V Hapalovom tíme patrí k tým, ktorých označujú slovkom „starší,“ skúsenosťami aj vekom. Napriek tomu sa tak záložník Parmy Juraj Kucka necíti. Práve naopak, futbal mu stále chutí a ešte v ňom chce niečo dokázať. Najlepšie už teraz v marci postupom na európsky šampionát, ktorý by bol v jeho kariéru už druhým a tretím vrcholným podujatím, keďže sa predstavil aj na MS v JAR. A hoci nie je práve typom človeka, ktorý rozpráva veľa, predsa sa mu jazyk rozviazal.

Dnes nás čaká dôležitý barážový zápas o postup na ME s Írskom. Vy ste nastúpili aj v Luxemburgu, kde sme potrebovali vyhrať, aby sme spečatili postup na Euro 2016, takže už máte skúsenosť s tlakom v takomto súboji. Aké to je?

“V prvom rade sú to veľmi dôležité zápasy pre reprezentáciu, pre nás, pre naše kariéry, lebo dostať sa na šampionát je veľký úspech pre tím aj hráčov. Ten tlak je veľký, vyhráš - postúpiš, nevyhráš - nepostúpiš. Je to náročné.“
Je zápas, v ktorom ide o všetko a iba víťazstvo nás posúva ďalej, iný?
“Ako som už povedal, ak vyhráme, prebojujeme sa tam, kde každý chce byť, o čom každý jeden chalan, ktorý hrá futbal, sníva. Ak nevyhráme, budeme smutní.“
Slováci v novodobej histórii o svojom postupe na vrcholné podujatie - MS 2010, ME 2016 – vždy rozhodovali na pôde súpera. Keď chceme, aby platilo do tretice všetko dobré, musíme dnes zdolať Írov a potom nás čaká rozhodujúci duel buď v Severnom Írsku alebo v Bosne a Hercegovine. Aký výkon musíme predviesť, aby sme po domácom meraní s Írskom zostali v hre o Euro?
“Musíme podať zodpovedný výkon, nechať na ihrisku všetko, rešpektovať pokyny trénerov, ktorými sa budú snažiť nás pripraviť z videí na toto meranie síl. No musí s nami hrať aj šťastie, aby sme sa dostali do druhého finálového zápasu baráže.“

