BRATISLAVA (SFZ) – Ešte ako 58-ročný mal platnú registračku v Plaveckom Podhradí a aj ju využíval. Nesklamal. Na ihrisku, v zápase, v živote. Jeho krédom bolo ísť vždy rovno a hovoriť pravdu! Mal preň aj nie jedného kritika či neprajníka, no násobne viac sympatizantov a obdivovateľov, lebo vždy hovoril a robil tak, ako to je v jeho motte. To si ľudia vážia, uznávajú a aj keď nie všetci nahlas, oceňujú. Takže dnes, keď sa Ladislav Jurkemik, člen Siene slávy slovenského futbalu od roku 2019, dožíva sedemdesiatky, budú gratulantov stovky. 

Nie preto, že bol taký priamy, ale s obľubou kopal priame kopy. Bol na ne špecialista, hoci brankári rýchlo zistili, ako so stojatou loptou naloží: po rozbehu čistý parádny priehlavok, dôležité bolo, aby šla lopta medzi žrde, nie do oblakov. Múr-nemúr, to bolo jedno, keď sa torpédo z jeho kopačky odlepilo z trávnika, bolo lepšie nestáť mu v ceste.

Hoci bol nekompromisný v súbojoch, vždy do nich vstupoval s rešpektom voči súperovi. Rovnako  sa správal v civilnom živote a všade mimo ihriska: priamo, rovno, pre niekoho možno tvrdo, ale človek hneď vedel, na čom pri ňom je. To u neho platilo v každej dobe a v každom prostredí. A platí dodnes.

V rodných Jacovciach začal samozrejme s futbalom, veď Jurkemikovci bývali hneď naproti ihrisku. Keď si ho potom zobrali do vyššej vekovej kategórie v Kable Topoľčany, chodil osem kilometrov na tréning a osem späť domov na bicykli, bral to ako súčasť fyzickej prípravy. Proste tak to bolo, načo veľa hovoriť o obyčajnej skutočnosti?

Keď mal osemnásť a mal prejsť k mužom, uchádzali sa o neho druholigová Prievidza a z najvyššej súťaže Nitra i pražská Slavia. Lenže rozhodol rodičovský pragmatizmus. „Chceli nech sa vyučím a keď už ten futbal, nech si ho hrám, ale s s remeslom v rukách.“ Najlepšiu garanciu remesla aj futbalu obsahovala ponuka Interu Bratislava. Vyučil sa teda za elektrikára (a neskôr vyštudoval ešte aj vysokú školu - právo). Vtedy vznikla väzba so žlto-čiernym klubom a Pasienkami na dlhé obdobie, vydala na jedenásť sezón – s ročným prerušením počas vojenčiny v Banskej Bystrici. Číselne to znamená 318 prvoligových štartov a 53 gólov, mimochodom  jediné vylúčenie. Aby boli čísla kompletné, v čs. reprezentačnom drese má zapísaných 57 štartov a 3 góly. Víťazom ligy sa ako hráč nikdy nestal (opakovane je čs. vicešampiónom), titul získal ako tréner so Žilinou.

Už ako majster Európy 1976 – najmladší z vtedajšieho kádra trénerov Ježka a Vengloša – a majiteľ bronzovej medaily z ME 1980 i účastník MS 1982 sedem sezón testoval skutočný profesionalizmus vo Švajčiarsku (St. Gallen a Chur). Nikdy neskrýval, že ho život tam výrazne poznamenal, najmä tamojšia typická akurátnosť, disciplína a dôslednosť. 

Prejavilo sa to na všetkých jeho trénerských štáciách a že ich bolo (celkom šestnásť, aj  keď v Žiline bol dvakrát a v Ružomberku dokonca tri razy), viedol i reprezentačné áčko a dvadsaťjednotku. Zo svojej náročnej cesty nazerania na futbalu nikdy neuhol, čo bolo dôvodom na nie ojedinelé spory s hráčmi či funkcionármi. „Nikomu som neublížil, nechcel som od nich nijaké zázraky, len aby si plnili svoje povinnosti. Ak futbalista berie 1800 eur mesačne, nebudem ho prosiť, aby behal. To je choré. Ak si hráč v zahraničí neplní povinnosti, nech sa páči, odovzdaj kopačky a ťahaj domov. Ak má talent a predpoklady, tréner musí z neho vytiahnuť maximum, to je jeho úloha,“ neobhajoval sa nikdy, lebo to nepovažoval za potrebné, len opakovane hovoril o svojom vnímaní úloh ľudí vo futbale. „Mám pocit, že pád trénerského postavenia prišiel s nástupom demokracie. Kedysi si ani riaditelia fabrík nedovolili hovoriť do práce trénera. Vtedy boli tréneri skutoční páni. Neexistovalo, aby im do ich práce niekto hovoril. Dnes je to, žiaľ, na Slovensku normálne. Jednému majiteľovi som povedal, že ani ja nechodím na jeho firemné schôdze, preto si neželám, aby bol v šatni. Okrem manažéra tam už nikto z funkcionárov nemá čo robiť.“ Nuž tak.

Sám hovorí, že vie rozlíšiť, čo má v živote skutočnú cenu. „Dobrí kamaráti, vždy tak bolo a vždy tak bude. Keď som bol majstrom Európy, vyrojilo sa ich okolo mňa veľa. Potom som odišiel do Švajčiarska a za ten čas mi zmizlo 80 percent priateľov. Lebo keď som sa vrátil domov, už nemali na mňa čas. Dôležitých je tých 20 percent, ktorí pri mne boli vždy. To sú dobrí priatelia.“

Momentálne člen výkonného výboru SFZ zopakoval aj v čase svojho jubilea svoje krédo: „Hovorme pravdu! Náš futbal musí opäť získať dôveru. Ľudia nechodia na štadióny, keby mal dôveru, boli by tam. Obnovme ju. Hovorme pravdu. Povedzme, keď je niečo zlé.“

Pravdou je dnešný 20. júl, deň narodenia Ladislava Jurkemika pred 70 rokmi. Tak nech má tento rovný chlap ešte dlho veľa zdravia, sily a chuti hovoriť pravdu podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, bárs nech tým zlostí neprajníkov (slovenského futbalu).