BRATISLAVA (SFZ) - Móda „obrázkovej kože“ zažíva medzi futbalistami neuveriteľný rozmach, až sa zdá, že už ide viac-menej o spoločenskú záležitosť. Psychológovia charakterizujú hráča, ktorý sa dá tetovať, vo všeobecnosti ako extroverta, usilujúceho sa o svoje výraznejšie zviditeľnenie – či už vo vnútri kolektívu alebo smerom k verejnosti. Ďalej už podľa nich motívy jeho konania môžu byť naozaj rôznorodé – či už ide o skrášlenie, prípadne „silnejší“ imidž. 

Z medicínskeho hľadiska existuje viacero rizík tetovania, na ktoré je potrebné upozorniť. Nie je možné vylúčiť alergickú reakciu a, aj keď sa to často nestáva, pri vnášaní farbiva ihlami existuje nebezpečenstvo zanesenia infekcie. Niekedy vzniká „iba“ dlhotrvajúca zápalová reakcia. Viacero dní môže byť vytetovaný obrázok pokrytý chrastičkami, ktoré si futbalista nesmie zoškriabať. Neskôr zostanú iba drobné biele šupinky a tie tiež neslobodno odstraňovať. V tomto čase sa vytetovaný obraz nesmie dostať pod priamy prúd vody, štyri týždne naň nemalo svietiť žiadne, teda ani horské slnko a nie je vhodné natierať ho krémami. Čo sa týka komplikácií podľa tetovaných miest - lakeť býva príliš prekrvený, koža na hrudnom koši je veľmi citlivá (pričom treba dávať pozor na sťahy pri dýchaní), práca na bokoch príliš bolestivá, koža na zadku má veľa tukového tkaniva a rýchlo opuchne, na členkoch a hánkach prstov zle drží farba. Z toho vychádza, že najlepšie tetovať sa dá asi oblasť lopatiek a ramená, čo si muži dávajú robiť najčastejšie. U žien je väčšia túžba po okrase sedacích svalov, členkov, partií tesne pod pupkom, predlaktí a pliec. Hráčky využívajú tetovacie techniky aj na odstraňovanie „chybičiek“ krásy alebo na predĺženie trvanlivosti mejkapu. 

Základným rozdielom tetovania ako permanentného mejkapu alebo dočasnej ozdoby oproti tomu bežnému „dekoračnému“ je hĺbka vpichovania farby. Klasické tetovanie znamená hlboké vpichy, čo značí tvorbu trvalého obrázku. Tvorba očnej linky alebo zvýraznenia pier sa tetuje len tesne pod povrch pokožky a vydrží, žiaľ, či našťastie, tri až päť rokov. Pokiaľ je farba iba v pokožke, vydrží dva až tri mesiace. Ďalším rozdielom je bolestivosť. Korekcia drobných chybičiek krásy alebo zvýrazňovanie predností je, vďaka gélovému lokálnemu umŕtveniu, prakticky bezbolestné. Pri prísnych hygienických podmienkach sa používajú špeciálne jednorazové ihly a široká paleta antialergických tetovacích farieb a ich odtieňov.

Ak sa futbalista rozhodne tetovanie odstrániť, má dve možnosti. Prvá je zákrok u plastického chirurga, ale tá sa hodí skôr na likvidáciu menších tetováží. V prípade väčšej plochy ide už o pomerne náročný rekonštrukčný chirurgický výkon a vždy zostáva väčšia či menšia jazva, niekedy dosť nevzhľadná. Ďalšou metódou je likvidácia kresby pomocou špeciálneho druhu laseru. Je to zdĺhavejší proces, treba často niekoľko desiatok zákrokov, ktoré sa vykonávajú s prestávkami trvajúcimi mesiac aj šesť týždňov. Ani v tom prípade nie je na sto percent možné vylúčiť prípadné zjazvenie, ale odstránenie je dokonalé.

V rámci novej estetiky výzoru pribúda medzi hráčmi stále viacej priaznivcov ozdobeného nahého tela. Popri veľmi módnom a mimoriadne rozšírenom nanášaní obrázkov na povrch kože, sa objavuje čoraz viacej futbalistov s najrozličnejšími kovovými ozdobami, ktoré sa umiestňujú v prebodnutej pokožke aj na menej tradičných miestach ako ušné boltce. Prepichujú sa a zdobia nosy, prsné bradavky, pupky, jazyk, pery alebo obočie, o tých ešte menej tradičných miestach sa nehovorí. Takýto typ zdobenia zaujíma aj lekárov, keďže pri aplikácii ide o prienik kožou ostrým predmetom (odtiaľ názov – z angl. pierce = prepichnúť, preraziť, prevŕtať, prebiť ostrým predmetom, piercing = ostrý, bodavý, prenikavý) a nežiadúce následky sú možné. Čerstvo prepichnutým miestam preto treba venovať značnú pozornosť najmä z hygienického hľadiska. Prípadné zanedbanie môže spôsobiť nepríjemné infekčné a zápalové komplikácie pri hojení postihnutého miesta. Zasiahnutý priestor pokožky je potrebné čistiť aspoň trikrát denne počas minimálne troch mesiacov. Najvhodnejším prostriedkom na dezinfekciu je lekársky lieh, ktorý účinne brzdí vznik zápalových komplikácií. Piercingové štúdiá by mali ponúkať aj ďalšie dezinfekčné prostriedky podľa vlastných skúseností s následkami takýchto procedúr.

Úspech nebolestivého nosenia a hojenia prepichnutia však ovplyvňujú viac ako päťdesiatpercentne aj materiály, z ktorých sú zdobenia vyrobené. Tu sa naozaj neoplatí šetriť, aspoň nie zo zdravotného hľadiska. Najvhodnejším kovom ozdoby je titán, ktorý na vzniku zápalu alebo hnisania ranky spoluúčinkuje minimálne. Menej prijateľné, i keď určite kvalitné, sú predmety z chirurgickej ocele alebo zlata. Tie treba čistiť určite trikrát denne a ozdobou je nevyhnutné pohybovať, otáčať ňou. Nevhodné sú iné kovy. Predbežne sa vierohodne nedokázalo, že by piercing mohol nejakým iným spôsobom celkovo poškodzovať organizmus futbalistu.

Nosenie piercingových predmetov je pre hráča v tréningu aj v súťaži nepraktické a upravujú ho interné pravidlá, ktoré znižujú riziko sebapoškodenia hráča, prípadne jeho spoluhráča alebo protihráča najmä pri kontaktoch. Pokiaľ nie je možné ozdoby odložiť, najčastejšie sa prelepujú lepiacimi páskami, aby čo najviac priľnuli k pokožke a vyčnievaním do priestoru neprinášali riziko nepríjemných zranení.