Prestúpil za vyše dva milióny. Peniaze sa záhadne stratili, spomína

V sezóne 1991/92 získal so Slovanom Bratislava pamätný titul vo federálnej lige. Neskôr sa stal prvým Slovákom, ktorý v ére samostatnosti hral v talianskej Serii A.

MILOŠ GLONEK (53) sa roky vyhýbal novinárom, strážil si svoje súkromie. V roku 1996 si v drese AC Ancona zahral vo finále Talianskeho pohára, kariéru ukončil ako tridsaťročný vo francúzskom SM Caen.

Za reprezentáciu Československa odohral trinásť zápasov, v slovenských farbách pridal ďalších dvanásť štartov.

V roku 2009 ste trénovali reprezentáciu Slovenska do 21 rokov, no odvtedy vás vo futbale nevidieť. Čo dnes robí držiteľ federálneho titulu?

Pracujem ako advokátsky koncipient. Vyštudoval som právo a po skončení kariéry som absolvoval prax a advokátske skúšky. Futbalu sa nevenujem vôbec, sledujem ho len ako fanúšik.

Pravidelne však nastupujete za internacionálov ŠK Slovan Bratislava. V exhibičných zápasoch.

Udržujem sa v kondícii. V Slovane sme boli dobrá partia a priateľstvá nám zostali aj po rokoch. Pamätám si, ako sme sa po zápasoch stretávali dvadsiati chalani aj s manželkami. Dokonca sme spolu chodili na dovolenky.

Dnes by to bola rarita. Každý si ide po svojom a hrá najmä za seba. Časy sa zmenili. My sme držali spolu na ihrisku i mimo neho. A prinieslo to výsledky.

V roku 1992 ste so Slovanom vyhrali federálny titul. Najväčší úspech kariéry?

Áno. Po rokoch vyhralo slovenské mužstvo, na čo sa nezabúda. Na zápasy chodilo obrovské množstvo ľudí z celého Slovenska. Súboje proti Sparte a Slavii sa hrali pred natrieskanými tribúnami, neraz prišlo štyridsaťtisíc ľudí. Fanúšikovia sedeli na schodoch i na zábradliach. Všade, kde sa dalo.

Federálna liga mala nesmiernu kvalitu. Dnes sa Fortuna liga na ňu nechytá. Ak by vznikla spoločná československá súťaž, našim klubom by to veľmi pomohlo.

Pri všetkej úcte k Zlatým Moravciam, Seredi, Pohroniu a ďalším malým klubom, zápasy proti ním nemôžu Slovanu nahradiť konfrontácie so Spartou, Slaviou či Ostravou.

Ťažké stretnutia Slovanu v lige chýbajú, čo sa potom ukazuje v európskych súťažiach.

V Slovane aktuálne hrávajú prevažne legionári, zatiaľ čo za vašich čias to boli najmä Slováci. Ako to vnímate?

Taký je trend. Žilina ide iným smerom, no tiež musí tím doplniť cudzincami. Pretože inak by v Európe neuspela.

Vytvoriť konkurencieschopný klub v našich podmienkach je nesmierne náročné. Za piatimi najlepšími ligami jasne zaostávame a súperiť s bohatými klubmi, ako má napríklad Rusko, je tiež náročné. Z ekonomickej stránky sú na tom lepšie, preto si môžu dovoliť kvalitnejších hráčov.

Príkladom by nám malo byť Česko, ktoré má pravidelne svojho zástupcu v skupinovej fáze. Česi sú dôkazom, že aj bez veľkých peňazí sa dá dosiahnuť úspech. A konkurovať európskej kvalite. Naša generácia v Slovane dokázala potrápiť aj svetové futbalové veľmoci.

V septembri 1991 ste v Pohári UEFA odohrali pamätný dvojzápas proti Realu Madrid. Po výsledkoch 1:2 a 1:1 ste síce vypadli, no zanechali ste výborný dojem. Narážali ste na tieto stretnutia?

Remíza na Santiago Bernabéu bola fantastická. Výnimočný zápas, na ktorý nikdy nezabudnem. Klub zo Slovenska zaskočil giganta.

Okrem Realu Madrid sme potrápili aj AC Miláno, ktoré bolo v tom čase na výslní. Doma sme prehrali len 0:1.

Pamätná je aj výhra proti Ferencvárosu Budapešť. Veľké derby, počas ktorého došlo k výtržnostiam. Maďari rozbíjali, čo sa dalo, za čo ich naši ťažkoodenci zmasakrovali.

