BELEK (SFZ) - Viac ako tri mesiace bola bez „nároďáku“ a reprezentácia bez nej. Aké to bolo? „Nekonečné! Som zvyknutá, že sa stretávame každý mesiac. Chodím sem hrozne rada, sme super kolektív – baby, tréneri i celý realizák. Je to iné ako v klube,“ vyznala sa Martina Šurnovská (24), ktorá je opäť súčasťou ženského národného tímu. Po zranení je späť!

Čo sa koncom októbra 2022 stalo? „Natrhla som si väz v kolene, dosť nešťastne. Už v 9. minúte zápasu Ligy majstrov s Wolfsburgom.“ Mohlo to dopadnúť aj horšie, našťastie nebolo treba operáciu.

Vyvinula obrovské chcenie, ale to bolo zo všetkých možných strán, aby sa vrátila na ihrisko čo najskôr. Na druhej strane museli všetci rešpektovať nutnosť mať všetko pod kontrolou a nič neurýchlovať na úkor úplného vyliečenia, pretože následky priskorého návratu sú známe a nebezpečené. „Robila som, čo som mohla a smela. Cvičila som na ruky aj vtedy, keď som mala na nohe ortézu a chodila s barlami.“ Futbal si zahrala opäť už pred Vianocami 22. decembra, viac ako hodinu proti AS Rím v rovnakej súťaži, v akej sa predtým zranila. „Necítilia som sa úplne najlepšie, nebolo to ešte ono, ale už som bola opäť na trávniku.“ Noha vydržala, sama priznala, že ju zranenie nemátalo v hlave, ale herný výpadok bol podľa jej vlastných slov očividný.

„Ale už som fit!“ hlásila najprv trénerovi Kopúňovi do telefónu, keď robil nomináciu na februárový zraz. Doháňala resty individuálne, behávala a chystala sa naskočiť už od prvého dňa zimnej prípravy pražskej Slavie. Že všetko šlo dobrou cestou, za to vďačí aj podpore z mnohých strán. Vrátane kamarátok z reprezentácie. „Niektoré videli ten smolný zápas s Wolfsburgom, teda aj moje zranenie. Už keď ma viezli do nemocnice, cinkali mi od nich správy v mobile. Podpora bola fantastická, priznávam sa, že som ani nečakala, že mi toľkí napíšu a že si na mňa spomenie ten či tá...“ aj po čase ju toľká spolupatričnosť dojímala. „Pomohlo mi to veľmi, balzam na dušu. Bez nich by som si to v hlave tak pekne nezrovnala.“

Jej vzťah k národnému dresu je známy, aj by sa chcelo napísať, že príkladný, ale to nie sú slová z jej slovníka, na pátos si fakt nepotrpí. Je priama, ide na bránu bez zbytočných kľučiek, ako na ihrisku, tak v živote. „Cítim to tak, ako keď človek ide domov. V reprezentácii sú ľudia, ktorí mi vyhovujú a s ktorými mi je dobre,“ zhrnula svoje puto k národnému tímu do dvoch jasných viet. (viac vo videu)

Inak, v 24 rokoch má za sebou päť klubových zmien, momentálne je na šiestej zastávke – Šaľa, Slavia Praha, Bardejov, Slovan, Limassol a znova Slavia „No, je to dosť,“ pripustila. Prečo ten nomádsky spôsob života? „Od dvanástich rokov som s futbalom vlastne na cestách. Zvykla som si meniť miesta. A samozrejme, každý prechod znamenal pre mňa výzvu, športovú aj osobnostnú. Vnímam to tak, že je to fajn.“

Fajn je aj to, že vie dať gól. Slovenská reprezentácia potrebuje takú hráčku. „Vždy je fajn dať gól, ale v národnom drese je to iná chuť, ako v klubovom, to mi verte.“ Dres so štátnym znakom oblieka už osem rokov, uvedomuje si jeho cenu i váhu. „Rada by som v ňom zažila veľké veci. Alebo aspoň jeden veľký turnaj...“