Prestížne podujatie alebo bizarná zbierka športov? Európske hry sú zatiaľ laboratórium

Krakov. Vzrušujúca multišportová akcia s olympijským nádychom, či smiešne podujatie plné nezvyčajných športov? Názory na Európske hry sa rôznia.

Hry v Krakove sú iba tretie v poradí. Európske hry sú najmladšie spomedzi kontinentálnych hier (Ázijské a Panamerické hry sa konali prvý raz v roku 1951, Africké sa pridali v roku 1965), a zatiaľ nemôžu mať reálnu tradíciu.

Trinásť rôznych miest

Mnohé črty tohto podujatia pripomínajú olympiádu. Súťaží sa vo viacerých športoch, pretekári bývajú v dedine športovcov, na otváracom ceremoniáli sa zapáli oheň mieru.

Prestížou sa však Európske hry nemôžu vyrovnať olympiáde. Podľa jedného výskumu je päť olympijských kruhov najznámejším symbolom na svete. Poznajú aj ľudia, ktorí šport ani nesledujú. O Európskych hrách však majú málo informácií aj mnohí športoví fanúšikovia, nemajú ich v povedomí.

R ozdiely sú badateľné aj priamo v dejisku hier. Krakov si žije svojím rušným životom a ak by sa súboje v niektorých športoch nekonali pod holým nebom priamo na hlavnom námestí, väčšina turistov by si ani nevšimla, že mesto hostí športové podujatie s účasťou sedemtisíc športovcov.

Prítomnosť veľkého počtu športovcov však v uliciach mesta necítiť aj z dôvodu, že podujatie hostí celý región Malopoľsko a súťaže sa konajú v trinástich rôznych mestách.

Tým samozrejme trpí aj povestná olympijská atmosféra, keď sa stretnú všetci športovci z rôznych odvetví na jednom mieste.

Paradoxne však táto črta môže naznačiť aj smerovanie olympijských hier. V snahe o usporiadanie udržateľných podujatí sa čoraz viac budú využívať už existujúce športoviská, ktoré sa nemusia nachádzať v tom istom meste.

Nové športy i disciplíny

Organizácia veľkých športových podujatí si vyžaduje množstvo financií. Treba nájsť model, ktorý môže fungovať aj v zodpovedne zmýšľajúcich krajinách.

Prvé dve Európske hry sa konali v Baku a v Minsku, teda v hlavných mestách autoritárskych krajín. Krakov a región Malopoľsko môžu byť signál pre iných potenciálnych usporiadateľov, že hry nemusia nutne byť megalomanské.

Tento trend potvrdzoval aj otvárací ceremoniál, ktorý nebol veľkolepý, ale zaujímavo prezentoval históriu i výnimočné osobnosti hostiteľskej krajiny.