Škantárovci sú najlepší. Po zlate z olympiády sa konečne dočkali aj Športovca roka

PREŠOV. Dlhé roky boli v tieni slávnejších kolegov Hochschornerovcov, ktorí majú spod piatich kruhov štyri medaily, z toho tri zlaté.

Napokon sa Škantárovci dostali na OH 2016 v Riu – a boli zlatí! V ankete Športovec roka im olympijské zlato vynieslo len štvrtú priečku.

Vynahradili si to na rodnom východe.

So sympatickými bratrancami Škantárovcami, rodákmi zo Spišskej Starej Vsi, sme hovorili po skončení vyhlásenia ankety o najúspešnejšieho športovca Prešovského samosprávneho kraja za rok 2016.

Ste prvými olympijskými víťazmi, ktorí zároveň získali cenu Prešovského samosprávneho kraja. Teší vás to?

Peter: „To, že sme prví, som sa dozvedel práve dnes. Neuvedomoval som si to. Je pre náš veľká česť, že sme boli takto vyhodnotení v tejto ankete. Veľmi radi sme sem prišli. Vďakabohu, že nie sme už na sústredení, v príprave, a mohli sme si to osobne užiť.“

Napriek tomu, že trénujete inde, zdôrazňujete, že vzťah k tomuto kraju pretrváva...

Ladislav: „Sme rodáci z východu a práve takéto príležitosti, keď sa môžeme stretnúť s ľuďmi odtiaľ, sú pre nás veľmi výnimočné, lebo času je naozaj veľmi málo. Veľa času trávime na sústredení. V roku 2016, pred olympiádou, sme toho mali extrémne veľa. Priznávam, že sme dostali veľa ocenení, ale toto patrí medzi najkrajšie a najväčšie. Jednoznačne bude vo vitríne najvyššie. Pri olympijskej medaile.“

Je paradoxné, že ste z olympiády doniesli zlato a v rebríčku Športovec roka ste skončili až štvrtí. Ako ste to brali? Že to bol naozaj dobrý rok pre slovenský šport, alebo to aj trochu mrzelo, že čo ešte viac treba spraviť než doniesť zlato z olympiády, aby človek bodoval aj v takejto ankete?

L: „Ten rok bol naozaj celkovo skvelý pre Slovensko a veľa sa písalo o tom, že tá anketa bude náročná. Je pravda, že sme boli sklamaní. Lebo u nás je tá hierarchia jasná: majstrovstvá Európy, majstrovstvá sveta a olympijské hry. Nič viac sa v športe nedá dosiahnuť, než získať olympijskú zlatú medailu. Treba si uvedomiť, že tá anketa nie je len o výsledkoch, ale aj o popularite. V nej máme my, vodní slalomári, rezervy. Verejnosť si zvykla, že z olympiád nosia vodní slalomári medaily a ak ich nedonesú, berie sa to ako sklamanie. Ako sme veľakrát hovorili, síce sme boli štvrtí v ankete, ale zlatú olympijskú medailu nám už nikto nevezme. Radšej byť v ankete štvrtí a mať olympijské zlato ako naopak.“

Ľudia si zvykli na Hochschornerovcov, ktorí stále nosili medaily. Vy ste boli v ich tieni. Možno ste ich tým tlačili dopredu. Čo vám povedali po zisku zlata?

P: „Stretli sme sa až na tréningu v Čunove a samozrejme nám poblahoželali. Verím, že aj oni nám tak držali palce, ako sme im my držali počas tých predošlých olympiád. Naozaj sme boli v ich tieni a vždy sme si hovorili, že keby sme aspoň dostali tú možnosť reprezentovať Slovensko na olympiáde a dokázať, čo v nás je. Tá možnosť naozaj po tých dlhých rokoch prišla a my sme tú šancu využili naplno. A to je na tom to najkrajšie.“

Ostane teda tento šport na olympiáde? Či sa to ešte nevie?

