Naša nadvláda je preč. Tri medaily by boli zázrak, tvrdí Minčík

BRATISLAVA. Pred jazdou sa pomodlil, pobozkal pádlo a pustil sa dolu kanálom. V cieli ihneď pocítil, že dokázal niečo výnimočné. Kanoista Juraj Minčík získal na olympiáde v Sydney 2000 bronzovú medailu.

Po šestnástich rokoch sa vracia na olympijské hry. Tentoraz v pozícii trénera. Na starosti má kanoistu Mateja Beňuša a debklanoistov Ladislava a Petra Škantárovcov.

„Keď som končil športovú kariéru, tešil som sa, že už nebudem na pretekoch nervózny. Ako tréner som sa rešpektu nezbavil. Stále to prežívam so svojimi zverencami,“ priznáva 39-ročný rodák zo Spiša.

„Je ťažšie byť na olympiáde trénerom, lebo to nemám vo svojich rukách. Počas jazdy sa len bezmocne pozerám a dúfam, že nenastane chyba. Budem len jeden z divákov.“

Na pivo spolu nechodia

Pri olympijskej premiére v Atlante 1996 obsadil 15. miesto. Zvíťazil vtedy len sedemnásťročný Michal Martikán, s ktorým boli odmalička veľkými rivalmi.

,,Prvá olympiáda bol obrovský emočný zážitok. Možno až príliš som nasával atmosféru, a preto mi nevyšla. V Sydney som sa sústredil na výsledok a snažil sa nevnímať bočné vplyvy. Už som neriešil, akú hviezdu stretnem alebo s kým raňajkujem,“ vraví.

Jazda Michala Martikána na olympiáde v Atlante:

Minčík bol takmer celú svoju kariéru v tieni päťnásobného olympijského medailistu.

,,Síce som ťahal za kratší koniec, ale najmä vďaka nemu som toľko dokázal. Keby nebolo Miša, možno by som bol slovenskou jednotkou, ale nie s takýmito výsledkami,“ dodáva.

Ich súperenie začalo už v detstve. Najskôr boli kamaráti, ktorí sa navštevovali a spolu trénovali. V juniorskom veku sa ich vzťahy naštrbili.