TRNAVA (SFZ) -  Šanca na reparát a zároveň finále skupiny Ligy národov, to boli hranice posledného zápasu Slovenska proti Fínsku. V septembri sme v Turku prehrali 0:4, teraz sme vedeli, že potrebujeme - zjednodušene - uhrať toľko bodov, koľko Chorvátsko v Bukurešti, aby z toho bolo 2. miesto v skupine a vo februári 2024 baráž o miesto v áčku. Inak to bude všetko naopak, hore nohami.

Dalo sa začať horšie? Nedalo!!! Zbytočná strata lopty kúsok pred vlastnou šestnástkou je chyba, za ktorú kedysi mládežnícki tréneri vyháňali vinníka z ihriska, a takej sme sa dopustili. Už keď sa hostky zmocnili lopty, zatvárali sme oči, lebo nikto z nás nechcel vidieť to, čo bolo jasné: diaľnica, po ktorej šla lopta od Sirenovej k Alanenovej, a ďalej už radšej ani nepísať... Ešte ani sto sekúnd neuplynulo z hry a bolo 0:1. 

Teda, v playliste šatňovej diskdžokejky Martiny Šurnovskej táto pesnička od Teamu nebola, ale po tomto zápase ju doň zaradí: Lietam v tom tiež, aj keď s rizikom strát, som rád, keď to má spád... Lebo baby lietali v pozitívnom nastavení, napriek inkasovanému gólu šli do toho naplno. Ako im povedal asistent trénera Michal Švihorík, nie ako pes za plotom, ktorý len šteká. Už nedodal, že musia kúsať a hrýzť, ale ony ho pochopili.

Slovenskú vlajku ešte vyššie – lebo ani po inkasovanom góle neležala na zemi – zodvihla Dia(na) Lemešová. Možno ju neprešiel srd z posledného domáceho zápasu, keď ju poslala v zápase s Chorvátskom rozhodkyňa po dvoch žltých kartách za necelý polčas predčasne pod sprchy, možno v nej ostalo čosi z aprílového priateľského zápasu s týmto súperom, keď si dala pri prehre 0:2 vlastný gól, ale skôr to bolo proste o tom, že náš žolík – aký je ženský rod jokera? - v zostave (vie hrať v strede poľa i v obrane na ktoromkoľvek poste) bol nastavený ideálne.

Prihlásila sa k cene Hráčka zápasu už v 14. min, po prvom rohu Šurnovskej si skoro krk vykrútila, aby zasiahla loptu tak, že šla na bránu. Mieridlá nastavené dobre, len trošičku výšku bolo treba doladiť, lopta šla do brvna, pri gólovej dorážke Fischerovej čarovala Korpelová. Akože fakt im ten gól nedáme?! pýtali sme sa všetci. Lebo Fínky nastupovali na zápas v Trnave so skóre 16:0 v Lige národov, a tak sme si želali nielen dobrý výsledok, ale aj pokazenie ich čistého konta.

Na ihrisku od onej 2. minúty fungovali noty trénera Kopúňa, ktorý hráčkam narysoval ako čeliť tej obrovskej futbalovej kvalite od tisícich jazier. Stáli na statočnosti každej jednej hráčky, individuálnej šikovnosti a správnom postavení našich futbalistiek na jednotlivých postoch. Dočkali sme sa aj tanca s vlčicami v podaní Šurnovskej a svorky súperiek, koncovku nám ubrala rozhodkyňa odpískaním ruky.

Ale dočkali sme sa aj gólu! Fakt! Skutočne! Naozaj! Futbal vrátil Lemešovej, čo jej v minulých mesiacoch vzal. Po tom, ako jej Škorvánková nabila spätnou prihrávkou, dočkala sa satisfakcie v podobe gólu. Krásneho gólu, pre nás najkrajšieho. Aj keď to nebola žiadna šibenica, lob pod brvno či obaľovačka k žrdi, pre nás to bola najutešenejšia strela, lebo lopta zakotvila za Korpelovou v sieti. 1:1. Ako sa to krásne vnímalo.

A bolo tak aj po šanci Kollanenovej, pri ktorej sa Fínka ocitla vo veľmi podobnej situácii, ako jej spoluhráčka v 2. minúte, no tentoraz nám v chlade nezamrzol dych.

Práve naopak, zasiahlo nás šťastie, radosť a chuť vrešťať blahom! Po hodine hry sme viedli 2:1. Čomu verili len najväčší optimisti, malo v tej chvíli reálne kontúry. Dali sme druhý gól, po akcii Morávkovej, spätnej prihrávke Vojtekovej a zaťatosti, bojovnosti, oduševnenosti, tvrdosti a futbalového umu Mikolajovej, ktorá má v ľavačke už vybrúsený diamant. Z 13 metrov po pretlačení sa do pozície poslala takú strelu, že Korpelová nemala nárok. Pre Fínky to bol zásah bleskom, čumeli, ako by sa im vyparili dve z tisícov jazier.

Lenže všetko, všetko si musíme v tejto futbalovej dobe vybojovať. Nič nedostaneme len tak. Aby sme si nemysleli, vypálila Rantalová spoza šestnástky, zakrútená, vysoko letiaca a potom padajúca lopta zaparkovala presne v tom priestore, kam Korenčiová nedočiahla. Skóre remízové, stav postupujúci. Ostávalo dvadsať minút do konca.

Potom Lemešová zatiahla aj za cenu nasadenia na hranici vlastného zranenia brzdu, loptu smerujúcu do prázdnej brány po lobe Rantalovej  - to malé pivo od nástupu na ihrisku penilo, že nám z toho dobre nebolo  - a udržala naše zápasové (a postupové) šance.

Nezabalili sme teda nič, hrali sme naďalej dobre. My, my tím, my slovenský tím. V tých babách bolo toľko vôle, toľko srdca, toľko sily, že aj nebesá museli vidieť, čo je zaslúžené, čo sa malo udiať: že sme mali dať víťazný gól (a že v Bukurešti ten gól padnúť nemal). Keď Morávková bola taaaaakýýýto malý kúsoček od tretieho gólu, tak Pani Šťastena zavrela obe oči, bola slepá voči Slovenkám, fínska brankárka zasiahla. Skončilo sa to celé dobro-zle 2:2. Dali sme dva góly, a predsa jeden chýbal, po víťaznej remíze naše hráčky v smútku slzili.

Dievčatá, baby, hráčky z Kopúňovej  „záhradky,“ zaslúžili ste si vyhrať, zaslúžili ste si hrať baráž o áčko. Hlavy hore, ukázali ste, dokázali ste, že futbal hrať viete/vieme. A čas nám dá všetkým za pravdu. 

HLAS PO ZÁPASE
PETER KOPÚŇ (tréner Slovenska): „Bezprostredne po zápase chcem a musím poďakovať hráčkam za výkon. Nerobím to ako samozrejmosť, odviedli parádny výkob, ktorému nechýbalo nič. Fínky majú futbalovú kvalitu, ukázali ju a my sme s nimi držali krok, ba neraz sme ich aj predčili. Celú súťaž sme boli na 2. mieste v skupine, po poslednom zápase, ktorý sme neprehrali, sme klesli na 3. priečku. Berme to ako realitu, vo februári budeme harť inú baráž, akú sme plánovali, ale to patrí k futbalu a my budeme znova pripravení.“ (viac vo videu)

DRUHÝ ZÁPAS B2 SKUPINY: Rumunsko - Chorvátsko 0:1 (0:0), 81. Rudeličová.