Vy ste boli stabilným pilierom mužstva, ktoré si vybojovalo účasť na Eure 2016. V čom bola tá kvalifikácia odlišná od tejto o miestenku na ME 2020?
“Vtedy sme postúpili priamo z kvalifikácie a nemuseli sme bojovať v baráži. Pre mňa to bolo krajšie. Uvidíme, čo bude teraz...“
V tíme Pavla Hapala patríte k najskúsenejším, cítite väčšiu zodpovednosť?
“Niekedy ten pocit, že ste vekovo alebo skúsenosťami najstarší, pridáva na zodpovednosti, takže to musíte byť práve vy, kto by mal potiahnuť. Na druhej strane sa snažíme my starší  byť rovnakí, ako chalani, ktorí nie sú v národnom tíme tak dlho. Nebolo by dobré,  ak by sme si dokazovali, že ja som tu teraz najstarší a y budeš robiť to, čo ja poviem. To vôbec nie.“
Vy ste dokonca spolu s Marekom Hamšíkom a Petrom Pekaríkom hrali aj na MS v Afrike. Ako to vnímate? Cítite sa starý?
“Starý sa určite necítim (úsmev), aj keď nejaký vek už mám. Cítim sa stále dobre. Ešte mám chuť hrať futbal a niečo v ňom dokázať.“
Bývalý kapitán Martin Škrtel spomínal, že keď on prišiel do národného tímu, fungovalo v ňom delenie na mladých a starých. Je to aj teraz tak?
“Bola iná doba a áno, bývalo to žiaľ tak, že sa kabína delila na starých a mladých, vtedy to bolo vlastne normálne. Teraz to už také citeľné nie je. Sme všetci na jednej úrovni, ale jasne, že tí starší trávia viac času spolu, keďže sa poznáme dlhšie ako s mladšími. Na základe prežitého sú medzi nami, prirodzene, iné kamarátstva. Nevytvárame však skupinky, to nie je na prospech veci.“
Takže nedávate pocítiť, že ste tí starší?
“Ani nie. Teda niekedy to tak vyjde, ale skôr v rámci žartovania, ale nie som ten typ, ktorý na základe veku dáva pocítiť, že ma musia mladší poslúchať. Predtým to bolo zautomatizované, že mladý rešpektoval staršieho možno až príliš. Teraz ostal taký normálny rešpekt.“
V čom sa teda najviac prejavuje delenie na mladých a starých?
“Najviac asi na tréningu, keď sa sami rozdelíme na dva tímy. Vtedy si zahráme starí proti mladým.“
Vy ste patrili do partie s Martinom Škrtelom, Tomášom Hubočanom a Adamom Nemcom, s kým trávite po ich odchode najviac času?
“S Marekom Hamšíkom a Robom Makom, ale teraz to už nie je také ako predtým, keď sme sa stretávali šiesti-siedmi na jednej izbe a trávili sme takto spolu veľa času. Dnes je to viac  pomiešané, raz hrá jedna partia stolný tenis, ďalšia karty, iná „človeče“ a každý sa presúva podľa toho, na čo má práve náladu.“
Ako vám bolo, keď sa spomínaná trojica rozhodla ukončiť kariéru v reprezentácii?
“Dá sa povedať, že nás na to na posledných zrazoch trochu pripravovali, naznačovali, že sa ich koniec v reprezentácii blíži. Napriek tomu, keď to definitívne oznámili nám aj verejnosti, ma ich rozhodnutie zamrzelo, veď sme spolu prežili krásne chvíle. Dlhé roky sme sa na zrazoch stretávali, bolo mi to ľúto, ale rešpektoval som, že sa rozhodli tak, ako to cítili. Každého čas raz príde.“
Nemali ste aj vy také nutkanie?
“Veru nie. Cítim sa stále dobre.“

U vás sa život mení aj v súkromí. V Afrike počas MS ste ešte nemali deti, vo Francúzsku ste už boli otcom dcérky Melánie. Keby sme si vybojovali účasť na Eure 2020, už by ste nastupovali na zápasy ako dvojnásobný otec, keďže k Melánii pribudlo dcérka Viktória. Ako veľmi vás zmenilo otcovstvo?“
“Nerád posudzujem sám seba. Ak som sa v niečom zmenil, myslím si, že som viac zodpovedný.“
Vy ste z Ružomberka putovali do Sparty, odtiaľ do FC Janov, potom prišla anabáza v AC Miláno, presun do Trabzonsporu a teraz ste opäť v Taliansku, keď obliekate dres Parmy. V ktorom klube ste sa cítili najlepšie?
“V každom bolo niečo výnimočné. Nemám poradie, že tomto som sa cítil úplne najlepšie a ostatné sa mu nevyrovnali. V Sparte mi bolo super, nebola tam jazyková bariéra. Praha je krásne mesto, našiel som si tam najlepších kamarátov, s ktorými som dodnes v kontakte. V Janove som dostal šancu naskočiť do talianskeho futbalu a je to tiež veľmi pekné mesto, navyše naučil som sa cudziu reč. Prestupom do AC Miláno sa mi splnil futbalový sen. V Trabzonspore som si vyskúšal niečo iné po futbalovej stránke, fanúšikovia ma tam brali ako hviezdu, skrátka aby to zle nevyznelo, prijali ma aj s tým, že som prišiel z AC. V Parme som ak dostal druhú šancu, lebo v Turecku mi to nevyšlo podľa predstáv, keďže som sa tam dostal do osobných nezhôd. Po polroku som si teraz v Parme vytvoril osobný strelecký rekord.“  
Najhoršie...?
“Odpoveď rovnaká, lebo ako bolo v každom z klubov niečo dobré, tak v každom aj niečo zlé. Na to vlastne ani nechcem spomínať, je to už za mnou.“
Keď ste odchádzali do Turecka, vo futbalovom svete to mnohí brali tak, že tam idete dohrať kariéru. Ako ste to vnímali vy?
“Každý sa na to pozerá nejako a vynáša súdy. Niekto ti praje, iný nie, počul som aj to, že som tam išiel pre peniaze. Mal som 31 rokov a dostal som šancu tam ísť ako v úvodzovkách hviezda. Na letisku ma čakalo desaťtisíc ľudí, čo by som  nikde inde nezažil. Takže tak, nech si každý myslí, čo chce, ľuďom niekedy veci ťažko vysvetlíte...“
Ako ste prijali ponuku z Parmy?
“Bol som veľmi rád, keďže ku koncu môjho pôsobenia v Trabzone sa zmenilo vedenie a všetko neklapalo tak, ako malo či mohlo. Zrejme som tam už nepasoval do systému hry, vlastne som sa nikdy nedozvedel, prečo ma odstavili. Keď sa ozvala Parma, dostal som šancu, ožil som.“
Je to evidentné aj na ihrisku, s čím to súvisí?
“Vrátil som sa do Talianska, poznám jazyk, poznám tamojší futbal, sedí mi štýl calcia, futbal mi tam chutí. A zapasoval mi systém, akým Parma hrá.“
Čo považujete za svoju futbalovú prednosť?
“Veľa ľudí sa ma na to pýtalo. Nechám to na odborníkoch. Nemám na túto otázku odpoveď (smiech).“
Ako si najlepšie oddýchnete?
“Doma pri dobrom filme alebo na prechádzke. Niekedy si vyvetrám hlavu aj pri inom športe, kde nehrozí zranenie.“
Máte svoj predzápasový rituál?
“Áno, mám svoje rituály, ale nebudem ich prezrádzať.“
Máte nejaký nesplnený sen?
“Snívať by sa malo stále, veď snívanie je pekné. Každý má nejaký sen, ja som si už jeden futbalový splnil. Samozrejme, mám aj ďalšie, ktoré si však nechám pre seba, aby sa splnili.“