L: „Šport bude, akurát sa uvažuje o tom, že našu disciplínu vymenia za inú. Nie je to ešte definitívne rozhodnuté. Stále veríme, že nejakým spôsobom funkcionári zmenia legislatívu a ponechajú našu disciplínu, lebo by to bola naozaj veľká škoda. Veľmi jednoducho sa niečo zruší, ale ťažko je to potom dostať späť. Asi preto to nie je definitívne rozhodnuté, lebo vidia, že to nie je až také jednoduché a pre ten slalom by to bola škoda. Tento rok sa to má rozhodnúť. Uvidíme, ako to dopadne. My ako pretekári v C2 s tým už nespravíme nič, snažili sme sa robiť osvetu, upozorňovali na to. Na pretekoch Svetového pohára a na majstrovstvách sveta sa dali vyrobiť také čísla, takže vedia o tom a je už na nich, ako rozhodnú.“

Slováci v tejto disciplíne dlhodobo dominujú vo svete. Nie je ťažké nájsť spojencov, aby spolu zabránili vyňatiu C2 z olympijského programu?

P: „Nedá sa to tak povedať, ale pravdou je, že Slovensko je v tomto športe dominantné a vidia to aj ostatné krajiny. V ostatných rokoch sa to ale výrazne zlepšilo aj v iných krajinách a špička sa vyrovnala. Nemyslím si, že toto je ten úplný dôvod. Možno to bol dôvod na to, že nemôžu pretekať dve lode v tejto kategórii. No pri zrušení celej disciplíny si myslím, že tam sú za tým iné veci.“

Na odľahčenie, keď ste spomínali popularitu. Na tenisovej exhibícii ste si proti Cibulkovej zahrali, pričom s pádlami vám to išlo lepšie než s raketami. Aspoň tak to vyzeralo. Ste s tými pádlami naozaj tak zžití?

L: „V živote predtým sme s pádlami nehrali tenis. Sám som bol prekvapený, že to išlo lepšie. Malo by to asi byť prirodzené, nám to vyšlo, tak sme aspoň ukázali, že to s nimi vieme.“

P: „Aj keď vieme to aj s raketami. Musím povedať, že rekreačne hrávame tenis. Na exhibícii bola iná situácia, možno trochu stres, možno sme sa báli silnejšie udrieť do tých loptičiek.“

Máte nasledovníkov? Vy ste dlhé roky dýchali na chrbát Hochschornerovcov, sú na Slovensku mladí, ktorí už vám dýchajú na chrbát?

L: „Máme Kučeru s Bátikom. Nie sú úplne mladí, ale sú majstrami Európy z tohto roku, kde nás porazili na domácej vode. To je obrovský úspech, len tým, že v našej kategórii sú na Slovensku Hochšíci, my, bola olympiáda, tak bol tento ich úspech v úzadí. Potom sú tam majstri sveta i Európy do 23 rokov Skákala – Gewissler, takže základňa je dobrá na to, aby sa tieto naše úspechy v budúcnosti opakovali.“

Kde beriete trpezlivosť vytrvať v tréningu, toľké roky makať a ísť za svojím cieľom? Nebola nejaká ponorka, kedy ste si povedali, že už s tým praštíte? Kde ste nachádzali motiváciu?

P: „Hlavne v olympijských kruhoch. Stále sme mali pred sebou sen každého športovca, olympiádu, a to nás hnalo dopredu.“

L: „Verili sme v to, že raz sa tam musíme dostať. Možno aj to, že sme mali v našej kategórii Hochschornerovcov a mohli sme sa na nich stále doťahovať, tak utŕžené prehry s nimi nás nezložili na zem, ale posúvali nás dopredu.“

Takže žiadne ponorky neboli.

P: „Boli ťažké chvíle, ale nie také, aby sme to nevedeli zvládnuť. Nikdy sa nestalo, že by sme rozmýšľali nad tým, že skončíme.“

Tento rozhovor vyšiel v týždenníkoch MY na východnom Slovensku.