Ten veľký chlap s obrovským srdcom a nekonečným zmyslom pre humor bol počas desiatich zrazových dní ženskej reprezentácie menej výrazný v prekáračkách a (ne)futbalových vtípkoch, slovných aj vecných. Bol prítomný, bol účastníkom, ale iba výnimočne sa zapojil bonmotom, hoci práve to mu je vlastné. Jano Novota hovorí vtedy, keď treba. Napríklad v tréningu alebo v príprave na zápas. Alebo keď má čo povedať.

Ťahalo sa to celým septembrovým zrazom. Bolo to cítiť vo vzduchu, lebo tá informácia už bola v éteri. „Ale ja som nevedel, teda vedel som, že to bude posledný spoločný kemp, ale zároveň som hľadal, ešte stále, ešte vždy nejakú možnú cestu, ktorá by viedla k tomu, že môžem v tíme ostať. Že s tými báječnými ľuďmi v realizáku a skvelými dievčatami sa budem ďalej stretať a tráviť s nimi počas asociačných termínov desať dní, ktoré sú bohaté na robotu, zážitky, pocity, dojmy a skúsenosti.“

Lenže taká cesta sa nenašla a tak bolo zrejmé, že to, čo bolo cítiť, teda Novotova konečná, je realitou. Napriek tomu sa však debate na túto tému vyhýbal ako čert svätenej vode. „Bolo to tak, lebo je to pre mňa ťažké... Mimoriadne zložité. Nájsť správne slová, aby som dokázal vyjadriť všetky moje pocity. Pretože som zodpovedný človek a musel som sa zodpovedne správať k sebe, k mojej rodine, mojim deťom a zároveň tým rozhodnutím som ukončil moje či naše obdobie šťastia a radosti pri ženskej reprezentácii, ktoré ak by som mal pomenovať len jedným slovom, tak by to bolo... (dlhá odlmka)... Bola to harmónia.“ Nezvyčajné počuť takto hovoriť mohutného chlapa, ktorý bol roky na ihrisku tvrdý ako žula a ktorý čelil prudkým strelám a drsným osobným súbojom.

Ako sa míňali dni a blížil sa koniec zrazu cítil, že to musí spraviť. Že musí odpovedať na otázku „prečo?“ Odpovedal.
„Asociačné termíny ženskej reprezentácie sú iné ako pre mužov a počas nich nemajú mužské klubové súťaže prestávku. Keďže som začal od začiatku sezóny pracovať v Komárne v realizačnom tíme Mikiho Radványiho, bolo by odo mňa nezodpovedné a neférové chcieť stíhať jedno aj druhé. Pretože nárazovo, raz za rok, sa všetky tie povinnosti v klube aj reprezentácii zvládnuť dajú, ale opakovane a pravidelne to nie je možné. Fyzicky, psychicky, emočne... Skúsil som, lebo som si myslel, som dúfal, že sa to bude dať. Nedá sa, ver mi, verte mi...“ pri tých posledných slovách stratil takmer dvojmetrový chlap hlas v záplave silných pocitov zo svojho vnútra.

„Celý život, všetko, čo som robil, vždy a všade, som robil na sto percent. A pri pozícii trénera brankárok v reprezentácii a brankárov v Komárne v jednom čase toho nie som schopný. Hlava, telo, celý Novota môže dať sto percent, ale nie dvesto. Nemám kapacitu na sto percent pre repre a sto percent pre klub, to nemá nikto! Musel by som niekoho klamať, vlastne by som klamal všetkých, lebo potrebné maximum by som nevedel dať nikde. Čertovsky zlé rozhodovanie, bolela ma duša, srdce, hlava, vedel som, že niektorú skupinu mojich priateľov rozosmutním. Ale je fér to rozhodnutie urobiť, je fér voči všetkým ľuďom, s ktorými som pracoval, ktorých som spoznal a ktorí sa stali mojimi priateľmi.“

Rozmýšľal a potom nahlas povedal aj to, čo pre neho znamenalo dva a pol roka v realizačnom tíme ženskej reprezentácie. „Nevedel som, do čoho idem.“ Teraz hovorí, že je to win-win, víťazstvo pre každú stranu. „Tie baby, ktoré som tu stretol, mi dali veľmi veľa. Učili ma, ako s nimi hovoriť, ako sa k nim správať, sú ženy, tréner preto musí uchopiť realitu inak, ako pri mužoch. Posunulo ma to aj ako muža vo vzťahu k ženám, určite áno.“ Po týchto vetách sa odmlčal, ticho trvalo hodnú chvíľu. Potom sa usmial. „Mnohé z toho, čo som sa naučil od dievčat z nároďáku, viem použiť teraz pri chalanoch v Komárne. Pre niekoho možno divné, ale pravda je taká. Majka Korenčiová a spol. ma za dva a pol roka formovali a... V niečom sformovali. K lepšiemu.“ 

Pre mnohých chlapov, mysliacich si o sebe, že sú tvrďasi, by mohol byť angažmán pri ženskom futbalovom tíme krokom späť. Či blbosť? „Blbosť, kolosálna! Nevedel som, do čoho idem, to je fakt, čítal som to ako šlabikár od prvého písmena,“ dopustil sa krásneho prirovnania. Od februára 2020 po tom, ako prijal ponuku Petra Kopúňa, ktorú sprostredkoval zväzový šéftréner brankárov Miroslav Hýll, „som robil svoju robotu  najlepšie, ako viem, odovzdal som dievčatám všetko, čo sa dalo a ich spätná väzba bola pre mňa najväčšia odmena.“

Čo najzásadnejšie pochopil počas svojho „ženského“ obdobia? „Že pre tieto baby znamená futbal viac ako len peniaze. Pre ne je to radosť a ľudské uznanie.“ Po chvíli premýšľania bodka za touto témou: „S nimi je to čistejšie.“

Najkrajší moment na spoločnej ceste so ženskou reprezentáciou. „Každý zápas ako vrchol zrazu. A z tých zápasov víťazný v Budapešti.“ Posunul dievčatá v brankárskej kvalite dopredu? Vyššie? „Dúfam.“

Na výzvu zaželať niečo dievčatám na rozlúčku nasledovalo dlhé dojaté ticho. Trikrát začal vetu, vždy ho premohlo citové pohnutie. Napokon však predsa len vysúkal osobné prianie: „Ostaňte také dobré, aké ste. Myslím všetky dievčatá v reprezentácii. Ste skvelí ľudia. Ďakujem vám, baby.“