BRATISLAVA (SFZ) – Na čele Slovenského futbalového zväzu je od septembra 2010, dnes patri medzi desať najdlhšie slúžiacich hláv futbalových zväzov v Európe. Po zvolení na ďalšie štyri roky má reálnu možnosť prepracovať sa na vrchol tohto rebríčka. Bezprostredne po tom, ako všetci delegáti volebnej konferencie zdvihli ruku za predĺženie jeho mandátu, prostredníctvom médií poslal futbalového hnutiu i verejnosti svoje zásadné posolstvo: „Na futbalovom zväze nemáme zatvorené dvere, s každým podnetom sa budeme zaoberať, lebo nikdy nie je všetko alebo len dobré, alebo len zlé.“
Viac povedal v rozhovore pre futbalsfz.sk

Nezovšedneli vám funkcionárske volebné úspechy, oslávili ste aj štvrté potvrdenie do prezidentskej funkcie?
„Neoslavoval som ani tie predchádzajúce. A nie, nezovšedneli mi prezidentské mandáty, keby som pocítili všednosť, viac by som sa o pozíciu na čele zväzu neuchádzal.“
Bolo pre vás ťažké rozhodnúť sa ísť aj štvrtý raz do volieb?
„Nepovedal by som, že to rozhodnutie bolo ťažké, tentoraz som sa však rozhodoval najdlhšie. Kľúčovým momentom v mojich úvahách bola silná výzva aj v tomto naozaj ťažkom období nášho života zmysluplne zvládnuť čelnú pozíciu na zväze.“
Čo vám predchádzajúce tri prezidentské obdobia dali?
„Nesmierne veľa skúseností, vzťahov s ľuďmi, poznatkov zo všemožných sfér spoločnosti. Som vďačný, že môžem robiť pre najpopulárnejší šport na svete, ktorý má dosah a vplyv na obrovskú masu ľudí a tým priamo ovplyvňuje naše životy, šport, ktorý má nastavený súťažný systém s dokonalou precíznosťou so zapojením miliónov na celom svete. Má svoju nesmiernu náročnosť aj krásu. Nastúpil som v období, keď v slovenskom futbale takmer úplne absentovala infraštruktúra, chýbali finančné prostriedky a zväz mal dlhy, nemal vlastné sídlo, neexistovala štruktúra mládežníckych akadémií. S týmto všetkým sme sa popasovali a dnes je obraz nášho futbalu výrazne iný.“
A čo vám vzali?
„Adekvátne k tomu, čo som dostal. Vzali mi prioritne čas, predtým som mal inak nastavený svoj súkromný život a z neho som musel čosi vziať, teda aj na úkor podnikateľských aktivít, ktorým som sa venoval. Našťastie, zdravie mi slúži, stále sa snažím žiť život toho 35-ročného muža, ktorý dozrel.“ (veľký úsmev)

Nadväzujúc na vašu predchádzajúcu odpoveď, kam sa teda posunul SFZ a slovenský futbal v medzinárodnom prostredí od roku 2010?
„Dnes sme, odpustite mi neskromnosť, úplne inde. Môžeme sa seriózne uchádzať o organizovanie sledovaných medzinárodných futbalových podujatí. Usporiadali sme európsku trénerskú konferenciu na najvyššom stupni, u nás sa hrali majstrovstvá Európy chlapcov do 17 rokov a dievčat do 19 rokov, v júni bude šampionát chlapcov do 19 rokov. Pripravili sme kongres UEFA, o ktorý sa uchádza každý rok osem-desať krajín a my sme organizáciu zvládli aj napriek tomu, že väčšina delegátov priletela na medzinárodné letisko susednej krajiny a následne sa presunula do Bratislavy. Ani tento hendikep však nezabránil rozhodnutiu UEFA, aby sa kongres konal u nás a naša organizácia bola dokonalá. Tým chcem povedať, že Slovensko má dnes v medzinárodnom futbalovom svete dôstojné meno a je výrazne rešpektovaný partner ako na športovom, tak diplomatickom a organizačnom poli.“
Pre každé obdobie ste si určili hlavné úlohy, akú métu ste si vytýčili pre mandát na roky 2022 – 2026?
„Túto vetu opakujem vlastne pravidelne, je pravdivá a výstižná: neviem garantovať športový úspech, ale urobím všetko pre to, aby sme vytvorili pre naše reprezentácie špičkové podmienky a aby ich nízka kvalita nemohla byť príčinou, že sme na nejaký úspech nedosiahli. A keď zaznela v otázke méta, áno, mám také niečo. Vo februári sme ukončili desaťročný projekt financovania a rekonštrukcie výstavby štadiónov, teraz chceme získať nový, veľmi podobný. Taký, ktorý by zasahoval tréningové plochy a futbalové haly, nafukovacie či pevné, čo by malo viesť k dostupnej infraštruktúre pre všetky vekové kategórie, hlavne však mládežnícke, kdekoľvek na Slovensku. Teda nielen v krajských či okresných mestách, ale aby sme aj takto splatili dlh, ktorý má Slovensko nielen voči futbalu, ale voči celému športu už dobrých tridsať rokov. Na jeho zvýraznenie smutne pripomínam, koľko ihrísk a štadiónov muselo ustúpiť developerským snahám napríklad len v Bratislave.“
Nastavenie tohto projektu bude teda opäť v spolupráci so štátom?
„Presne tak, jeho zásah však tentoraz nasmerujeme aj do malých miest a obcí, aby sme rekonštruovali štadióny tam, kde sa hrá III. liga a ešte nižšie súťaže, so spolufinancovaním miestnych samospráv, ktoré by sa podieľali najmä pozemkami, a povedzme i súkromných investorov.“
Už vám niekedy napadol aj koniec vašej futbalovej funkcionárskej kariéry?
„Až mi to napadne, tak skončím... V tomto období som ale tak neuvažoval. Robím si plány vždy na štyri roky, nie na dlhšie obdobie.“
Kedy ste naozaj cítili tlak verejnosti na vašu osobu a vaše rozhodnutie? 
„Tých tlakov bolo veľa, až sa mi chce povedať, že nekonečne veľa. Mám za sebou dvanásť rokov v pozícii futbalového prezidenta, fakt som to nepočítal a ani už nebudem. Beriem ich na vedomie, ale nič viac. Vychádzam z toho, že do tejto funkcie som nešiel preto, aby som bol populárny, každým obľúbený a so všetkými zadobre. To sa reálne nedá. Prezident futbalového zväzu je svojím spôsobom politická pozícia, prezident zväzu politiku robiť musí, tú športovú. Musí spájať názorové prúdy všetkých zložiek, ktoré sú veľmi rôznorodé a sledujúce svoj vlastný cieľ – iné priority má amatérsky futbal, iné mládežnícky, iné ženský a iné profesionálny, do tejto širokospektrálnej rodiny nám pribudli futsal či plážový futbal. Zladiť naše slovenské záujmy a obstáť ešte i v konfrontácii s medzinárodným dianím, byť rešpektovaným a dôveryhodným partnerom pre UEFA a FIFA, je ďalšia zložka práce, ktorej výsledky a prejavy prezident predkladá verejnosti. Vedel som a viem, že v každej dobe je treba urobiť i také rozhodnutia, ktoré mi neprinesú popularitu, práve naopak, ale urobil som ich v prospech veci a za každým jedným si stojím.“

