BRATISLAVA (SFZ) – Tri jednoznačné víťazstvá, prvé miesto bez inkasovaného gólu a návrat do Ligy A. Reprezentácia WU19 uzavrela účasťou na turnaji 2. fázy kvalifikácie ME, Ligy B, jednu kapitolu. Práve túto generáciu dievčat viedol v svojom prvom zápase pri národnom tíme ešte ako dočasný kouč v kategórii WU15, aktuálny kormidelník Jozef Jelšic. To, že to bol dobrý výber už vtedy (apríl 2018), potvrdzuje fakt, že v súčasnom družstve, ktoré nastúpilo v Andorre, bolo 13 dievčat zo spomínanej nominácie. Veľkú šancu, keď mali šancu bojovať o ME ešte v tíme WU17 im na jar 2020 stopla pandémia. Jeden z najsilnejších ročníkov (2003) ukončil mládežnícku éru v slovenskom drese a my sme bilancovali s trénerom Jozefom Jelšicom.

Máte za sebou poslednú akciu s tímom WU19, cieľ ste po víťazstvách nad Arménskom (8:0), Andorrou (6:0) a Gruzínskom (4:0) jasne splnili. Je čas hodnotiť...

„Je. Treba priznať, že kvalita turnaja nebola vysoká, no, samozrejme, súperky sa neporazia, samy. Bolo vidieť veľký rozdiel medzi nami a ostatnými tímami. Zvládli sme to veľmi dobre, splnili sme si povinnosť.“
S týmto družstvom ste strávili štyri roky vášho pôsobenia pri národných tímoch dievčat. Trošku vás otestujeme, viete, koľko hráčok z nominácie WU15 z roku 2018 bolo teraz v Andorre?
„(rozmýšľal)...myslím, že pätnásť.“

Skoro ste trafili, bolo ich trinásť z tejto dvadsiatky...
„Aj trinásť je super...“

Skúsme sa vrátiť o štyri roky dozadu a postupne si premietnuť čas až dodnes. Aký to bol ročník?
„Boli to moje prvé baby, čo som viedol v národnom tíme, stále im hovorím, že sú ako moje deti. Prežili sme spolu štyri roky. Je to naozaj šikovný ročník, kovid im znemožnil odohrať asi polovicu zápasov aj v kategórii WU17, čo je veľká škoda. Rozlúčku som si predstavoval na turnaji, kde sa budeme biť o postup na ME. Bohužiaľ, futbal je nevyspytateľný. Sú to baby, ktoré nosím v srdci a pevne verím, že sa presadia aj medzi ženami, že sa budeme aj naďalej stretávať na futbale.“

Už sa niektoré objavili vo februárovej nominácii kouča ženskej reprezentácie Petra Kopúňa. Vy ich poznáte najlepšie, sú medzi nimi líderky, ktoré budú o pár rokov ťahať národný tím?
„Kvalita tam určite je! Prechod z dorasteneckej kategórie medzi ženy býva náročný, ale viaceré dievčatá hrajú mimo Slovenska, čo je super a tie z našich klubov keď budú hrávať ťažké zápasy žien, tak ich to posunie ďalej. Samozrejme, bude záležať na rozhodnutí trénera ženského tímu, koho si vyberie, kto mu bude pasovať do koncepcie.“

Kam sa za štyri roky posunul náš dievčenský futbal?
„U nás sa za ten čas zväčšila základňa, každým rokom vyberáme hráčky z väčšieho počtu adeptiek. Samozrejme, aj kvalita je vyššia, ale ešte by sme privítali, keby stúpala. Keď to porovnám so situáciou spred tých štyroch rokov, pri ročníku narodenia 2000 sme povedzme vyberali do WU19 na jednu pozíciu z desiatich dievčat, teraz ročník 2007, ktorý ide na zraz tímu WU15 sa vyberalo z 35-40 hráčok. Nepríjemne však zasiahol kovid, ktorý to trochu zastavil, no to postihlo asi takmer všetky športy. Je cítiť, že tam bola pauza, možno aj to bol ten posledný krok, ktorý chýbal aj nám, aby sme teraz hrali v Lige A o postup a nie v Lige B.“

Dá sa už v štrnástich – pätnástich rokoch odhadnúť, že táto futbalistka má na to a keď bude ešte na sebe makať, bude z nej profihráčka?
„V aktuálnom tíme máme trinásť hráčok, ktoré sme mali vo WU15, takže ich talent sa potvrdil, ale je to dlhá cesta. Ide najmä o to, aby zostali pri futbale, aby makali, nič nezanedbali. Práve preto sa sem dostali, čo znamená, že boli minimálne straty z toho pôvodného tímu. Je to aj o tom, že sa dievčatá ,nezbláznia’ a nepôjdu na iný šport. Ale aj o sile kolektívu. Tento, čo sme mali v Andorre, je taký silný. Aj keď baby neboli na zraze, boli kamarátky, ťahali jedna druhú. Veľa z nich tu bolo aj práve pre tento kolektív. To číslo je perfektné (ešte tam boli 2-3 hráčky, ktoré si odkrútili takmer celú WU17 a aj zápasy za WU19 – pozn. aut.).“

Ako sa zmenil za ten čas tréner Jozef Jelšic?
„Predtým som trénoval asi dva roky dievčatá na klubovej úrovni. Tu som s nimi už štyri. Naučilo ma to kopec vecí, čo sa týka komunikácie, ale aj práce s dievčatami. Je určite iná než s chlapcami. Posúval ma dopredu každý zraz, každý zápas, no je to aj o výsledkoch – úspechoch či neúspechoch. Škoda, že s týmto tímom sa nám nepodarilo dosiahnuť taký väčší úspech, postup na ME či nejaké prekvapenie, ktoré by možno nikto nečakal. I keď sme za ten čas dokázali uhrať ťažké zápasy, ale chýbal nám ten jeden krôčik...“