VIDEO: Kopal na dedine, zrazu stál proti AS Rím. Vo futbale je možné všetko, tvrdí

Foto: Snímka zo zápasu predkola Európskej ligy medzi MFK Košice - AS Rím. Na snímke vpravo Francesco Totti, vľavo bráni Stanislav Kišš. Autor: TASR

Máte za sebou bohatú kariéru. Ako si spomínate na jej začiatky?

Boli veľmi ťažké. Hrával som len v dedinskej súťaži. Keď som prestúpil do druholigových Ličartoviec, bolo to ako iný svet. Najskôr som nevedel kde mi hlava stojí. Prevažne som vyhrieval striedačku.

Ako sa chlapec pomaly z poslednej ligy dostane medzi slovenskú elitu?

Ani sám neviem. Kamarát Ľubomír Krivý sa chodil pozerať na futbal do Petrovian. Videl vo mne potenciál, preto ma odporučil do Ličartoviec a išiel som na skúšku. Vďačím mu zaveľa.

A to vás bavilo, keď ste nehrávali?

Áno, futbal som mal rád. Keď som sa na niečo dal, chcel som to robiť poriadne. Asi rok som sedával na lavičke, ale potom mi dal šancu tréner Jaroslav Galko a chytil som sa.

Spomínate si na ten kľúčový moment?

Matne áno. Ťahali sme päťzápasovú šnúru výhier, cestovali sme na pôdu nováčika z Čane. Zranil sa nám stopér, preto tréner nominoval mňa. V hlave mi chodili rôzne myšlienky. Že keď prehráme, bude to na mňa.

Na ihrisku som sa však cítil výborne. Darilo sa mi a začal som si veriť. Potom to už išlo samé a hrával som stabilne.

Odskočili ste si však do Vranova nad Topľou.

Áno, nakrátko. To som mal také blbé obdobie. Stiahli ma kamaráti, venoval som sa viac zábave ako futbalu. Našťastie som sa vrátil na správnu vlnu a aj do Ličartoviec. Vybudoval som si stabilné miesto v základnej zostave.

Za pána trénera Jána Kozáka sa potom klub sťahoval do Košíc, kde som zažil najkrajšie roky svojej kariéry.

S Košicami ste sa dostali aj do Európskej ligy UEFA. Boli by ste na začiatku kariéry povedali, že chlapec z dedinskej triedy sa predstaví v jednej z najprestížnejších súťaží sveta?

O tom sa mi ani nesnívalo. Keby mi to niekto v tom čase povedal, asi by som ho vysmial. Vo futbale je však možné všetko. Keď človek chce, všetko sa dá. Ja som si tvrdo išiel za svojim snom a splnil sa mi.

A som za to veľmi vďačný. Pretože boli lepší futbalisti ako ja a nezahrali si také zápasy. Na druhej strane však boli aj horší a hrali oveľa viac. Taký je život a futbal.

V Európskej lige ste zdolali Sláviu Sarajevo a potom ste narazili na AS Rím.

Áno. V treťom predkole sme vyhrali oba zápasy a v ďalšom sme privítali jeden z najlepších tímov v tom čase.

Do Európskej ligy sme sa dostali ako víťaz Slovenského pohára, vo finále sme zdolali Petržalku. Veľké šance sa nám preto nedávali, no my sme v prvom zápase zaskočili všetkých a s Rímom sme remizovali 3:3.

Pamätám si, že Francesco Totti nám dal vtedy dva góly. Bol to neskutočný hráč, brániť ho bolo poriadne náročné.

Zas je tu tá spojitosť. Futbalista, ktorý kopal na dedine stál zrazu proti AS Rím.

Nikdy by som to nepovedal, ale je to tak. Vtedy som však už nebol žiadny nováčik, na konte som mal viacero ligových štartov. Pod trénerom Kozákom som stabilne hrával.

Takže ste nemali žiadnu trému?

To áno, pred zápasom sa nám všetkým triasli kolená. Keď sme ale vybehli na trávnik, všetko bolo preč. Tréma opadla a sústredili sme sa už len na zápas.

