Teddy Ready vyhral vlani prestížne Slovenské cvalové derby ako vôbec prvý zverenec domáceho kouča. Čáčovskej panej koní na to ostala pamiatka v podobe zničeného klobúka.
Prečo sa všetky dostihové stajne ťahajú na Záhorie?
Láka ich pieskový podklad. Na Záhorí naprší a pôda v mihu uschne. O tej, čo máme v Čáčove, to však neplatí. Tu je dobrá akurát jedna rovina. Nevzrušujeme sa tým, robíme v podmienkach, aké máme.
Majiteľom koní ste vlani zarobili vyše dva a štvrť milióna korún, čo v minulosti vždy bohato stačilo na šampiónsky titul, a predsa ste ho nezískali. To musí hnevať, nie?
Mrzí to, bola som veľmi blízo k slovenskému primátu. Koniec sezóny sa nám však nevydaril. Naopak, Pavol Kalaš v závere využil potenciál svojej stajne na Kurtovom majeri a výsledok otočil.
Po prvý raz dáma naháňala strach pánom. Vyfúkli ste im historický triumf: ako prvá domáca trénerka ste vyhrali slovenské derby. Ako chlapi znášajú, že im baby lezú do kapusty?
S každým som kamarátka, máme korektné vzťahy. V dostihovom svete je kopa dobrých tréneriek. Aj v susednom Česku. Peruán Lenky Horákovej trikrát vyhral Veľkú pardubickú. Eva Palyzová na týchto chýrnych a ťažkých dostihoch aj jazdila a Lata Brandisová ich v tridsiatych rokoch dokonca vyhrala. Ženy sa motali okolo koní odjakživa.
Ako ste sa k nim primotali vy, rodená Bratislavčanka?
Ja som sa v Bratislave len narodila. Aj to len preto, že mame prvá dcéra, ktorú odrodila v Skalici, zomrela, a na pôrody ďalších dvoch dcér ju pre istotu poslali do väčšieho mesta. Celý život bývam v Senici. S koňmi som sa skamarátila, keď som mala štrnásť. Na čáčovskom dvore, kde som dnes trénerkou. Senické družstvo, ktoré sa vtedy volalo JRD 9. mája, začalo po ťažných a polokrvných koňoch chovať aj plnokrvné a ja som doobedia trávila v škole a poobedia pri nich. Pod dohľadom Antona Peťka, Milana Kadlečíka a ďalších som sa o ne starala a neskôr na nich aj jazdila. Keď som v Nitre vyštudovala vysokú školu, vrátila som sa do družstva ako zootechnička. A obdivovala som Pavla Kalaša, ktorý tu vtedy začal trénovať.
Čím sú kone pre dnešného človeka?
Prostí ľudia voľakedy využívali hlavne ich ťažnú silu, ale páni sa odjakživa na nich aj radi nosili. Jazdenie na koni má veľmi veľa súťažných aj nesúťažných podôb: parkúrové, drezúrne, vozatajské, westernové... Sú ľudia, ktorí vyznávajú westernový štýl dovezený z Ameriky. Majú westernového koníka, obliekajú sa a žijú tak. Existuje hipoterapia: pomalé kmity konského chrbta pomáhajú liečiť postihnuté deti. My dostiháci sa s koňmi naopak ponáhľame, vyžívame sa v ich úžasnej rýchlosti.
Čím ešte kôň fascinuje?
Je v ňom úžasná sila. Nielen fyzická, aj duševná. Keď mu trafíte na strunu, stane sa vám oddaný a potom prídu aj výsledky.
Dostanete do stajne nového koňa. Ako sa zbližujete? 
Okolo koňa sa sprvu musíte mať ako okolo decka. Pomaličky ho učiť určitým návykom. Všetko potrebuje postupnosť, žiadne hŕ. Dôležité je, aby sa prestal báť, lebo kôň je od prírody plaché zviera. Musí vám začať dôverovať. Potom si s ním môžete robiť, čo chcete.
Ako si získavate jeho dôveru?
Prácou. Zavriem sa s ním do lonžovacieho kruhu a postupne ideme na pravú ruku, na ľavú ruku... Napokon nastane moment, keď príde ku mne, a to ako keby mi povedal: Som tvoj. Funguje to. Bez bitia, naháňania i plašenia. Ja vyznávam nenásilný systém. Snažím sa koníka bez rebríka na povalu vyviesť. Kone si vážia, keď k nim pristupujete s vážnosťou.
Vy ste vo dvojici so stajňovým džokejom Jaroslavom Línekom tá dobrá?
