Bojí sa o blízkych. Mama má zbraň, vie strieľať, tvrdí Ukrajinec z Fiľakova

Za normálnych okolností by sme sa rozprávali o zápasoch, góloch, či nepremenených šanciach. OLEKSANDER LOVYNIUK hrá na Slovensku už štyri roky, najprv pôsobil v Rimavskej Sobote, v súčasnosti je hráčom Fiľakova. Pochádza z ukrajinského mesta Žytomyr, jeho rodičia a sestra tam stále bývajú. 26-ročný futbalista pre Sportnet otvorene hovoril o vojne vo vlasti.

Ako prežívate súčasnú situáciu, je vaša rodina v bezpečí?

Som na Slovensku, nejdem zatiaľ nikam. Môj otec nie je vojak, ale pohybuje sa vo vojnových oblastiach. Vozí mŕtvych, aby sa rodina s nimi mohla rozlúčiť a pochovať ich. V pondelok bol v Kramatorsku, čo je asi sto kilometrov od Donecka, tam je dosť ťažká situácia. Odtiaľ išiel do Mykolajiva, a napokon sa vrátil do Žytomyru. To je veľké mesto neďaleko Kyjeva, asi dvesto kilometrov.

S mamou a sestrou som volal už asi dvetisíckrát. Aj sme sa hádali, aby prišli ku mne. Bojím sa o nich, ani nespím. Stále pozerám správy. No ony sa tiež tak vyjadrujú, že keď už bude zle v okolí Žytomyru, tak možno prídu sem. Skôr nechcú, radšej budú pomáhať doma. Moja mama má doma zbraň, vie strieľať.

Ako to zvládate vy, keď im reálne neviete pomôcť?

Keď sa začala vojna, akurát sme boli s manželkou obaja pozitívni na Covid-19, takže mohli sme byť doma. Ani mužstvo netrénovalo, lebo bolo veľa pozitívnych hráčov. Aspoň som nemusel nič robiť, lebo tá vojna odoberá veľmi veľa energie.

Bojím sa, pozerám, ako bombardujú mestá. Po celej Ukrajine mám kamarátov, takže je to dosť ťažké.

Čakali ste, že situácia dospeje až k vojne?

Pre každého to bolo prekvapenie, ale Ukrajinci boli na to trochu lepšie pripravení ako Európa. Ale reálne nemôžeš čakať, že niekomu prepne v hlave a zaútočí na nejakú krajinu.

Je však jasné, že Rusi to plánovali dlhšie, nerozhodli sa zo dňa na deň.

V ruskej televízii ukazujú čisté klamstvo. Neviem, ako je to na Slovensku, lebo ešte nie som pripravený na to, aby som sledoval slovenské správy. Viem, že aj tu je veľa prorusky orientovaných ľudí, najmä zo staršej generácie. Keď takého stretnem v meste, radšej pôjdem preč. Keď sa tvoja rodina musí schovať pod domom v pivnici a niekto ti hovorí, že NATO spôsobilo, že Rusi napadli Ukrajinu… Asi by som stratil nervy.

Chápu vašu situáciu spoluhráči?

Spoluhráči sú dosť informovaní, pri futbale sú rozumnejší ľudia. Vedia, aká je situácia, pozerajú videá na internete. Podporujú ma, pýtajú sa, ako sa má rodina. Dostal som veľa správ aj od známych.

Skúšam aj pomáhať, možno prídu ku mne teraz nejaké dievčatá z Ukrajiny do Fiľakova. Chlapov už z Ukrajiny nepúšťajú. Mám kontakty na ľudí, ktorí ponúkajú odvoz pre utečencov, takže sa snažím pomôcť, ako sa dá.

Spomínali ste, že vaša rodina sa musela schovávať pod domom. Čo sa presne stalo?

Keď sa to celé začalo, 24. februára, som sa zobudil o ôsmej ráno. Videl som, že mám správu od sestry. Písala mi, že všetko je v poriadku. Nechápal som. Pozrel som si správy a vtedy som zistil, že Rusi napadli Ukrajinu.

Žytomyr je vojenské mesto a je tam aj vojenské letisko. O piatej ráno tam spadli dve rakety. Moja rodina býva asi kilometer odtiaľ, takže im výbuch vyrazil aj sklo z okien.

Včera zasa, keď otec bol v Kramatorsku, si sestra prečítala na internete, že Kramatorsk bombardujú raketami. Mama volala hneď otcovi a on odpovedal: neviem hovoriť, lebo po nás strieľajú.

Na toto sa nevieš mentálne pripraviť. Len sedíš a pozeráš a čakáš, či prežije alebo neprežije. Chvalabohu zatiaľ je všetko v poriadku.

Plánujete ostať na Slovensku?

Ak by som bol teraz na Ukrajine, aj ja by som bránil naše územie. Zopárkrát som držal v ruke zbraň, aspoň viem, ako treba strieľať.

No teraz tu nechať ženu a malú? Je to ťažké. Aj moja rodina mi hovorí, ako dobre, že som tu na Slovensku. Ak by som sa vrátil domov, boli by úplne mimo. Veľmi by sa báli, že pôjdem bojovať a zomriem.

Veľmi ma to hnevá, ale neviem, či by som tam bol užitočný. Skúšam pomôcť Ukrajincom tu na Slovensku. Viem, že aj do Fiľakova majú prísť utečenci.

Čo si myslíte, dokedy bude vojna trvať?

Kým nezabijú Putina. Inak sa to nemôže skončiť, lebo jemu jedno, koľko ľudí Rusi strácajú. Myslel si, že bude mať Ukrajinu za dva dni, ale nepodarilo sa mu to. Teraz začínal rečami o jadrových zbraniach, lebo už nevie, ako má zatlačiť. Ťažko ho stopneme, a keď ešte aj bieloruská armáda príde, tak bude veľmi ťažké držať celú Ukrajinu.

V čom tkvie statočnosť ukrajinského ľudu, že tak húževnato bránia vlasť?

V rozprávkach i dielach veľkých básnikov sa objavuje motív, že Ukrajinci majú charakter. Nebudú sa báť, budú brániť svoje územie a neodídu preč. Verím tomu, že to zvládneme.