POPRAD/STARÁ LESNÁ (SFZ) – Po vyše roku sa jej meno objavilo opäť v nominácii trénera Petra Kopúňa. Na dlhý čas ju z nej dostalo zranenie, ktoré už poznačilo mnoho osudov futbalistov i futbalistiek, niektoré až fatálne. Ona sa však nepoložila a po období, keď nemohla robiť to, čo jej život napĺňa zmyslom a šťastím, je opäť na ihrisku a vo futbalovom kolektíve, vlastne kolektívoch. Zasa patrí do zostavy Medyku Konin a znova je v kádri slovenskej reprezentácie. Klaudia Fabová (23).

Priznala sa, že myslela na reprezentáciu počas roka, čo jej meno v kádri  národného tímu chýbalo. „Celý ten čas. Sledovala som baby, písala som si s nimi, ony sa zaujímali o môj zdravotný stav, bola som v kontakte aj s trénerom,“ hovorí tichým hlasom, akoby nechcela vystrašiť ten normálny stav, ktorý teraz opäť prežíva.

Čo sa vlastne stalo pred vyše rokom? „Vtedy v septembri sme hrali prípravný zápas s dorastencami Dunajskej Stredy. Šla som sama na brankára, on sa mi vrhol pod nohy, ja som odskočila do strany a... “ To, čo cítila potom bola bolesť. Spočiatku nevyjasnená diagnóza, len jej opúchalo koleno, ani magnetická rezonancia nič zásadné neukázala. Lekári sa rozhodli pre artroskopiu, absolvovala ju v Ilave, pri nej zistil operujúci lekár, že má pretrhnutý predný krížový väz. O dva mesiace nasledovala druhá operácia, tentoraz v Dunajskej Strede.

Celý čas však myslela pozitívne, aj to bola súčasť liečby. „Vedela som, že to budú ťažké týždne a mesiace, návrat ma bolel. Hej, po večeroch som veľa plakala, strašila ma myšlienka, že čo ak už nebudem futbal hrať. Nechcela som si nič také pripustiť, takže cez deň som zas a zas šla do toho. Túžba vrátiť sa, hrať, dávať góly, byť v partii skvelých báb mi pomohla zdolať to všetko,“ vrátila sa do asi najťažšieho obdobia svojho života.

Mala šťastie, že na ten tvrdý boj nebola sama. Stáli za ňou rodičia a sestra, boli jej najväčšou podporou. Aj spoluhráčky, ktoré sú kamarátky nielen na ihrisku.  Tie z repre aj tie z klubu. „Zaujímali sa, písali mi, podporovali ma v každej správe, každým telefonátom. Hovorila som si každý deň, že urobím všetko, aby som znova bola na ihrisku, kopala do lopty, aby som sa mohla tešiť z toho.“

Istotu mala aj v klube. Hoci sa zranila len pár mesiacov po tom, ako podpísala dvojročnú zmluvu v Konine, ľudia z Medyiku sa po počiatočnom sklamaní, že im vypadla kľúčová hráčka, strieľajúca góly, zachovali náramne. Trpezlivo ju povzbudzovali pri liečení a čakali, kým bude pripravená opäť hrať za „pielegniarki“, teda zdravotné sestričky, ako znie prezývka ženského tímu z Koninu.

Šla krok za krokom, či lepšie povedané, krôčik za krôčikom. Pomaly, pretože každý pohyb ju bolel ako šľak. Najprv len ležala, potom zvládla jednoduché cviky, pre zdravého človeka úplná samozrejmosť, no pre rekonvalescentku obrovský posun, keď ich mohla robiť. Plynuli týždne, mesiace... Potom už mohla behať, po nejakom čase aj skákať. Postupne skúšala opäť šprintovať, náhle meniť smer pohybu. Po siedmich mesiacoch vstúpila na ihrisko, kopla si do lopty. Nebolo to ešte bez bolesti, každá prihrávka popálila mozog, ale uhasila to radosť z kontaktu s loptou. 

„Keď som sa už mohla pripojiť k spoluhráčkam v Konine po takmer tridsiatich týždňoch od zranenia, cítila som sa ako v cukrárni,“ už  zas sa smiala. Futbalové ihrisko je pre ňu cukráreň plná nádherných zákuskov, to prirovnanie ju náramne pobavilo.

Iste, nie je prvá ani posledná, stovky športovcov sa po zranení vrátilo do kolotoča tréningov, zápasov a súťaženia, vedela o tom, čítala, počula. Teraz si však tou cestou prešla ona sama a to je čosi iné. „Človeka to poznačí, pretože už to nie je príbeh niekoho iného, ale jeho vlastný. Cíti bolesť, utiera si slzy a teší sa aj z toho najmenšieho pokroku. A má more času rozmýšľať. Vtedy treba vedieť, mať istotu, že návrat je možný, že preň treba podstúpiť všetko to trápenie,“ Klaudia sa necíti ako vzor, hoci ním pre svoju vytrvalosť a správnu zaťatosť je. Tou tŕnistou cestou si prešla a teraz je späť. Na ihrisku. V zostave klubu. A už aj v reprezentácii Slovenska.

„Keď mi zavolal tréner Kopúň, myslela som si, že sa chce opýtať, ako sa cítim, ako vyzerá moja hra po návrate do futbalu. Lenže on už vedel, že patrím do zostavy Konina, že som dala v lige tri góly, že mi koleno drží. Povedal mi, že ma chce opäť nominovať...“ vtedy pochopila, že na svojej futbalovej ceste zvládla veľkú prekážku a že ani vážne zranenie ju nepremohlo. 

„Som šťastná medzi týmito babami. A ony sa veľmi tešili, naozaj veľmi, že som zase s nimi. Mnohé mi povedali, že sú rady, že ma vidia znova tu a... Ja som každej jednej povedala, že som šťastná, že ju vidím. Každej i ľuďom z realizáku,“ taká obyčajná ľudská radosť z návratu jedného dobrého dievčaťa do partie.

A ďalej? Samozrejme, plány stále má. Futbalové, životné. Podstatné je, že jej nič nebráni ich zase plniť. Dobrý vietor do plachiet, Fabi. Najlepšie hneď v utorok, v kvalifikačnom zápase proti Gruzínsku.

KTO JE KLAUDIA FABOVÁ

Narodená: 12. septembra 1998 v Trenčíne
Post: krídlo, útočníčka
Hráčska kariéra: MŠK Trenčianske Teplice, 1. FC Slovácko, AZS PWSZ Wałbrzych, Medyk Konin
Reprezentácia: 39 zápasov/6 gólov