hráča z generácie X a šéfom akého príjme hráč generácie Z, čo by si mal tréner uvedomovať.
Dostať ich do tohto obdobia si však vyžaduje až partnerský prístup. Tak sa to definuje aj v odbornej literatúre: partnerský v zmysle, že ide o dve rovnocenné bytosti. Tréner je síce starší, ale pristupuje k zverencovi ako rovnocennému. Vtedy tie deti najľahšie príjmu čokoľvek s nimi chcete robiť.
Nájdu sa aj také, ktoré ustoja tlaky a nič to s nimi nerobí, je im jedno, ako sa k nim budete správať, ale vo všeobecnosti tento je percentuálne najúspešnejší prístup.
Keď ste spomínali, že treba byť pri hráčoch aj po tej chybe, asi ste nemali na mysli len chyby na ihrisku.
Je to obdobie, keď začínajú spoznávať aj iné sféry života a nevedia vždy ovládať svoje emócie a správanie. Hranice, ktoré dovtedy považovali za prirodzené, chcú teraz prekračovať a spoznať, čo je za nimi.
Niekedy spravia veci, ktoré nie sú správne, ale stále to nie je koniec sveta. Všetci sme tým vekom prešli, každý niečo spravil v živote. Ide o to, či ich idete ukameňovať, alebo im pomôžete.
Niekedy stačí, ak poviete, že toto už bolo veľa, pokiaľ je to hráč, ktorý bol dovtedy rozumne nastavený. Tým, že ste nezaútočili na jeho osobnosť, len ste mu povedali, že tu je hranica, on s vami bude pokračovať ďalej.
Ak by ste naňho začali ľudsky útočiť, vyvolalo by to len ešte silnejší vzdor z jeho strany. Vtedy by tréner mohol byť označený ako dôvod, prečo hráč skončí so športom. Prečo mám byť s niekým, kto mi ľudsky ubližuje?
S akými situáciami ste sa stretli ako tréner?
Chlapec porušil doma nejaké pravidlá, rodičia ho za to potrestali, aj sme o tom komunikovali s rodičmi. Ale keď už prišiel ku mne, ja som nebol ten, kto naňho útočil. Povedali sme si, aké sú pravidlá, no ja som mu nešiel ešte viac nakladať. V tomto veku dieťa naozaj nepotrebuje dostať z každej strany. Pokračovali sme ďalej, ako keby sa nič nestalo, ale už bol úplne iný človek.
Boli iné prípady, keď mal hráč obdobie vzdoru a ja som bol ten najhorší. Potom bolo treba nájsť si opäť k sebe cestu a nezostať v tom, že tu si povedal niečo zlé voči mne a ja ťa kvôli tomu budem trestať.
Niektorým sa mení zaujímavo aj slovník. Vtedy ide aj o to, či dokážete vnímať, odkiaľ sú. Tréner je s nimi nejaký čas, ale oveľa viac času strávia v školskom a v domácom prostredí. Za desať hodín týždenne ich nedokážete kompletne premeniť. Treba hľadať, kedy je to už veľa a kedy je to v rámci kamarátstva v šatni ešte normálne správanie.
Sú chlapci, ktorí neznesú, ak ich oslovíte nejako inak, ani to nemusí byť vulgárne. A sú chlapci, pre ktorých je to bežné oslovenie, lebo žijú v takom prostredí, že si ani neuvedomujú, že je to niečo zvláštne.
Boli spoluhráči, ktorí spolu sedeli v škole. Ak by ste sa na nich pozreli zvonku, ako sa voči sebe správali navzájom, tak by ste si povedali, že toto je nevhodné, ale keď viete, že oni sú dennodenne spolu osem a viac hodín, tak viete aj to, že pre nich je to prirodzená súčasť ich bytia a nejakým zásahom by ste len narušili vzťahy a vytvárali napätie.
Nie každý to berie tak. Sú kluby, kde to berú striktne, že keď je niekto v našom klube, tak toto nebudeme tolerovať. A potom si pozriete verejne zdieľané videá z osláv prvého tímu a sú tam nadávky. Tak na čo sa ideme hrať?
