SPIŠSKÁ NOVÁ VES (SFZ) – Vo svojej kariérnej vizitke má deväť krajín a tri rôzne kontinenty. Skúsený kanonier Miloš Lačný si okrem iného prešiel futbalovými značkami ako Sparta Praha či Slovan Bratislava. Rodák z Levoče si už v mladom veku vyslúžil prezývku „Liptovský Messi“. A to nielen vďaka športovému talentu, ale aj nespornému zmyslu pre humor. Vo veku 36 rokov sa vrátil na miesto, odkiaľ pred vyše dvoma dekádami odchádzal medzi elitu. Upísal sa materskej Spišskej Novej Vsi. 

 Miloš, ako sa máte?
„Tieto dni trávim naozaj parádne. Odkedy som sa rozhodol podpísať kontrakt so Spišskou Novou Vsou, nesmierne si to užívam. Keďže som konečne doma, naplno sa venujem všetkým možným veciam.“

Návrat domov teda chutí dobre?
„Mám tu deti a som na štadióne, ktorý som naposledy videl ešte v deviatom ročníku, vtedy som odchádzal do Ružomberka. Po návrate všetko znovu spoznávam, taktiež ľudí, ktorí sú tu noví. Je to jednoducho skvelé.“

Ako sa vlastne rodil príchod do Spišskej Novej Vsi?
„Všetko prebehlo veľmi rýchlo. V utorok sme sa dohodli, pričom cieľom bolo, aby som už v sobotu hral. Nakoľko som bol šesť mesiacov mimo ihriska, dostať sa do tempa nebolo ľahké. Pôvodne som mal hrať iba polčas, napokon som sa na trávniku zdržal celý zápas a dal gól (smiech). Po rozviazaní zmluvy v Košiciach som si zhruba do mája nechal voľno, pretože som chcel tráviť čas s rodinou. Posledné roky som vídaval deti viac cez online hovory ako osobne, vzhľadom na to, že som hral aj v Ázii. Spišská Nová Ves má už dlhodobo otravovala, samozrejme, v dobrom. Ja som to ešte na návrat domov necítil. Boh ma však osvietil, jedno si s druhým sadlo, preto som zdvihol telefón a zavolal Marekovi Janečkovi, či ešte jeho ponuka platí. Bol nesmierne šťastný, do pozoru dal celé mesto, takže je z toho poriadny ošiaľ.“ 

V minulej sezóne ste síce boli hráčom spomínaných Košíc, no veľa ste za klub z metropoly východu neodohrali. Prečo?
„S Košicami sme splnili stanovený cieľ, teda postúpiť do najvyššej súťaže. V Niké lige som následne odohral päť stretnutí, proti Podbrezovej sa mi dokonca podarilo presadiť. Prišiel však konflikt s trénerom, ktorý nechcem bližšie rozoberať. Koncom decembra sme sa s vedením dohodli na vzájomnom ukončení spolupráce. Odvtedy som nehral.“ 

Vy ste zo Spiša odchádzali pred vyše 20 rokmi. Ak by ste mali porovnať vtedajšieho Miloša Lačného s tým dnešným, verili by ste, že ide o rovnakého človeka?
„(smiech) Ale áno. V mojom ponímaní sa ľudia nemenia, jednoducho sa to fyziologicky nedá. Myslenie sa však zmeniť dá a v tomto smere som iný, hoci humor ma stále neobchádza a milujem ísť na hranu noža. Kedysi som sa flákal a myslel si, že život mi hodí pod kolená z každej strany červený koberec. Rýchlo som pochopil, že sa treba správať ako profesionál. Dnes som človekom, ktorého do potrebných záležitostí nútiť netreba. Dôkazom toho je aj fakt, že po deviatich mesiacoch bez zápasu som prišiel do klubu pripravený. Proste som využil nadobudnuté poznatky, cvičil a udržiaval sa vo forme.“

Ako sa futbal na Spiši vyvinul od doby, keď ste odchádzali? 
„Na štadión chodím skôr, takže mám možnosť vidieť trávnik plný futbalistov hráčov a trénerov, ktorí sa im usilovne venujú, pracujú s nimi. Ako dieťa som nebol iný. Obdivoval som hráčov A-mužstva a myslel len na to, aby som raz mohol byť na ich mieste. Presne viem, čo tí chlapci majú v hlavách. Neprišiel som sem len hrať futbal. Chcem klubu pomôcť napredovať, priniesť investorov a zužitkovať skúsenosti získané počas kariéry. Spišská Nová Ves ma posunula hore, nastal čas sa im takouto formou odvďačiť.“ 