S kým sa predovšetkým radíte pri kľúčových rozhodnutiach? Koho názorom načúvate?
„Mojím najbližším spolupracovníkom vždy bol generálny sekretár. Takmer desať rokov Jozef Kliment, teraz Peter Palenčík, pre mňa najbližší človek. Veľmi si vážim, že robí, čo robí a ako robí, prešiel si vo zväzovej štruktúre cez jednotlivé stupne až sa ujal funkcie generálneho sekretára. Čo sa týka reprezentácií, stojí pri mne Karol Belaník, viceprezident zväzu, tému amatérskeho futbalu najviac konzultujem s Richardom Havrillom, prvým viceprezidentom SFZ. Ale všetky zásadné rozhodnutia prijímame vo výkonnom výbore spoločne. Na tomto fóre sa nám vytvorila až neuveriteľne silná a súdržná partia ľudí, ktorí sa vo veci vyznajú a k futbalu pristupujú absolútne zodpovedne a profesionálne.“
Čo hovoríte na aktuálne zloženie výkonného výboru SFZ, ktoré zložila volebná konferencia?
„Vždy rešpektujem rozhodnutie delegátov. Výkonný výbor je presne ten model, keď si jednotlivé zložky futbalového hnutia zvolili svojich zástupcov do exekutívneho orgánu. Teraz nastala na niekoľkých miestach obmena, ale na princípe úzkej spolupráce sa nič nemení. Aj noví ľudia si určite rýchlo osvoja zabehnutý funkčný systém práce, takže vítam zloženie výkonného výboru.“
Miesto v ňom ako zástupca trénerov má čerstvo Ladislav Jurkemik, známy rovným charakterom a pevnými zásadami, ktorý si pri komunikácii svojich názorov neberie servítky pred ústa, rátate s tým, že bude oživením?
„Mne takí ľudia imponujú, som veľmi rád, že ho do výkonného výboru zvolili.“
Súhlasíte, že sa z nášho futbalu vytratili slušnosť, úcta a rešpekt?
„Futbal nie je odtrhnutý od spoločnosti, vždy kopíroval a kopíruje jej stav. Ak je spoločnosť chorá, nemôže byť futbal úplne zdravý, veď ho robia ľudia, ktorí sú súčasťou tej spoločnosti. Futbal do nej zasahuje naprieč celým jej zložením, takže ak sa jej jednotlivé zložky spoločnosti nesprávajú štandardne, má to priamy dopad i na dianie v ňom. Ak by som ale neveril v zlepšenie, tak by som sa pobral preč. Cítim motiváciu aj v tomto ťažkom období urobiť niečo zmysluplné a uchopiteľné pre ľudí a pre futbal. Bolo tak v uplynulých dvoch pandemických rokoch, ktoré sme v slovenskom futbale zvládli naozaj dôstojne. Fungovali sme profesionálne, pôsobili sme aktívne, predkladali sme riešenia, žiaľ... To, že na druhej strane nemáme poslucháčov, musíme brať ako fakt, ktorý nás síce zarmucuje, ale nedeprimuje a preto hľadáme ďalšie spôsoby a nachádzame nové cesty.“
Dovoľte na záver osobnú otázku: ste šťastný človek?
„Som veľmi šťastný človek. A spokojný. Lebo som spokojný s tým, čo mám.“