Neexistuje len jedna cesta k úspechu. Niekto ide na to tvrdšie, niekto jemnejšie a na každého platí niečo iné. Aj u mňa sa stalo, že k jednému hráčovi som bol istý čas príliš benevolentný a keď som mu chcel potom v najsilnejšej puberte určiť hranice, tak sa odul a odišiel.
Ďalšieho som výrazne podporoval, nosil som na rukách, aby si zdvihol sebavedomie, lebo ho dovtedy nemal, a akonáhle prišlo trochu tlaku, tak sa zlomil a skončil. Ale je tu aj hráč, ktorý hrá často najlepšie iba vtedy, keď naňho správnym spôsobom zatlačíte.
Aké dôležité je pre mládežníckeho trénera poznať rodinné prostredie hráčov?
Je to dôležité pre všetky vekové kategórie. Čítal som historku, ako agent Cristiana Ronalda písal trénerovi Mourinhovi po prehratom zápase: „Choď k nemu domov, lebo je na tom zle.“ A Mourinho si pomyslel: a čo si myslíš, ja som na tom lepšie?
Ale išiel k nemu a bol tam uňho v rodine a spolu prešli cez nejaké emócie. Sú to veci, ktoré vedia spraviť rozdiel aj na tej najvyššej úrovni.
Ak chce tréner byť úspešný, je dobré vedieť o tom, čo hráč prežíva doma. Niekto to vie, ale nepracuje s tým, niekomu je to jedno, ale ak sa niekto zamýšľa aj nad ľudskou psychikou, tak je to preňho vždy dobrá informácia.
Mali sme napríklad hráča, ktorého rodičia sa rozvádzali. Prišiel na tréning a bolo vidieť, že je mierne mimo, ale vyvrcholilo to tým, že až nezdravo agresívne začal vystupovať voči jednému spoluhráčovi a nakoniec ho surovo fauloval.
Vedel som, čo sa uňho doma deje, tak som mu v tej chvíli len ukončil tréning, dal som mu niekoľko minút, nech sa upokojí a potom som sa s ním v pokoji porozprával. Vedel som, že to nie jeho športový prejav, ale nejaká ľudská emócia, ktorú si doniesol odinakiaľ.
Pristupoval som k nemu ako k bytosti, ktorá má teraz svoje problémy mimo futbalu. Upokojil sa, tomu hráčovi sa ospravedlnil a fungovali sme ďalej. Ak by som nevedel, čo sa uňho doma deje, tie dôsledky mohli byť diametrálne odlišné.
Máte pocit, že sa mení celkové vnímanie trénerskej pozície? Dakedy bola tvrdosť normou, ale v dnešnej spoločnosti sa už asi vyžaduje iný prístup.
Je rozdiel medzi tvrdosťou a tvrdosťou. Dá sa vyžadovať veľa bez toho, aby sme útočili na ľudskú podstatu hráča. Dokážem skritizovať hráča za výkon tak, aby som sa nedotkol jeho ľudskej podstaty.
Sú však tréneri, ktorí namiesto toho, aby okomentovali činnosť hráča, čo spravil zle, začnú byť vulgárni a agresívni voči dieťaťu a použijú slová, ktoré sa dotýkajú jeho podstaty.
Ako tréner musíte nastaviť hranice, ale to neznamená, že z hráča musíte robiť niečo menejcenné. Je v poriadku byť tvrdý a náročný, ale ak chcete vyžadovať veľa, musíte dať aj veľkú podporu hráčovi a nedotýkať sa nevhodným spôsobom jeho vnútra.
Lebo ak na niekoho zaútočia ako na človeka, tak jeho prvá reakcia je obrana. Tomuto sa dá predísť, ak komunikujete správnym spôsobom. To neznamená, že vždy ku všetkým pristupujete len pekne, ale neútočíte na hráča ako na človeka.
To sú však roky skúseností a vzdelávania, kým zistíte, že aj komunikovať sa dá rôznymi spôsobmi.
Viete povedať konkrétny príklad, keď ste s odstupom času zistili, že ste to mali riešiť inak?
