TRNAVA (SFZ) – Zbohom, majster. Pozemský svet opustil 24. decembra 2018, do futbalového neba odišiel v sprievode tisícov. S Jozefom Adamcom sa v piatok rozlúčili mnohí z tých, pre ktorých bol trnavskou, slovenskou, európskou a svetovou futbalovou legendou.

Smútočnú scénu dotvárali veľká fotografia legendy, dres s číslom 10, mládežníci Spartaka s vlajkami a dokrútky na veľkoplošných obrazovkách. Ale predovšetkým ľudia. Desiatky. Stovky. Tisíce.

Cez bránu severnej tribúny sa hadil nekonečný rad. Predpokladaná hodina na rozlúčku každého z priaznivcov, na poklonu, gesto rešpektu, uzania a lásky k nezabudnuteľnému futbalistovi, nestačila. Smútočné posledné zbohom sa tak hneď od začiatku omeškalo.

Jemne poletujúci sneh sa s pribúdajúcimi kondolenciami zhusťoval. Keď dostal slovo modranský dekan Alojz Lackovič, jeden z mnohých obdivovateľov a priateľov, už bolo vločiek veľa. Pokrývali rakvu, smútočné pódium, vence, kvety.. A zaplnené tribúny. Kde inde mali najväčšiemu z trnavských futbalistov – pri všetkej úcte k vám, páni Jarábek, Kuna, Majerník a ďalší z veľkej éry Spartaka – dať všetci tí bezmenní aj známi obdivovatelia umenia neopakovateľného čísla 10  posledné pozemské zbohom, ak nie na futbalovom trávniku, ak nie na tomto štadióne.

„Boli štyria nezameniteľní, výnimoční, bezhraniční: Adamec, Jokl, Szikora a Petráš. Už máme len toho posledného,“ zložil poklonu spôsobom sebe vlastným, teda vecne, jasne a trefne Ján Pivarník, sám skvelý futbalista predovšetkým Slovana, ktorý nadviazal na myšlienku Martina Poljovku, člena oveľa mladšej generácie, jedného z tých desiatok slovenských futbalistov, ktorých Adamec trénoval: “Ak by hral dnes, mal by miesto v Barcelone!“

Legendy sú večné, rozlúčili sa pred vynesením rakvy s pozostatkami Jozefa Adamca trnavskí fanúšikovia. Kotol pripravil velikánsky transparent s týmto nápisom, osvetlili ho desiatky zapálených pochodní, doplnil potlesk a skandovananie mena pána Futbalistu. A pána Človeka. Ktorý mal pokoru pred životom. Aj preto sa bál lietať... A preto sa bál Pána Boha. Na oplátku od neho dostal nevšedný dar: futbalový talent. Taký, aký sa nedostáva jednému z tísíc. Ale iba jednému z milióna. 

Pre jeho lásku k životu, pre jeho lásku k futbalu ho tisíce milovali. A desiatky neznášali, lebo v nich prebúdzal závisť. Závisť, že na svete je niekto, pre koho je futbal takéto umenie. Najkrajšie a pritom také jednoduché. Pomilovať loptu a streliť gól. Urobiť fintu a obísť súpera. Neopakovateľná finta má meno Adamcova prehadzovačka.

Na poslednej pozemskej ceste mu spievali Věra Špinarová, Karol Duchoň a Lucie Bíla. Za nás všetkých sa s ním slovne lúčili Marek Ondrejka, riaditeľ Spartaka Trnava, Jozef Kliment, generálny sekretár SFZ, rímskokatolícky arcibiskup Trnavskej diecézy Mons. Ján Orosch, dcéra Jana, modranský dekan Alojz Lackovič.  A clivé Il Silenzio.

Zoznam tých, ktorí v slovenskom futbale majú svoje miesto a v piatok popoludní boli na trnavskom štadióne, aby vzdali hold neopakovateľnému Adamcovi, by mal vari desať strán. Spoluhráči i súperi, priatelia, kamaráti, známi. A mnohí tí zo skupiny fanúšikovia. Dovoľte za všetkých jedno meno: Václav Škoda, masér veľkej Trnavy. Aby videl truhlu s pozostatkami svojho obdivovaného chránenca, pomáhal si pri chôdzi palicou, na oku kukerom. Pre horší sluch už z povedaného veľa nepočul, ale jeho duša bola ešte raz blízko pri Adamcovej a zas si spolu šušotali a spomínali. A všetkých prítomných Adamec ešte raz svojím majstrovstvom oslovil a zasiahol.

Zbohom, majster Adamec, talent priamo od futbalového Boha. Nikdy nezabudneme, nikdy!

Telesné pozostatky previezli zo štadióna na cintorín na Ulici Terézie Vansovej, kde ho pochovali vedľa manželky Anky.