Marcový zápas baráže s Írskom pre koronavírus UEFA napokon presunula na október. Ako to vnímate?
“Tak, ako to je, situáciu musíme rešpektovať. Verím, že  zápas sa tentoraz podarí odohrať a s úspešným koncom pre nás.“
Čo vôbec hovoríte na situáciu s koronou?
“Je to reálny fakt. Dodržiavam veci, ktoré sa dodržiavať majú a musia. Zdravie je najdôležitejšie a tak to treba zobrať.“
V septembrových zápasoch Ligy národov doma s Českom a potom v Izraeli ste nastúpili s kapitánskou páskou. Aký to bol pocit?
“Bola to pre mňa veľká česť. O takom sníva asi každý, kto futbal hráva. Takže ten, kto nastupuje za reprezentáciu a dostane sa mu tejto pocty, môže povedať, že sa mu sen naplnil. Ja si to veľmi vážim a ďakujem trénerom aj spoluhráčom za to. Žiaľ, tie dva zápasy nevyšli podľa našich predstáv. Takže vieme, že sa máme ešte veľa čo zlepšovať. Videli sme, v čom najviac a dúfam, že v dnešnom barážovom súboji to bude od nás iný výkon.“

DÁTUM A MIESTO NARODENIA: 26. februára 1987 v Bojniciach

POST: stredopoliar

REPREZENTÁCIA: 74 zápasov/9 gólov (2008 - 2020)

DEBUT V REPREZENTÁCII: 19. 11. 2008 vŽiline v zápase Slovensko – Lichtenštajnsko 4:0

HRÁČSKA KARIÉRA: Šport Podbrezová (2005 – 2007), MFK Ružomberok (2007 – 2008), Sparta Praha (2009 – 2011), FC Janov (2011 – 2015), AC Miláno (2015 – 2017), Trabzonspor (2017 – 2019), Parma Calcio (2019 – doteraz)

ÚSPECHY: 1x osemfinále MS 2010, 1x osemfinále Eura 2016, 1x majster Česka (2009/10), 1x víťaz českého Superpohára (2010), 1x víťaz talianskeho Superpohára (2016)