Takých prípadov je veľa. Všetci robíme chyby, aj tréneri. Aj tréner si niekedy donesie zlú emóciu na tréning. Ak hráči práve vtedy skúšajú jeho hranice, aj tréner môže zabudnúť všetko, čo vie a uletí si spôsobom, ktorý je nevhodný. To sa môže stať. Dôležité však je, čo sa stane potom.
Pokiaľ máte v šatni prostredie, že všetci môžu spraviť chyby, tak keď potom za nimi prídete a poviete, prepáč, prehnal som to, tak to hráči berú. Ak máte podporujúce a bezpečné prostredie, tak ktokoľvek spraví chybu, treba si ju len priznať, prestať bojovať a všetky strany to zoberú.
Nemám problém povedať aj deťom, že aj ja robím chyby, aj ja som rovnaký a možno aj vďaka tomu máme silnejší vzťah. Vedia, že nevytváram obraz, že by som bol nad nimi. Aj ja spravím chybu, ale viem sa k nej potom postaviť. To chcem aj od nich.
Spomínali ste, že jedným z kritických období je prechod z útvaru talentovanej mládeže do akadémie, keď hráči často menia nielen klub, ale aj mesto a školu. Ako im môžete pomôcť, aby ten prechod zvládli?
Najprv potrebujete vedieť, či majú podporu od rodičov. Nájdu sa aj rodičia, ktorí povedia: ty na šport nepôjdeš, nebude to pre teba prvá možnosť.
Je to síce malé percento, ale nájdu sa aj takéto prípady, čo vám hneď odpíše toho mladého hráča. Je na vás, či sa s nimi stihnete porozprávať a vysvetliť im, že sú aj prvoligové akadémie, ktoré majú nastavený tréningový proces tak, že dieťa môže ísť na ktorúkoľvek školu.
Je dôležité pracovať aj s rodičmi, aby ste odstránili aj ich strachy, nielen strachy tých detí. V takomto regióne sa totiž v niektorých ročníkoch môže stať, že ten rodič sa ani nemá s kým o tom porozprávať, aký je prechod do akadémie.
S hráčmi je potom už tá krajšia časť. Netreba sa toho báť, aj ja som odišiel z domu v pätnástich rokoch. Rodičia ma pripravovali na to, aby som si vedel poradiť v živote a vedel sa sám o seba postarať. K tomu tiež musíte viesť rodičov, aby deti všade nevozili, aby všetko za nich nerobili, aby to niekedy nechali na nich.
A potom je tam tá futbalová časť, ale keď nájdete akadémiu, ktorá chce s hráčom reálne spolupracovať, môže mu ten prechod výrazne uľahčiť. Mali sme akadémie, ktoré objavili našich hráčov už v U13 a hneď ich volali. Hráči povedali, že tam chcú ísť len na strednú školu.
Niektoré kluby ich potom vyškrtli zo zoznamu, ale boli aj také, ktoré rešpektovali rozhodnutie, že tu ešte chcú hráči zostať a stále mali o nich záujem. Človek v klube, ktorý bol zodpovedný za prestupy, s tým súhlasil a vytvoril podmienky, aby tá aklimatizácia bola čo najjednoduchšia.
Aj vďaka tomu v zimnom období v U15 boli chlapci, ktorí mali odohraté tri prípravné zápasy za klub, v ktorom potom budú pôsobiť od leta.
Už trochu navnímali prostredie, spoznali niektorých spoluhráčov. Bude to pre nich menší šok. Stále to bude šok, ale takto sme sa to snažili čo najviac obrúsiť.
Môže mladých hráčov táto zmena aj posilniť?
Ak má niekto šťastie, že sa narodí v meste, kde je akadémia, môže žiť doma a v klube si ho presúvajú medzi kategóriami, vývoj je primeraný obdobiu, v ktorom sa nachádza, je to super.
V šestnástke či v sedemnástke možno ten hráč vyzerá, ako keby robil niečo lepšie a bol lepšie pripravený. Ale potom má spraviť prestup a zrazu rieši životné zmeny a situácie, ktoré nikdy predtým neriešil. Na samostatnosť nie je pripravený, lebo stále žil doma.
