Jazdecké pólo sa pravdepodobne vyvinulo z jazdeckých hier stredoázijských pastierov. Peržania nazývali túto hru chaugan. Rozšírilo sa pred naším letopočtom v Perzii a neskôr v Iráne, Číne, Japonsku a v Indii. Anglickí kolonizátori rozšírili hru natoľko, že v Indii sa stala športom číslo jeden. V roku 1859 v Kalkate založili prvý oficiálny pólo klub a v roku 1860 ho anglickí dôstojníci preniesli do Anglicka, kde túto hru nazývali hokej na koni. V roku 1874 v Hurlinghame vyvinuli prvé pravidlá a mesto sa stalo centrom póla. Hra sa potom rozšírila aj do strednej Európy, hlavne do Nemecka a Rakúsko-Uhorska. V roku 1886 sa tento šport dostal aj do USA, odkiaľ sa rýchlo rozšíril po americkom kontinente. V Argentíne sa stal národným športom. Argentína sa dnes hrdí najlepšími pólo hráčmi a má vynikajúci chov koní prispôsobený tomuto druhu športu.
Podľahli aj Slováci
Hoci na Slovensku nie je jazdecké pólo veľmi rozšírené, jeho čaru podľahlo aj zopár Slovákov. Fungujú tu tri kluby: 1. Pólo klub Bratislava 1888, Pólo klub Corporex v hrubej Borši a Pólo klub v Tekove.
Teraz v zime sa hrá pólo na snehu. „Je to variant póla, ktorý sa začal hrať v St. Moritzi," vysvetľuje Ivan Weiss (36), náš najlepší pólo hráč a zároveň prezident Slovak Polo Asociation, čiže Slovenskej pólo asociácie (SPA). Ďalšie svetoznáme turnaje prebiehajú v strediskách Aspen, Kitzbühel, Courchevel, Cortina na jazere a nedávno prvý raz v histórii aj u nás na Štrbskom plese. Pólo na snehu je vlastne variantom póla v aréne, platia v ňom podobné pravidlá. Aréna má totiž v porovnaní s trávnatým ihriskom svoje špecifická.
„Základné rozdiely sú vo veľkosti ihriska a v tom, že priestor v aréne je uzavretý mantinelmi. Počet hráčov je traja na troch miesto štyria na štyroch ako pri bežnom ihriskovom póle," vysvetľuje Weiss. Pri póle sú dve bránky a do nich hráči strieľajú góly. „Základným princípom je, že sa vytvorí akási línia hry. Je tvorená bodom, v ktorom sa nachádza loptička, keď do nej udriete, a bodom, v ktorom sa nachádza loptička kedykoľvek neskôr. Tieto dva body vytvárajú líniu hry a pravidlá hovoria o prednosti v jazde. Povedzme, že hráč, ktorý sa nachádza na línii hry, má prednosť. Nie je možné prechádzať cez líniu a blokovať tohto hráča v jeho hre. Základná línia potom vytvára dynamiku hry a smerovanie lopty aj oboch mančaftov," vysvetľuje Weiss.
Lopta a palica
Čím sa hrá? V tradičných turnajoch, ktorých je dnes už veľmi málo, sa používa drevená loptička, ktorá je o niečo väčšia ako tenisová. 
Vo všetkých ostatných turnajoch sa dnes hrá s loptou z umelej hmoty. V arénnom póle dnes existujú dva varianty. „Sú to buď kožené lopty asi vo veľkosti lopty na hádzanú, možno troška menšie. Alebo sú to o niečo väčšie lopty ako hádzanárske, ale z umelej hmoty. S tými sa hrá aj na snehu v St. Moritzi a v podstate majú za úlohu zabezpečiť jednoduchosť hry v podmienkach, keď povrch nie je úplne rovný. Preto je lopta trochu väčšia.
Po prvé, aby ju bolo lepšie vidno v snehu, a po druhé, aby neprekážali nerovnosti terénu."
Palica, s ktorou sa hrá, sa volá mallet. Štandardne býva vyrobená z bambusu. „Je ukončená veľmi tvrdým valcom z dreva, ktorý je zahnutý, aby bol optimálny na udieranie, a vyznačuje sa veľkou pružnosťou bambusového kmeňa. Funguje to veľmi podobne ako pri golfe, je to vec švihu, nie sily. A flexibilita bambusového dreva umožňuje väčší švih," vraví Weiss.
V arénovom póle aj na snehu sa začali používať mallety zo sklolaminátu, ktorými sa ľahšie manévruje. „Nemajú takú silu, ale v aréne to nie je také dôležité." Palica sa drží v ruke a je na nej pásik z pevnej látky, ktorý sa uchytáva okolo palca. Účelom nie je pridržať si palicu, ide o bezpečnosť - pre prípad, že by palica vyletela. „Malleta sa drží vo zvislej polohe, pretože vtedy treba najmenej sily na jej udržanie v rovnovážnej polohe. Je to takisto najlepšia poloha pre začiatočníkov. Čiže väčšinou nosia hráči palicu na pleci, a keď sa blížia k lopte, začnú celý swing, čiže švih zhora."