Ja som ťuťuli-muťuli, Jaro je ostrejší. Keď on chytí koňa, ten hneď vie: Ej, dnes budem
e utekať. Línek je moja pravá ruka, výborne si rozumieme. Minulú zimu, keď som si zlomila nohu, odrobil aj za mňa – a skvele. V lete si, chudák, zlomil najskôr kľúčnu kosť, potom predlaktie, a chýbal mi. Nemal kto rozhýbať mladé kone a do sediel na dostihoch sme museli angažovať cudzích jazdcov.
Voľakedy ste boli s Pavlom Kalašom kolegovia, dnes sú z vás súperi. Ako k tomu došlo?
Ja som mu ako zootechnička sprvu len závidela a chodila s ním na dostihy. Prvý raz som samostatne koňa trénovala až vo Veľkých Levároch, kam som načas odišla. Kobyla Salamína, ktorú mi kúpil priateľ Milan Dúnar, hneď prvý rok vyhrala jedny dostihy, ale to bolo na rovine všetko. Skúsenejší tréner by z nej iste vydoloval viac. Tvrdý tréning, ktorý so mnou podstúpila, sa prejavil, až keď sme ju ako štvorročnú preorientovali na prekážkové dostihy. V roku 2001 dosiahla najvyšší dotačný zisk zo všetkých prekážkových koní u nás. A potom ma oslovil senický vedúci živočíšnej výroby Vladimír Holický, či sa nechcem vrátiť s tým, že by som bola zootechnička a zároveň aj dostihová trénerka. Aj Kalaš, keď v Senici zredukovali počet koní, musel robiť jedno i druhé, no napokon sa rozhodol odísť. Ja som však pritakala. A urobila som dobre. Našťastie, dnes už som len trénerka.
Kalaš má za vlaňajšok titul šampióna, vy koňa roka. Čo je viac?
Kone roka som mala už aj predtým. Pre mňa by bol viac šampiónsky titul. Ale čo už, ostáva to výzvou do budúcna. Pán Boh nám odkázal: Nenamýšľajte si, dá sa to robiť aj lepšie.
Ako sa má úradujúci kôň roka Teddy Ready? Je po zime ready?
Nie celkom. Napadol sneh, vyskakoval a šmykol sa. Zranil si medzikostný sval, tak sme mu trošku zľavili. Na dostihy asi vybehne až v druhej polovici sezóny. Nemôžeme hazardovať, je to výnimočný, triedový kôň.
Čím?
Psychicky je veľmi vyrovnaný. Taký bezproblémový, že aj deti ho môžu vodiť. Nie je zákerný, nekopne, nepohryzie, je ľahko jazditeľný. Má atletickú postavu, je nohatý, preto ľahučko cvála a jeho najväčšou prednosťou je dlhý spíd, šesťsto metrov dokáže stupňovať rýchlosť.
Na to treba dar alebo sa to dá natrénovať?
Rýchlosť sa nedá natrénovať, len rozvinúť, aj to v dvoch rokoch a približne do piatich percent. Kôň ju musí mať od prírody. Buď je rýchly, alebo nie je. Natrénovať sa dá kondícia a trochu vytrvalosť. Úplne najdôležitejšia je však psychika. Máme jednu rýchlu kobylku Boschku. Čo však z toho, keď z nej pred dostihmi v padoku od nervozity pol hodiny kvapká pot. Keby bola psychicky vyrovnanejšia, ušetrí si energiu. Ale s tým už tiež asi nič nenarobíme. Chov anglického plnokrvníka je vec selekcie.
Koľko váži taký dostihový kôň?
Teddy mal túto zimu spravidla 528 kilogramov. Po zime sú všetky kone trochu pribraté. Keď sa s nimi začne rýchlejšie cválať, viac sa potia a schudnú.
V jedných dostihoch vraj zhodil až štrnásť kilogramov.
To boli jeho prvé. Keď si kone zvyknú na veľkú záťaž a na transporty, už toľko nechudnú.
Hovorí sa, že na dražbách sa kupuje nádej. Čím vás Teddy Ready oslovil, že ste ho v nemeckom Baden-Badene kúpili pre stajňu OMS?
Zapáčil sa mi. Už som mala strach, že žiadneho koňa nekúpim a vtom mi padol do oka. Bola to šťastná voľba.
Stál jedenásťtisíc eur, no len v derby zarobil trikrát toľko, dokopy už 48 380 eur. Keby ste odrátali to, čo doňho bolo treba vložiť, aký čistý zisk by vyšiel?
Kone sa nedajú počítať na čisté zisky. Kto ich chce vlastniť, musí na to mať. Ak to niekto chce robiť preto, aby zarobil, nech sa do toho ani nepúšťa. Dostihy sú nákladný šport. Stajňa OMS má u mňa dvanásť koní, ale z nich si vlani na seba zarobili len dva. Mesačné náklady na jedného koníka sú minimálne desaťtisíc korún.