Sledovali ho plné tribúny, vyhrávali sme 1:0. Favorit potom otočil na 1:3, ale nakoniec sme vybojovali remízu 3:3. Krásne zážitky. Zimomriavky.

A ako dopadla odveta?

Tam už to nebolo také ružové, prehrali sme vysoko 1:7. Rím demonštroval svoju kvalitu a úplne zaslúžene zvíťazil. Nemali sme na nich, bolo ich plné ihrisko.

Aký je váš najkrajší futbalový zážitok?

Keď som uvidel na štadióne v Košiciach 14-tisíc ľudí, ktorí nás hnali dopredu. Na to nikdy nezabudnem.

Podobný zážitok mám aj z Trnavy, kde som hral prvý taký vážnejší zápas v kariére. Tam tých divákov bolo možno ešte viac. Nepočuli sme vlastného slova. O tom je futbal.

Prečo teraz nechodí na ligu toľko divákov?

To ani sám neviem. Žeby boli drahé vstupenky, to sa mi nezdá. Ľudia sú jednoducho nároční.

Pamätám si aj za našich čias, keď sme postúpili do ligy. Na Slovan v treťom kole prišlo desaťtisíc ľudí a v piatom proti Zlatým Moravciam ledva tisícka. Takže asi to bude aj v súperoch.

Tréner Ján Kozák nám vždy vravel, hrajte tak, aby ľudia prišli. Je to na vás, aby ste ich prilákali. Svojou hrou a výsledkami.

Aký bol tréner?

Výbušný a zároveň inteligentný. Lepšieho trénera som nezažil. Dal mi vo futbale strašne veľa. Vedel poradiť na ihrisku aj mimo neho.

Nikdy ma extra nechválil, ale asi bol spokojný, keď ma staval na ihrisko. To bola pre mňa pochvala. Keď som sa videl v základnej zostave.

Aký bol naopak váš najhorší zážitok?

Nerád spomínam, keď mi v generálke proti Humennému jeden mladý chalan zlomil nohu a potrhal väzy v kolene. Na osem mesiacov som bol odstavený.

Mrzelo ma to, pretože som mal dobrú formu. Absolvoval som sústredenia v Tatrách, Turecku a tešil som sa na ligu. Dopadlo to však veľmi zle.

Našťastie som nemal problém reštartovať kariéru a opäť som býval členom základnej jedenástky.

Neuvažovali ste nad zahraničím?

Ani nie, vtedy sa do zahraničia toľko nechodilo. A kvalitná liga sa hrala aj u nás.

Na sklonku kariére ste hrali v Podbrezovej. Ako ste sa tam dostali?

Tak, že sme siedmi v Košiciach dostali týždeň pred Vianocami výpovede. Skočili sme prevažne starší hráči, pretože neboli peniaze.

Mal som okolo tridsiatky a bolo náročné si v tej dobe nájsť angažmán, pretože všetky kluby preferovali mladých reprezentantov. Bola kríza, taká nešťastná doba.

Keďže som nemal agenta, zháňali sme s manželkou čo sa dá. Nakoniec mi pomohol bývalý brankár Košíc, ktorý mi vybavil miesto v Podbrezovej.

Bola to síce len tretia liga, ale bol som rád. Neskôr sme postúpili do druhej ligy a mám na Podbrezovú pekné spomienky.

Prečo ste teda odišli?

Rodinu som mal na východe a bolo náročné neustále cestovať. Zabalil som to teda a prišiel som domov.

Hral som ešte v Pušovciach tretiu ligu, stretli sme sa tam dobrá partia. Vládol tam futbalový ošiaľ, ale na dedine to je vždy o tenkej čiare. Opadlo to a odišli aj hráči.

Teraz pôsobím v Župčanoch, kde to robia na solídnej úrovni. Sú tu féroví ľudia, ktorí vytvorili výborné zázemie pre rozvoj futbalu.

Aké máte ambície, športové prianie?

V mojom veku len sa futbalom baviť. Mojim základným prianím je, aby boli moje deti zdravé. Vždy ich budem podporovať v tom, čo ich baví. Obe moje ratolesti hrávajú futbal, a tak sa uvidí, či pôjdu v mojich šľapajach. Prajem im, nech sa im darí.