Vincent Sabo: fotogaléria
23.3.2018
Dlhoročný novinár a publicista JUDr. Vincent Sabo pôsobil vo Východoslovenských novinách, v Hlase ľudu, Pravde, Prešovských novinách, Prešovskom večerníku.
Ako skúsený a zrelý novinár sa stal šéfom kultúrno-spoločenského mesačníka Prešov a pracovníkom kancelárie primátora mesta Prešov.
Jeho doménou bola aj športová žurnalistika, novinárčina a šport sa stali súčasťou jeho života.
Najviac písal o volejbale a hádzanej, pričinil sa o zviditeľňovanie významných osobností prešovského športu.
V posledných rokoch patrí medzi organizátorov obľúbeného medzinárodného turnaja v hádzanej vysokoškoláčok pri príležitosti Dňa študentstva.
Športovali ste?
„V rodnej Čani som hral futbal, bol som brankárom v žiackej i dorasteneckej kategórii. V škole som hral i volejbal, aj počas vysokoškolského štúdia som bol v tej skupine, ktorá sa venovala volejbalu.“
Spomínate si na svoj prvý článok? Ako ste sa k písaniu vlastne dostali?
„Bolo to ešte v deviatom ročníku Základnej školy v Čani. Na podnet svojho učiteľa telesnej výchovy som napísal článok o jednom školskom podujatí a dal mu ho. Keď na ďalší týždeň ho uverejnili noviny Zora východu s mojím celým menom, bol som doslova nadšený. Zaň som dostal aj prvý honorár. Potom som už posielal výsledky futbalových zápasov, v Čani som robil aj bulletiny a futbalistom kroniku. S futbalistami som chodil na zápasy, bol som i tajomníkom futbalového oddielu. Čaňa istý čas hrala aj v druhej slovenskej národnej futbalovej lige. Najviac som písal do Zory východu, články som mal uverejnené aj v denníkoch Šport, Východoslovenské noviny, Smena, Pravda, Práca, Roľnícke noviny. Ako dopisovateľ či spolupracovník novín som pôsobil aj počas štúdií na Strednej všeobecno-vzdelávacej škole v Košiciach a Právnickej fakulte UK Bratislava.“
Vaším snom bolo byť športovým novinárom...
„Vždy som sníval byť športovým redaktorom. No nakoniec som sa ocitol na práve v Bratislave. Po viacerých debatách so skúsenými novinármi, najmä v Pravde či Hlase ľudu, kde som praxoval či v nich robil služby (a nielen na oddelení športu) som nadobudol presvedčenie, že v celorepublikových denníkoch majú radšej ľudí, ktorí vyštudovali odborné vysoké školy, teda napríklad právo, technické, umelecké odbory, ekonómiu. Podľa nich bola žurnalistika dosť všeobecná škola. Mne sa to neskoršie v rôznych redakciách potvrdilo. Lebo ak človek má ako dar od Boha talent, bude mu odbor, ktorý vyštudoval, veľmi nápomocný. Lepšie tak bude písať o probléme, poznať ho z odbornej stránky, ísť do hĺbky. Spomeniem, že na práve ma učil Milan Čič, mladými asistentmi vtedy boli Ivan Gašparovič a Pavol Kandráč.“
Čo vás lákalo na športovej žurnalistike?
„Šport ma bavil a chcel som o ňom aj písať, viac sa mu venovať. Nebolo víkendu, aby som nebol na nejakom športovom podujatí. Písal som referáty z futbalu, basketbalu, hádzanej, pomáhal počas redakčných služieb. Poznal som športovcov, trénerov, novinárov. Robil som rozhovory, k športu som mal vždy vzťah.“
