BRATISLAVA. Násilie v škole či na pracovisku každý odsudzuje, no na športoviskách to už nie je také jednoznačné. Niektorí diváci si chodia na tribúny ventilovať svoj hnev a frustráciu, niektorí rodičia chcú uskutočniť vlastné nenaplnené sny cez svoje deti a niektorí tréneri nedokážu ovládať emócie. Násilné správanie je prítomné aj medzi športovcami a ostáva často skryté.
Mnohí stále veria tomu, že iba tvrdé až násilné metódy vedú k úspechu, hoci dáta potvrdzujú, že športovec, ktorý je v pohode, podáva oveľa lepšie výkony. Poukazujú na to aj viaceré stanoviská a vyhlásenia Medzinárodného olympijského výboru a Európskej federácie športových psychológov.
Športová psychologička ZRINKA GREBLO JURAKIĆ z Chorvátska bola hostkou na konferencii Psychológia v športe v Bratislave a prednášala o násilí na športoviskách a o princípoch bezpečného športu.
Táto téma bola dlho tabu aj v Chorvátsku, no po prvej kampani nasledovali ďalšie a v krajine sa aktuálne školí štyridsať budúcich koordinátorov pre bezpečný šport z rôznych športových odvetví.
Vo vašej prednáške odznelo, že bez ohľadu na vek, pohlavie, rolu či konkrétny šport, obeťou ale aj páchateľom násilia môže byť ktokoľvek. Predsa len, sú niektoré športy viac rizikové či nebezpečné, kde je viac násilia?
Dáta ukazujú, že násilie sa môže vyskytovať na každej úrovni športu, vo všetkých vekových kategóriách, v každej športovej aktivite. Násilie nesúvisí s konkrétnym športom, ale s kultúrou danej organizácie.
Bojové športy sú agresívne, ale dejú sa v rámci pravidiel, takže nejde o násilné správanie.
Na druhej strane, existujú športy, ktoré sú na povrchu veľmi vznešené a jemné, ako napríklad krasokorčuľovanie, kde môže byť prítomná veľmi vysoká miera násilia – zo strany trénerov voči športovcom, ale aj medzi športovcami.
Ak sa rozprávame o násilí, často sa sústredíme na správanie trénera, ale dáta ukazujú, že najväčšie množstvo medziľudského násilia sa odohráva práve medzi rovesníkmi.
Máme rôzne aktivity a opatrenia, aby sme predchádzali násiliu medzi rovesníkmi v školách, ale v športe stále chýbajú.
Platí, že v postkomunistických krajinách je násilie v športe bežnejšie a akceptovanejšie, alebo je to príliš zovšeobecňujúce tvrdenie?
Môžeme povedať, že v krajinách, ktorých je násilie viac tolerované v každodennom živote, sa to odráža aj v športe. Ale ak sa rozprávame o násilí v športe, skôr mám na mysli špeciálnu kultúru prostredia v určitých kluboch či organizáciách.
Miera násilia je väčšia v kluboch, v ktorých nemajú etický kódex a chýbajú preventívne opatrenia. V iných kluboch, kde takéto opatrenia existujú, miera násilia sa blíži nule.
V oddieloch, kde sa tréner správa násilne, zvyknú tento spôsob správania preberať aj jeho zverenci. Výsledkom je nepriateľské prostredie, v ktorom sa športovci stávajú obeťami násilia z viacerých strán.
Platí to však aj opačne. Keď tréneri vystupujú ako pozitívne vzory – prejavujú záujem, rešpekt a úprimný záväzok k fair play – neodovzdávajú len technické zručnosti, ale formujú aj hodnoty.
Športové kluby a organizácie nesú zodpovednosť za vytváranie prostredia, ktoré podporuje pozitívnu a bezpečnú atmosféru pre všetkých.
To zahŕňa prijatie jasne definovaných pravidiel na ochranu detí, zavedenie bezpečných a transparentných postupov pri nábore pracovníkov, vypracovanie etických kódexov správania pre všetkých zainteresovaných (trénerov, športovcov, rodičov, zdravotnícky personál, dobrovoľníkov…) a zabezpečenie účinných mechanizmov na nahlasovanie a riešenie akýchkoľvek obáv týkajúcich sa bezpečnosti a pohody mladých športovcov.
V prednáške ste spomínali, že mnoho ľudí si myslí, že krik či tvrdé slová jednoducho patria k športu. Ako zistiť, čo už je násilné koučovanie a čo je ešte normálne?
Nie je to vždy jednoduché. Krik sám o sebe nie je problém, kouč môže kričať preto, aby ho bolo počuť, ale môže ísť aj o krik, ktorý ponižuje a zraňuje športovca.
Tie isté slová môžeme vysloviť rôznym tónom. Veta „Bež, bež, bež!“ môže byť povzbudzujúca, alebo ak to tréner povie pohŕdavo a jeho neverbálne prejavy tiež naznačujú hnev, či nedôveru, športovec to bude vnímať a bude sa cítiť zle.