Pripravujete dvadsaťdva koní pre štyri stajne. To sa všetky proporčne skladajú na váš plat?
Nie, nie. Dostávam mzdu ako zamestnankyňa Poľnohospodárskeho družstva Senica, ktoré za koníky posiela ich majiteľom faktúru. Od nich inkasujem len percentá z vyhraných dotácií v dostihoch. Keby som to mala robiť pre peniaze, tak to nerobím. Táto práca mi je však aj koníčkom.
Ako vychádzate s majiteľmi? Spoluvlastník šampiónskej stajne OMS Vladimír Levársky bol vraj váš spolužiak na základnej i strednej škole.
Dokonca už v škôlke. Navyše sme bývali v jednom dome. Náš vzťah stojí na vzájomnej dôvere. Výhodou je, že pre Vlada nie sú dostihy prvá aktivita vo sfére športu. Pohybuje sa v ňom už dlho, sponzoroval senické volejbalistky, teraz futbalistov. Vie, čo šport obnáša, že peniaze nie sú všetko a že automaticky nezaručujú úspechy.
Na dostihoch ho nevídať.
Na ne chodí jeho partner Peter Šimečka. Vlado sľúbil, že príde, keď budeme mať vyhrať derby, ale ani to nestihol. Má veľa roboty. O výsledky sa však zaujíma.
Ako je to na dražbách?
Dá mi limit, koľko môžem minúť. Keď hrozí, že kôň bude drahší, zatelefonujem mu a skonzultujeme to. Väčšinou povie: Dám na teba.
S ďalším z majiteľov, Vladimírom Jurigom, nie ste konškoláci. Ako sa spolupracuje s bývalým futbalistom Slovana?
Veľmi dobre. Nemôžem sa sťažovať ani na jedného z majiteľov.
Môže si slovenský dostihový tréner preberať?
Začínajúci určite nie. Dobrý tréner si to môže dovoliť, ale nemal by to robiť. Treba dať šancu každému, kto sa zaľúbi do koní a je ochotný do nich vraziť peniaze, aby mu priniesli trochu potešenia.
Pred víťazným derby ste Teddy Readyho popľuli. To zvyknete?
Ani nie. Neviem, čo mi to napadlo. Asi aby som ho, ako my Záhoráci hovoríme, neuškla, čiže neuriekla.
Dá sa povedať, že je váš miláčik?
Mám rada všetky kone. Zvlášť Templetänzera, môjho prvého, čo dosiahol veľké výsledky. Ale aj Ravenswooda, prekážkového koňa 2005, hoci je jedovitý a nikto na ňom nechce jazdiť. Ja si s ním rozumiem. Možno preto ho mám rada, že ho nikto nemá rád.
Hovoria o vás, že ako trénerka ste tvrdá.
Dnes už som asi mäkšia, ako som bývala voľakedy.
Na koho ste viac tvrdá: na kone, na personál v stajni či na seba?
Vyžadujem každý deň poctivú robotu. A keď to vyžadujem od iných, tak musím byť tvrdá aj na seba. Neraz som tu od šiestej ráno do siedmej večer.
Ak dovolíte, ste vydatá?
Vydatá som za kone.
Na starohájskom hipodróme vás často vídať v klobúkoch. Rada ich nosíte?
Rada, ale nosím ich zásadne len na dostihoch.
Na derby bývajú klobúkové súťaže – môžu sa na nich zúčastniť aj trénerky?
To neviem, hádam áno. Na posledné derby som vytiahla vycifrovaný klobúk, ktorý som si špeciálne kúpila v Pardubiciach, ale lialo, a tak mi zmokol, že je po ňom.
Čo ešte rada robíte: varíte?
Nevarím. Nemám kedy. Našťastie, na družstve máme kuchyňu. Večer zväčša navštevujem rodičov v susedných Kútoch, kde mama vyvára pre otca a čosi sa ujde aj mne. Otec má osemdesiatdva, po mozgovej príhode nemôže rozprávať, ale číta noviny, pozerá televízor a všetko vníma. Keď sa mi darí, je hrozne vysmiaty a ja som ešte šťastnejšia ako keď som pri koňoch.
Kôň vám musí začať dôverovať. Potom si s ním môžete robiť, čo chcete.
Snažím sa koníka bez rebríka na povalu vyviesť.
Kone sa nedajú počítať na čisté zisky. Kto ich chce vlastniť, musí na to mať. Ak to niekto chce robiť preto, aby zarobil, nech sa do toho ani nepúšťa.
Treba dať šancu každému, kto sa zaľúbi do koní a je ochotný do nich vraziť peniaze, aby mu priniesli trochu potešenia.