Hneď prvé stretnutie po návrate vám vyšlo podľa predstáv. Gólom ste rozhodli o víťazstve nad Fiľakovom. Pri oslave ste neskrývali radosť, aj dres šiel dole...
„Keby som mal dva dresy, šli by dole oba (smiech). Sú to fantastické emócie. Všetko vyplýva z toho, že som sem neprišiel preto, aby som bol doma a mohol oddychovať. Chcem byť v prvom rade zdravý. Cítim sa výborne, v kondícii, za čo vďačím ukážkovej genetike. Ľudia okolo mňa sú nároční, od rodičov cez priateľku až po deti. Konečne ma vidia doma. Všetci sa prišli pozrieť, užíval som si to. Verím, že ďalšími podobnými príchodmi by sme v budúcnosti vedeli prilákať na štadión ešte viac ľudí.“ 

Uplynulý víkend proti Rimavskej Sobote ste si strelecké konto vylepšili o ďalšie dva presné zásahy. Spokojnosť so vstupom do sezóny?
„Samozrejme, veľmi sa z toho teším. Každopádne nie je jednoduché nabehnúť do roztočeného kolotoča. Mnohých spoluhráčov nepoznám a netuším, ako na tom typologicky sú. Ale postupne sa aklimatizujem a zisťujem, v čom kto vyniká, aký štýl hrá. Chlapci sú živí, majú v sebe tradičnú novoveskú krv. Obrovskú pochvalu musím zložiť aj legionárom. Keď som videl trénovať napríklad Kolumbijčana Lassa, už po 15 minútach som hovoril, že by pokojne mohol hrať najvyššiu súťaž.“

Stanovili ste si nejaké osobné méty? 
„Nemám žiadne ambície ani očakávania. Som na seba náročný, ale naučil som sa neklásť si žiadne ciele. Nikdy neviem, čo nadchádzajúce obdobie prinesie. Stačí trebárs zranenie a plány sú fuč. Snažím sa žiť v prítomnom okamihu, tu a teraz. Chcem byť profesionálom, starať sa o seba, dávať do toho maximum. Idem krok po kroku.“

Pokiaľ by vám na stole pristála ponuka z vyššej súťaže, uvažovali by ste ešte nad jej prijatím? 
„Spišská Nová Ves našla investorov, aby ma mohla podpísať, vyhoveli mi v mnohých smeroch. Dohodli sme sa na kontrakte do konca kalendárneho roka s tým, že uvidíme, čo prinesie budúcnosť. Prezentovali mi, že pokiaľ by mi prišla atraktívna ponuka a v zime by som ju prijal, boli by s tým úplne v pohode. Neskôr som si však aj po rozhovore s priateľkou uvedomil, že je to hlúposť. Vžil som sa do pozície investora. Obetoval by som peniaze na príchod nejakej známej tváre, ktorá sa po pár mesiacoch pobalí a odíde preč...? Pravdepodobne by som do toho nešiel. Aj keby bolo všetko v poriadku, zrejme by som nechcel odísť z tohto, čo tu momentálne tvoríme. Aktuálne som naklonený tomu zotrvať tu aspoň jeden ďalší rok a pomáhať budovať klub. Je to beh na dlhú trať. Na všetko treba trpezlivosť a čas. Musel by som dostať mimoriadne zaujímavú ponuku, aby som sa rozhodol prestúpiť inam. Prakticky celý život som behal po svete, už asi stačilo. Je na čase udomácniť sa.“ 

V ostatných týždňoch ste si vyskúšali pozíciu spolukomentátora a futbalového experta. Sadla vám táto rola?
„Dostal som výborné ponuky, bolo skvelé si niečo takéto vyskúšať. Musím však priznať, že komentovanie nie je môj chlebíček. Keď počúvam rôznych analytikov či expertov, zrejme medzi nich nepatrím. Nie som typ, ktorý by rozprával jednoducho a pekne. Živý prenos by mal byť komentovaný priamočiaro, paralelne s dianím na ihrisku. Ja na to príliš nie som. Viac mi sedela skôr rola, keď ma pozvali do akéhosi magazínu alebo relácie, kde som mal viac voľnosti, mohol sa slovne vyblázniť a povedať, čo si myslím.“