Takmer došlo k medzinárodnému konfliktu. Po domácej výhre 4:1 sme do Budapešti leteli lietadlom. Aby nedošlo k ďalším problémom. Na odvetu prišiel iba jeden slovenský fanúšik, ktorý si na štadióne rozložil množstvo zástav. Bol tam sám, no strážili ho desiatky policajtov. Divný pohľad.

K nevraživosti zrejme prispel aj môj tip na výsledok. V televízii som povedal, že vyhráme 5:0, na čo ľudia krútili hlavami. Nebol som však ďaleko.

Mali sme skvelé mužstvo, ktoré ťahal strelecký klenot Peter Dubovský. Škoda, že kabínu klub rozpustil. Ukázal sa tlak peňazí. Ak by sme zostali pokope, dosiahli by sme ďalšie úspechy.

Ako 23-ročný ste sa stali prvým Slovákom, ktorý v ére samostatnosti hral v talianskej Serii A. Obliekali ste dres AC Ancona. Ako sa rodil váš prestup do krajiny, kde Slováci v tých časoch nehrávali?

Nebolo to bežné, pretože v jednom klube mohli hrať len traja legionári. Do zahraničia, najmä Rakúska, chodili iba starší hráči, ktorí si chceli zarobiť. Mal som však za sebou zopár reprezentačných štartov, čo mi pomohlo.

Zo začiatku som hrával osobnú obranu. Keď som sa naučil jazyk, presunul som sa na obľúbenú pozíciu stopéra.

V tom čase bola Seria A najlepšou ligou na svete. Potvrdzovali to úspechy talianskych klubov v európskych pohároch. Zápasy boli vždy vypredané a mali skvelú atmosféru, len málokedy sme počuli pokyny trénerov z lavičky.

Proti akým zvučným menám ste nastupovali?

Vymenovať môžem celú plejádu hráčov. Gianfranco Zola, Frank Rijkaard, Marco Van Basten, Gheorghe Hagi, Ruud Gullit, Claudio Caniggia a mnohé ďalšie svetové esá.

Zvykli ste si po zápase vymieňať s hráčmi súpera dres?

Na každý zápas sme mali dve sady, preto som si ich menil stále. Nestalo sa mi, že by ma niekto odmietol. Nehral som likvidačne, preto som nemal nepriateľov. Ani jeden dres však už nemám. Všetky som rozdal kamarátom.

Nemali ste pred odchodom do Talianska obavy?

Určitý rešpekt tam bol. Prišla však ponuka, preto som príliš nerozmýšľal. Bral som to ako výzvu. Výhodou pre mňa bolo, že som nešiel do veľkého a slávneho klubu.

Spomínate si na premiérový zápas?

Prvé stretnutie som hral proti AS Rím. Rád však spomínam na všetky stretnutia, vždy to bol veľký sviatok. Pravidelne proti mne stáli majstri sveta či Európy, veľké hviezdy.

Ťažko sa hralo aj proti menším klubom ako Pescara či Bari. Každý tím mal vo svojom kádri veľké mená a výborných futbalistov. Napríklad za Fiorentinu hrával Gabriel Omar Batistuta.

V roku 1996 ste si proti Sampdorii Janov zahrali vo finále Talianskeho pohára.

Škoda, že sme neboli úspešní. Finále sa vtedy hralo na dva zápasy, prvý sa skončil bez gólov 0:0. V druhom do prestávky takisto gól nepadol, no po zmene strán sme totálne vyhoreli. Prehrali sme 1:6.

Za Janov hrali napríklad Roberto Mancini či Ruud Gullit. Sklamanie bolo veľké, pretože sme boli blízko cennej trofeje. Uvedomovali sme si však kvalitu súpera.

Prekvapilo vás niečo v Taliansku?

Množstvo vecí. Ako chlapec odchovaný v socializme som bol v šoku. Mobily, luxusné autá, všetko to boli veci, ktoré som dovtedy nevidel.

Ľudia v Taliansku sú do futbalu blázni. Najskôr sa mi páčilo, keď ma zastavovali a pýtali si autogram. Potom to však bolo otravné. Nie, že by som sa nechcel porozprávať, odfotiť, ale takéto veci som nikdy nevyhľadával. Netúžil som po sláve.

A čo sa týka servisu, oproti federálnej lige to bol úplne iný level.

V sezóne 1992/93 ste vypadli do Serie B. Bolo to veľké sklamanie?

Pre každého športovca je neúspech sklamaním. Keby som mal vtedy dnešný rozum, veci riešim inak.

Mal som výborné hodnotenie medzi obrancami, predo mnou boli iba Franco Baresi a Jürgen Kohler. V Taliansku som chcel zostať, no žiadnu ponuku som nedostal.