Zatiaľčo chlapci, ktorí prichádzajú z útvarov, už museli v štrnástich-pätnástich odísť z domu, museli byť na to pripravovaní. Možno niečo rozvinuli pomalšie, ako tí, ktorí sa narodili v tom veľkom meste, ale keď to dobehnú, majú obrovskú výhodu v tom, že ľudsky sú už niekde inde, sú odolnejší a inak znášajú nové prostredie a tlak.
Výborné na takúto prípravu sú napríklad aj regionálne kontrolné výbery. Hráč tam príde medzi hráčov a trénerov, ktorých nepozná a zase ho to nejakým spôsobom rozvíja.
Ak má šťastie a dostane sa aj na nejaký reprezentačný zraz, tak je to zase iný typ stresu, iný psychologický podnet. Tí chlapci, ktorí teraz odchádzajú z pätnástky, sú pripravení najlepšie, ako mohli byť.
Stále to nie je úplne dokonalé, ale dali sme im všetky možnosti a teraz je na nich, ako sa popasujú s nástrahami, ktoré ich čakajú.
Prednedávnom ste uzavreli sezónu s družstvom do 15 rokov, s ktorým ste pracovali tri roky. Ako hodnotíte toto obdobie?
Aj na úrovni individuálnych úspechov hráčov, aj na tímovej úrovni sme dosiahli veci, ktoré sa nám ani nesnívali. Za tri roky, keď sme boli spolu, sa nám podarilo vyhrať s každým jedným tímom v rámci stredoregiónu aspoň raz, vrátane akadémií ako Ružomberok, Dukla Banská Bystrica, ale aj Žilina. Pre hráčov bolo dôležité, že vedeli, že sú na úrovni s akadémiami.
Tabuľkovo najúspešnejšie obdobie bol prvý polrok štrnástky, keď sme skončili na druhom mieste po základnej časti. Vyhrali sme za sebou deväť zápasov, bola to krásna šnúra. Vtedy sme mali v šatni viac hráčov s potenciálom pre akadémie, ako niektoré akadémie.
To nie je o tom, že robíte niečo zázračné, ale urodilo sa v jednom regióne v jednom ročníku toľko hráčov s takým potenciálom, že si to takto sadlo.
Aj preto hráči uverili, že spolu niečo môžu dokázať, lebo videli, že sa to reálne deje.
Z hľadiska individuálnych úspechov to bolo úplne strelené. V rámci toho obdobia šesť chlapcov bolo na regionálnych turnajoch. Normálne sa tam v rámci nášho blízkeho regiónu nedostane nikto. V rámci iného ročníka sme mali aj dievča na regionálnom turnaji.
Potom začali prichádzať veci, že jedno dievča bolo v reprezentácii, potom sme mali päť chlapcov vo výberoch už pod hlavičkou slovenskej reprezentácie do 15 rokov. To bolo naozaj veľké.
Som si vedomý toho, že to, že niekto v pätnástich bol reprezentant, neznamená, že ním bude aj v sedemnástich, a neznamená to ani to, že v devätnástich ešte bude hrať futbal.
Ak bol niekto v pätnástich na regionálnych turnajoch, neznamená, že zvládne prechod do akadémie a že v sedemnástich bude zaujímavý hráč pre prvú ligu. Ale to, ako sme dokázali pomôcť týmto hráčom, nám potvrdilo, že sa to dá spraviť aj tu, že to dokážeme aj my.
Nemôžem povedať, že ak príde hocijaký hráč, ktorý nevie kopnúť do lopty, my z neho spravíme reprezentanta. Ale ak príde niekto, kto má tie správne dary, už vieme, akým spôsobom s tým robiť, aby sa dostal na rovnakú úroveň s najlepšími.
Potom už je to na ňom, musí na sebe pracovať, musí mať patričné šťastie, všetko si musí sadnúť. Ale v žiackom veku, kedy je súčasťou útvaru talentovanej mládeže, vieme s ním robiť tak, aby bol porovnateľný s hráčmi akadémie.