Práve podľa toho, aké pocity toto správanie vyvoláva, môžeme rozlíšiť, či ide o násilie.
Je dôležité zdôrazniť, že to neznamená, že je prijateľné používať „tvrdé metódy“ pri niektorých športovcoch len preto, že predpokladáme, že sú dosť odolní, aby to zvládli. Môžeme veľmi ľahko nesprávne odhadnúť ich emocionálnu odolnosť.
Okrem toho ako odborníci – najmä pri práci s deťmi – máme povinnosť regulovať svoje správanie v súlade so svojou profesionálnou úlohou a etickou zodpovednosťou.
Náš prístup by nemali určovať osobné domnienky, ale princípy rešpektu, psychologickej bezpečnosti a vývinovej primeranosti.
Existuje aj presvedčenie, že tvrdé a násilné metódy prinášajú lepšie výsledky, hoci podľa výpovedí viacerých výborných športovcov už je zrejmé, že svoje úspechy nedosahovali vďaka, ale napriek násilným metódam trénerov. Čo si o tom myslíte?
Dáta potvrdzujú, že dobré výsledky dosahujeme v športe alebo aj v iných životných sférach vtedy, keď sa cítime podporovaní, keď máme pocit, že našu snahu niekto vidí a oceňuje, a keď vieme, že nebudeme trestaní za chyby, lebo naši tréneri vedia, že chyby sú neoddeliteľnou súčasťou procesu učenia sa.
Ak sa športovci cítia dobre a cítia podporu, tak na súťaži sú emocionálne stabilní a dokážu udržať pozornosť a sústrediť sa na to, aby podali čo najlepší výkon.
Na druhej strane, aj násilie môže mať motivačný účinok.
Násilie môže byť silným motivátorom, pretože zasahuje naše najzraniteľnejšie psychologické stavy – vyvoláva strach, hanbu alebo naliehavú potrebu obnoviť si pocit vlastnej hodnoty.
V takýchto situáciách sa ľudia často snažia podať výkon nie iba z túžby zlepšiť svoje schopnosti či dosiahnuť športové výsledky, ale preto, aby sa vyhli poníženiu, emocionálnej bolesti alebo vnímanému ohrozeniu.
Motivácia, ktorá vychádza zo snahy vyhnúť sa negatívnym následkom, je však spojená so strachom z chýb. V takýchto prípadoch sa športovci sústreďujú iba na to, aby neurobili chybu, namiesto toho, aby sa zamerali na to, čo môžu dosiahnuť.
Tento typ motivácie úzko súvisí s predsúťažnou úzkosťou, ktorá ovplyvňuje výkon športovcov tak, že im bráni podať najlepší možný výkon.
Naopak, keď sa športovci cítia posilnení, podporovaní, cítia dôveru a že si ich vážia, budú mať väčšiu sebadôveru, odolnosť a emocionálnu stabilitu, ktoré im umožňujú podať najlepší výkon v najdôležitejších chvíľach.
Ako môžu tvrdé až násilné metódy poznačiť výkon športovcov?
Športovci veľa vydržia, sú schopní uniesť fyzickú i psychickú bolesť, ale často sme potom svedkami toho, že v tej kľúčovej chvíli sa pod veľkým tlakom zosypú.
Často potom práve v tom najdôležitejšom momente si chcú dať pauzu alebo nadobro skončia so športom. Všetci sa potom čudujú, prečo práve teraz, veď sme na tieto preteky čakali dva roky?!
Takéto následky sa môžu objaviť aj vtedy, ak niekto trpí príliš dlho. V niektorých extrémnych prípadoch môžu športovci vykazovať príznaky posttraumatickej stresovej poruchy.
Práve preto je absolútne nevyhnutné vytvárať psychologicky bezpečné prostredie: priestor, v ktorom môžu otvorene hovoriť o duševnom zdraví a pohode nielen športovci, ale aj tréneri, ktorí sami často čelia obrovskému tlaku.
Poskytovanie včasnej a odbornej podpory nie je luxus, ale nutnosť, najmä na vrcholovej úrovni súťaženia. Športoví psychológovia zohrávajú kľúčovú úlohu pri pomoci športovcom aj trénerom zvládať mimoriadne nároky, ktorým čelia, a zároveň podporujú dlhodobú udržateľnosť vrcholového výkonu aj osobnej pohody.
Spomínali ste aj násilie medzi rovesníkmi, ktoré možno nie je také viditeľné, ako násilné správanie trénera. Aké znaky by si mal všímať rodič, ak má obavy, že jeho dieťa je obeťou násilia zo strany spoluhráčov?
Môžu tam byť rôzne znaky. Ak má dieťa nejaké viditeľné modriny, môže sa ich snažiť skrývať a napríklad bude nosiť dlhé rukávy. Ďalším signálom môže byť, ak sa dieťa začne vyhovárať na pokazené či stratené veci a nechce ísť na tréningy.