Flexibilita a rýchlosť
Víťazom je družstvo, ktoré dá najviac gólov počas štyroch periód. Kone sa striedajú väčšinou v každej štvrtine a veľa profesionálnych hráčov alebo aj väčšina amatérov strieda kone aj počas jednej štvrtiny. „Keď ide o namáhavý zápas, je nutné meniť koňa, ak si máte udržať dynamiku. Závisí to aj od rýchlosti hry," vysvetľuje Weiss. „Na snehu je hra pre kone dosť namáhavá a nie je to úplne optimálne." V póle sa najviac používa argentínsky polokôň, čo je plemeno vyšľachtené z anglického plnokrvníka a z argentínskych „criollo" - koní 
používaných na pasenie dobytka. Čiže kombinuje sa flexibilita argentínskych koní s veľkou rýchlosťou anglických plnokrvníkov.
Slovensko má dnes do desať hráčov a väčšina slovenského tímu trénuje v rakúskom Ebreisdorfe neďaleko Viedne, kde majú aj svoje kone. Tréningy tu prebiehajú zhruba tri - štyrikrát do týždňa počas sezóny. „Všetko sú to amatérski hráči, niektorí sa pólu venujú viac, niektorí menej, na poloamatérskej úrovni." Ivan Weiss začal hrať pólo ešte na vysokej škole v Spojených štátoch, kde hral ligu medzi americkými univerzitami. Študoval na Yalskej univerzite, filozofiu a psychológiu a v rámci nej odbor umelá inteligencia. Pred šiestimi rokmi, po návrate na Slovensko, sa k pólu vrátil a odvtedy hrá v domovskom klube v Ebreisdorfe.
Oblečenie a bezpečnosť
Mimochodom, oblečenie. Etiketa predpisuje biele rifle. Hráči používajú špeciálne jazdecké čižmy na pólo. „Veľa hráčov nosí ochranu na lakte, je tiež predpísaná prilba a niektorí hráči nosia dokonca ochranu chrbtice." Jazdecké pólo je totiž jeden z menej bezpečných športov. „Býva pri ňom veľa úrazov, ide o rýchly a kontaktný šport a predsa len je to šport so zvieratami. V rýchlosti treba počítať aj s reakciou zvieraťa. Pri turnajoch býva veľa pádov a zrážok, v posledných rokoch sa vyskytlo aj niekoľko smrteľných prípadov. Čiže nie je to úplne bezpečné, ale aj to je súčasť zábavy," priznáva Weiss, ktorého priateľka si musela 
zvyknúť najmä na časté cestovanie v súvislosti s turnajmi. A pokiaľ ide o strach o seba navzájom, nemajú si čo vyčítať - priateľka Ivana Weissa totiž preteká s autami na okruhoch v tíme Mira Konôpku.
Každý má svoje kone
Kone sú v póle mimoriadne dôležité. Každý hráč vlastní svoje kone a v určitej fáze sa venuje ich vrcholovej príprave. „Ide o doladenie, lebo základnú prácu robia grumovia. Väčšinou sú to Argentínčania, ktorí sa starajú o kone celý deň, vrátane ich tréningu. Potom existuje ešte funkcia pilota, ktorého primárna úloha je tréning koní vo výkonnosti. Hráči, ktorí sa pólu venujú seriózne, si väčšinou kone dolaďujú sami."
Kone začínajú súťažiť okolo svojich piatich rokov a v trinástich zvyčajne končia kariéru - to je ich limit. Najväčšia výkonnosť sa dostavuje medzi ôsmym a jedenástym rokom ich života. Keď skončia kariéru, dobré kone sa využívajú na chov ďalších pólo koní, aby sa ich gény zachovali. V póle sa väčšinou využívajú kobyly, takže aj keď nejde o veľmi ženský šport, je tu zastúpené aj nežné pohlavie. Všetky kone väčšinou vlastnia konkrétni hráči a vyberajú si ich počas niekoľkých rokov. „Lebo je naozaj zložité nájsť veľmi dobré kone. Nájsť také, ktoré majú potrebné parametre, je veľmi zriedkavé," hovorí Ivan Weiss. On sám má asi deväť koní v Európe a ešte zopár vlastní v Argentíne.
Nejde o peniaze
Je to drahý a nebezpečný šport. Ani masovú popularitu ako futbalisti si hráči póla neužijú. Čo na ňom teda ľudí láka? „Nie je to veľmi divácky šport," potvrdzuje Weiss. „Vyskúšal som veľa športov a tento v sebe kombinuje veľmi veľa pozitívnych vecí, aké som v iných športoch nenašiel. Je to tímová hra, ktorá sa hrá v prírode. Je tiež rýchla, adrenalínová a je to kontaktný šport. Na špičkovej úrovni sa dá hrať podstatne dlhšie ako iné športy - zhruba do päťdesiatich rokov sa dá robiť veľmi aktívne. Máloktorý tímový adrenalínový šport vie byť takýto dlhodobý." Zarobiť sa ním však veľmi nedá. „Vo svete je pár turnajov, kde ide o finančné ceny, ale v zásade to nie je vec peňazí, nerobí sa to pre zárobok. 
Samozrejme, sú profesionáli, ktorí sa živia tým, že hrajú v niektorých tímoch, ale toto zatiaľ nie je mojím cieľom."
Popularita póla v posledné roky stúpa a vo svete sa mu venuje okolo päťtisíc hráčov. Pracuje sa tiež na tom, aby sa pravidlá póla unifikovali a aby sa opäť stalo olympijským športom. Čo je podstatné, pri póle je človek vždy v peknom prostredí, a to fascinuje aj Ivana Weissa. Priťahuje ho tiež práca s koňmi. „Človek tomu venuje väčšinu voľného času. Je to viac životný štýl ako šport."
