BRATISLAVA (SFZ/pš) – Najsmutnejšia správa potvrdila v piatok večer 18. mája už niekoľko dní trvajúce tie najčiernejšie obavy v slovenskom futbale – vo veku 48 rokov tragicky zahynul bývalý hráč, potom tréner Milan Malatinský, ktorý naposledy viedol reprezentačné tímy do 18 a 19 rokov.

Miloval rodinu, miloval futbal, miloval Trnavu, miloval život. Od stredajšieho rána 16. mája to už neplatí...

Mal krvnú skupinu futbal. Dedo Jozef zakladal trnavský futbalový klub, otec Milan bol legendárnym funkcionárom, jedným z najlepších, akých kedy slovenský futbal mal. Strýko Anton je pojem naprieč generáciami, tvorca „zlatej Trnavy,“ socha pred štadiónom, nesúcim jeho meno, je toho dôkazom. Milan bol dôstojným pokračovateľom rodinnej futbalovej štafety.

Zahral si federálnu aj slovenskú ligu, dokopy v 269 zápasoch. Ako hráč sa netajil, že mu chutí dávať góly či pripravovať ich, zapísaných pri jeho mene je 34 (16 + 18), finálne prihrávky zaevidované nemá, ale bolo by ich raz toľko. Nevysoký, húževnatý, dravý a k tomu dobrá kontrola lopty, tak o ňom hovorili tréneri Jarábek, Kuna, Radolský, Jurkemik, Javorek, Adamec či Valovič. Osud mu doprial, aby s polovicou z nich spolupracoval aj ako s trénerskými kolegami.

Keď prešiel z trávnika na lavičku, dokázal výborne analyzovať situácie na ihrisku, rozobrať schopnosti jednotlivcov, odhadnúť pozitívne i negatívne stránky hráčov. Medzi futbalistami v tímoch, ktoré viedol, mal prirodzený rešpekt, vážili si ho kolegovia i zverenci aj pre ten kus človečiny, ktorý nikdy neskrýval.

Pretože nič ľudské mu nebolo cudzie. Vedel si vychutnať dobroty na tanieri i kvalitný mok v pohári, dokonale rozumel okolnostiam dobrej nálady, potrebnej pre prácu i očakávané výsledky. Za jednu sezónu vytiahol starších dorastencov Spartaka z chvosta tabuľky na druhú priečku, ďalší ročník s nimi získal po 25 rokoch slovenský titul. Vedel, ako chutí, s mladšími žiakmi Spartaka bol republikovým šampiónom už predtým. A aj keď skúsil, aké to je viesť prvé seniorské mužstvo, dokonca milovanej Trnavy, či byť asistentom hlavného trénera v najvyššej súťaži, akosi prirodzene si našiel miesto pri mladých. Rozumel im, hre i mysleniu, chápal futbalové nedostatky chlapcov vo veku jeho dcér Natálie a Dominiky, nútil ich, aby robili na ich odstránení.

Ako hráč dvakrát reprezentoval Slovensko na historicky prvom vystúpení národného tímu v novodobej histórii nášho futbalu v roku 1994, ako tréner reprezentácií do 18 a 19 rokov si pripísal 182 medzištátnych stretnutí. Nie na lavičke, pretože počas zápasu neobsedel. Stál vo vymedzenom priestore – a občas z neho vybehol – a veľa, veľa rozprával, dával pokyny, usmerňoval, pomáhal hráčom. A nikdy netajil svoje krédo: “Som veriaci. Preto viem, že platí: človeče, pomôž si sám, aj Pán Boh ti pomôže. Aj vo futbale.“

Posledné týždne však bol jeho typický úsmev na mesiačikovskej tvári nie úplne veselý. Aj slovných bonmotíkov bolo pomenej, zdôvodňoval to koncentráciou na futbalové povinnosti. Zarmútil ho ďalší nepostup z Elite Roundu s devätnástkou, preto sa vnútorne zaťal a chcel zostaviť zo súčasnej osemnástky taký výber, aby si do roka tento tím na finálovom turnaji európskeho šampionátu konečne zahral.

V tejto chvíli je smutnou skutočnosťou, že on pri tom už nebude...

“Za celú futbalovú rodinu a Slovenský futbalový zväz by som chcela vyjadriť úprimnú a hlbokú sústrasť rodine a priateľom Milana Malatinského a rovnako všetkým, ktorí ho mali radi a ktorí si ho vážili aj za všetko, čo spravil pre slovenský futbal,“ vyjadrila sa hovorkyňa SFZ a riaditeľka PR oddelenia Monika Jurigová.