BRUSEL/BRATISLAVA (SFZ) - Alexander Horváth, legendárny obranca, člen Siene slávy slovenského futbalu, nás navždy opustil vo veku nedožitých 84 rokov. 

Rodák z Mošoviec pri Martine prišiel na svet nedlho po Vianociach v roku 1938. S futbalom začínal v Lučenci, do naozaj veľkého futbalu vstúpil v drese žilinského Dynama. O sedem rokov neskôr ako kapitán Slovana Bratislava prevzal trofej za víťazstvo v Pohári víťazov pohárov. „Bol to najkrajší deň v mojom futbalovom živote.“

Vysoký, výborne stavaný, elegantný, húževnatý a nekompromisný v súbojoch strávil svoje najlepšie roky v belasých farbách bratislavského klubu. Postupne sa z futbalového nezbedníka, výmyselníka a búrlivák stal rozvážnym inteligentným lídrom na ihrisku aj v kabíne, majúcim veľký rešpekt okolia. Bolo mu vlastné hrať tvrdo, dôrazne, ale nie zákerne. 

V reprezentácii hral od roku 1964, jeho vrcholom v nej bola účasť na majstrovstvách sveta 1970.  Po nich dostal súhlas na zahraničný angažmán, zvolil bruselský klub RWD Molenbeek. Veľa si tam však nezahral, po polroku si roztrhol achilovku a napriek trom operáciám sa už do pozície opory mužstva nikdy nedostal. Plynule preto prešiel na trénerskú lavičku, viedol mládežnícke tímy aj béčko RWDM, opakovane ho v krízových chvíľach poverili funkciou pri prvom mužstve a on vždy určenú úlohu splnil.

Život v metropole Belgicka, nielen ten futbalový, ho oslovil. Požiadal o predĺženie pobytu o rok československé úrady, keď ho nedostal, rozhodol sa ostať aj tak. S vedomím následkov, ktoré vtedy emigrácia znamenala. Z jedného dňa na druhý prestal pre verejnosť doma existovať. Vyškrtli ho z kníh, zápisov, histórie, z verejných zdrojov zmizli jeho fotografie.

V civilnom živote sa z vyučeného zámočníka stal dekoratér, so starším synom Igorom začali podnikať, mladší Erik šiel hrať futbal do Španielska. Jeho krédom bolo, že nemá zmysel sa sťažovať, preto tak nikdy nerobil, vždy sa sám staral, aby jemu a jeho rodine nič chýbalo. 
Ochutnal trénerskú chlebík  aj v Turecku v Sakaryaspore, táto epizódka trvala len štyri mesiace. Sám skončil, nevedel sa tam dohovoriť. Ešte raz si sadol na trénerskú lavičku v malom klube z mestečka La Louviere a potom sa už stal fanúšikom. Nezabudnuteľnou osobnosťou ostal, je a bude ňou navždy.
„Veľa ľudí o mne hovorí ako o legende. Ja sa za ňu však nepovažujem. Ako hráč som robil len to, čo bolo treba, či už pre ľudí alebo pre klub,“ povedal pri návšteve Bratislavy v útrobách štadióna Slovana.
V roku 2020 ho uviedli do Siene slávy slovenského futbalu, insignie jej člena si prevzal – vzhľadom na pandemické obdobie – vo februári tohto roku, v Bruseli. V európskom hlavnom meste aj odišiel na večnosť v posledný augustový deň.

Všetka česť, všetka sláva, legenda nášho futbalu. Slovenský futbalový zväz vyjadruje hlbokú sústrasť manželke, synom, celej rodine a všetkým blízkym.