Príznaky ako zvýšená úzkosť, výkyvy nálad alebo podráždenosť, môžu byť znakom násilia, ale rovnako môžu naznačovať, že mladého športovca trápi niečo iné.
Práve preto sa vždy oplatí zastaviť a opýtať sa: „Ako sa máš?“ a ponúknuť podporu bez posudzovania. Niekedy práve tento jednoduchý prejav záujmu môže priniesť zásadnú zmenu.
Je dôležité uvedomiť si aj to, že páchatelia ale aj obete násilia môžu pochádzať zo všetkých skupín. Aj tréneri môžu byť obeťou násilia, napríklad zo strany rodičov alebo klubového manažmentu.
Princípy bezpečného športu sa musia vzťahovať na všetkých, nielen na športovcov, ale aj na trénerov či iné osoby.
Vymenovali ste formy násilia, ktoré môže byť fyzické, psychické či sexuálne, ale mnohých možno prekvapí, že aj zanedbávanie je formou násilia. Môžete to vysvetliť?
Ak pracujeme s deťmi, je našou povinnosťou ich ochrániť pred prípadným nebezpečenstvom. Ak to nedokážeme spraviť, je to naše zodpovednosť.
Zanedbávanie je napríklad, ak dovolíme deťom používať chybné, nefunkčné pomôcky a náčinia, ktoré zvyšujú riziko zranenia, alebo ak im dovolíme súťažiť aj keď sú zranení, ale aj to, ak nezasiahneme, hoci vieme, že mladý športovec má problémové stravovacie návyky.
Keď hovoríme o psychologickom násilí, často si predstavíme krik alebo iné verbálne formy násilia, ako sú ponižovanie, neprimeraná a nekonštruktívna kritika či vyhrážky.
Psychologické násilie však môže mať aj neverbálnu podobu. Napríklad ignorovanie mladého športovca ako forma trestu za nenaplnenie očakávaní je nenápadná, no škodlivá forma emočného zneužívania. Žiaľ, nie je nezvyčajné, že takto reagujú aj rodičia mladých športovcov.
Keď však dieťaťu odopierame lásku, pozornosť alebo náklonnosť ako reakciu na chybu či neúspech v súťaži, nechtiac ho učíme, že naša láska závisí od jeho športového výkonu.
Takýto spôsob trestania môže byť veľmi škodlivý, pretože narúša pocit emočného bezpečia a vieru, že je prijímané a oceňované bez ohľadu na úspech či neúspech v športe.
Chorvátsko v posledných rokoch spravilo veľký pokrok v oblasti bezpečného športu. Opísali by ste, aké kroky ste spravili a aké opatrenia ste zaviedli, ktoré môžu byť inšpiráciou aj pre Slovensko?
Násilie v športe bolo u nás dlhé roky tabu – len zriedka sa uznávalo a ešte zriedkavejšie sa o ňom otvorene hovorilo.
K zlomovému bodu došlo v roku 2019, keď bola spustená kampaň Start to Talk – prvá veľká národná iniciatíva na podporu bezpečného športu, vytvorená v spolupráci s Radou Európy, zameraná na prelomové otvorenie témy zneužívania detí, najmä sexuálneho násilia v športe.
V roku 2020 sa Chorvátsko zapojilo aj do ďalšieho projektu Rady Európy „Child Safeguarding in Sport“, v rámci ktorého bola vypracovaná cesta pre implementáciu zásad ochrany detí. Obe iniciatívy viedlo chorvátske ministerstvo športu a cestovného ruchu.
V roku 2022 bol prijatý revidovaný Zákon o športe, ktorý stanovuje, že všetky osoby zapojené do športového systému sú povinné zaviesť opatrenia na ochranu detí a nahlasovať akékoľvek porušenia ich práv.
V roku 2023 Chorvátsky olympijský výbor zriadil Radu pre ochranu detí v športe a o rok neskôr sa stal koordinátorom projektu Erasmus+ GUARD.
Cieľom tohto projektu je vytvoriť štruktúry na ochranu detí v športe v Chorvátsku a ďalších šiestich partnerských krajinách – Poľsku, Slovinsku, Rumunsku, Grécku, Litve a Severnom Macedónsku.
Nedávno Chorvátsky olympijský výbor spustil rozsiahlu osvetovú kampaň, v ktorej ako ambasádori bezpečného športu vystupujú poprední športovci a tréneri – medzi nimi Barbara Matić, Marin Čilić, Domagoj Duvnjak, Vlado Šola, Ivan Martinović, Martin a Valent Sinkovičovci, ako aj tréneri Mia Šimunić, Vladimir Mađarević či Igor Jukić, aby sme spomenuli aspoň niektorých.
Aj keď sme donedávna nemali zavedené formálne opatrenia na ochranu detí v športe, rastúce povedomie a spoločné úsilie dnes prispievajú k vytváraniu bezpečnejšieho športového prostredia – takého, v ktorom môžu športovci napredovať osobne aj profesionálne.
