BRATISLAVA (SFZ/PETER ZEMAN) – Majster Európy z roku 1976 a laureát Siene slávy slovenského futbalu Karol Dobiaš sa dožíva 70 rokov.

Popri  Jozefovi Adamcovi či Ladislavovi Kunovi patrí k symbolom slávnej éry trnavského Spartaka, do dejín slovenského futbalu sa navždy zapísal gólom vo finále ME 1976 do siete Nemecka. "Patino", ako znie jeho prezývka, sa narodil v Handlovej, strednú školu navštevoval v Trnave a jeho výkony v doraste neunikli pozornosti  trénera Antona Malatinského. Moderný obranca sa v priebehu zápasov vďaka skvelej kondícii a rýchlosti menil na ofenzívne "falošné" pravé krídlo. V Trnave odohral desať rokov a bol pri zrode všetkých piatich majstrovských titulov v rokoch 1968, 1969, 1971, 1972, 1973. Trikrát triumfoval na domácej scéne v Československom pohári a v rokoch 1970 a 1971 bol vyhlásený za najlepšieho futbalistu Československa. 

So Spartakom v roku 1969 postúpil až do semifinále PEM, v pamätnom dvojzápase proti Ajaxu Amsterdam ušiel Trnavčanom postup do finále po prehre 0:3 v Amsterdame a výhre 2:0 v odvete v Trnave. „Boli to veľké chvíle slovenských klubov na pohárovej scéne. Slovan vyhral slávne PVP a my sme boli blízko finále PEM," spomína Dobiaš na semifinále najprestížnejšej európskej pohárovej súťaže. "V prvom zápase sme nastúpili v Amsterdame. Duel nevyšiel brankárovi Gerykovi - prehrali sme 0:3. V odvete doma to bola iná káva. Zrodilo sa naše suverénne víťazstvo 2:0. Bol to jeden z mojich najlepších zápasov kariéry, na pravej strane som jazdil hore-dole, hralo sa mi naozaj dobre. Bol to smolný duel, ale napriek tomu jeden z najlepších. Boli sme blízko finále, iba krok od futbalového neba."

"V doraste ma objavil sám Anton Malatinský. V zime nás "dusil" na červenej veži v Piešťanoch. To boli iné galeje. Posilovali sme váhou vlastného tela, nosil som tam Adamca na chrbte do kopca a často sme trénovali v olovených vestách. Mala osem kíl a odohral som v nej dokonca aj niekoľko prípravných zápasov. Dnes by si to hráč na seba asi nedal... Vpredu mala vesta priestor po stranách na dva krát po dva šulce, dolu remene a vzadu priestor na štyri. Keď sme išli na červenú vežu, tak som v lese dve kilečká tajne odhodil a dal som si tam šišky. Malatinský sa tak na mňa zapozeral a hovorí, "Patinko poď sem." Siahol mi do vrecka, vybral šišky, hodil ich na zem, z vlastnej tašky vytiahol nové dva kúsky olova, zasunul do vesty a dodal: "no, teraz môžeš ísť behať"...

"Keď som ju dal po zápase dole a odhodil niekam do kúta, lietal som. Osem kíl bolo fuč a ja som sa vznášal. Boli sme neskutočne dobre fyzicky pripravený tím. A ešte jedna perlička. Futbal som hral na vrcholnej úrovni 18 sezón, ale nikdy som nemusel piť pri lavičke vodu. A dnes? Ak je 35 stupňov, tak to beriem. Ale veď aj my sme hrávali v horúčavách a nepili sme vodu každých dvadsať minút. Keď ležal na zemi zranený hráč, Dežo Rašla (pozn. bývalý masér Spartaka) nám podal alpu, dal som si na jazyk a hral som ďalej. Dnes je iná doba. Hráči dodržiavajú pitný režim. My sme to nepoznali,“ spomína na legendárneho trénera Karol Dobiaš.

Počas kariéry mal o moderného obrancu záujem Feyenoord Rotterdam, no veľký prestup sa nekonal a tak Dobiaš menil dres len v rámci Československa. Po masívnej obmene kádra trnavského Spartaka prestúpil v roku 1977 do Bohemiansu Praha. Vtedy sa hovorilo o prestupe desaťročia, vo Vršoviciach odohral „Patino“ tri sezóny. V československej lige nastúpil v 345 zápasoch, v ktorých zaznamenal 20 gólov. 

V reprezentácii debutoval v máji 1967 v Bazilej v prípravnom stretnutí Švajčiarsko – ČSSR (1:2). Na svetovom šampionáte 1970 nastúpil bez striedania v troch zápasoch skupinovej fázy proti Brazílii, Rumunsku a Anglicku, vrchol reprezentačnej kariéry dosiahol na ME 1976 v Juhoslávii, kde po výhrach nad Holandskom a Nemeckom zdvihol nad hlavu trojej pre majstra Európy. 

"Boli sme šťastní, že sme sa dostali medzi štyroch najlepších. Všetci čakali, že vo finále nastúpi NSR proti Holandsku a my budeme len do počtu. Neboli sme. S Holandskom sme hrali 120 minút v hroznom lejaku. Nikdy predtým ani potom som taký dážď na ihrisku nezažil. Po mojej prihrávke unikol Franto Veselý, poslal center na Nehodu ten dal gól. Potom som pridal Frantovi ešte jednu uličku a bol z toho ďalší gól. Vyhrali sme 3:1, no dážď poznamenal moje zdravie. Prepadla ma zimnica, triasol som sa. Aj koňak som vypil, nič nepomohlo. Štvrtok som netrénoval, v piatok som netrénoval a v sobotu mi povedali – Patino musíš, choď sa rozcvičiť. Navyše ma neskutočne bolela ruka. Vodou zmáčaný dres mi v semifinále dral miesto pod rukou a mal som to zapálené a bolestivé. Nadopovali ma, nastúpil som, hoci v predĺžení som bol taký vyčerpaný, že ma musel vystriedať Jurkemik."

"Osemnásť rokov som hral vrcholovo futbal. Na bránku som nikdy ľavačkou nevystrelil. Ani v priateľskom zápase, ani v ligovom, ani v medzištátnom, jednoducho v žiadnom. Dokonca ani na tréningu som nikdy nestrieľal ľavou – len vo finále v Belehrade. Beckenbauer odhlavičkoval center a ja som si loptu musel prebrať pravou a vystreliť v danej chvíli ľavou. Ja, ktorý som dával prihrávky, sklzy, pasy a prihrával iba pravou, som dal nohou, ktorú som mal na podopieranie, gól vo finále ME! Dajte to do Guinnessovej knihy rekordov, nič také sa už nezopakuje," smial sa pri spomienke na najslávnejší gól kariéry legendárny Dobiaš.

V najcennejšom drese pôsobil takmer trinásť rokov, s reprezentáciou sa lúčil v máji 1980 opäť vo Švajčiarsku. Spolu má na konte 67 reprezentačmých zápasov v ktorých strelil 6 gólov. V ankete o najlepšieho futbalistu Slovenska 20. storočia obsadil Dobiaš tretie miesto,  27. marca 2016 bol uvedený, ako jeden z inauguračnej jedenástky osobností, do Siene slávy slovenského futbalu.

S prianím pevného zdravia sa ku gratulantom pripája celá futbalová rodina na Slovensku. Živió, majstre!