O tretieho najlepšieho obrancu ligy nebol záujem? V čom bol problém?

Slepo som dôveroval prvej generácii agentov – manažérov, ktorá nemala potrebné skúsenosti. Ak by ma zastupoval hocikto z Talianov, klub by som si isto našiel. Dnes je to však jedno. Musel som ísť hrať do Serie B, čo bola takisto náročná súťaž.

AC Ancona dnes na futbalovej mape nie je. Čo sa vo vašom bývalom klube stalo?

Už keď som tam bol ja, prezident klubu mal finančné problémy. Dokonca sedel vo väzení. Prvýkrát v živote som ho videl pol roka od podpísania zmluvy. Klub kúpil synovi ako zábavku.

Za koľko ste prestúpili do Talianska?

Počul som o sume dva a pol milióna nemeckých mariek. Ale Slovan z toho vraj nevidel nič.

Ako to je možné?

To sa treba spýtať funkcionárov, ktorí v Slovane vtedy pracovali. Kde sa stratili peniaze. Problémy boli aj s prestupom Petra Dubovského, ktorý išiel do Realu Madrid. Peniaze sa tiež záhadne stratili.

Z Ancony ste po dvoch sezónach prestúpili do SM Caen. V čom bolo Francúzsko iné?

Z tepla som prišiel do daždivého počasia. Život bol oveľa pokojnejší, čo mi vyhovovalo. Problém však bol v jazyku, nevedel som ani slovo po francúzsky. Miestni mi v angličtine rozumeli, no iným jazykom sa baviť nechceli. Prvý rok bol preto nesmierne ťažký.

V kabíne nebola žiadna partia, čo sa mi absolútne nepáčilo. Všetci sa po tréningu osprchovali a išli domov. Na pivo sme chodili akurát so Švédom Kennetom Anderssonom, ktorý bol môj jediný kamarát. Inak to bol svetový futbalista, ktorý na majstrovstvách sveta 1994 v USA strelil päť gólov.

V Caen som mal zmluvu na tri roky, no po sezóne, v ktorej sme vypadli, som chcel odísť. Povedal som, že do toho klubu sa nikdy nevrátim.

Ale vrátili ste sa.

Francúzi ma nechceli pustiť, vyhrážali sa mi súdom. Do prípravy som prišiel o desať dní neskôr, trucoval som. Chcel som, aby sa ma zbavili. Oni sa však silou mocou chceli vrátiť do ligy, preto najskúsenejších hráčov neuvoľňovali.

Po turbulentnom období sa nám Ligue 2 podarilo vyhrať. A ja som si Caen zamiloval a strávil som tam ďalších šesť rokov. Po prvej sezóne by som to nepovedal ani vo sne, ale bolo to tak.

Prečo tá zmena?

Vymenila sa takmer celá kabína. Prišli skúsenejší futbalisti a stala sa z nás super partia. Vo futbale je nesmierne dôležité, aby hráči držali spolu. V Caen som sa stal kapitánom, naučil sa reč a našiel si množstvo kamarátov. Francúzi sú menej prípustní, ale keď si vás obľúbia, nedajú na vás dopustiť. Aj dnes ma pozývajú na pravidelné oslavy.

Ako ste oslavovali postup do Ligue 1?

Na štadión prišlo množstvo ľudí a všetko bolo výborne zorganizované. Vo Francúzsku boli bežné stretnutia hráčov so sponzormi. Bola to naša povinnosť.

Počas kariéry ste hrali za reprezentáciu Československa a neskôr Slovenska. Aké máte spomienky na najcennejší dres?

Hrať na medzinárodnej úrovni bola vždy česť. Na rozdiel od dnešnej generácie sme žiadny výrazný úspech nedosiahli. My sme to však mali oveľa ťažšie. Na majstrovstvách Európy hralo iba dvanásť mužstiev, zo skupín postupovali len víťazi.

Podarilo sa nám však uhrať viacero skvelých výsledkov. Rád spomínam na remízy s Francúzskom a Nemeckom. Za Nemcov hral legendárny útok Jürgen Klinsmann - Rudi Völler. Nezabudnem tiež na zápas s Brazíliou, za ktorú nastúpili Romario a Bebeto.

V roku 1997 ste sa vrátili do Slovana Bratislava. Po pár zápasoch ste však odišli naspäť do Francúzska. Kde bol problém?

Bola to chyba. Mal som ilúzie niečo zmeniť, no nebol to šťastný krok. Nestretol sa tam tím, ktorý by dokázal konkurovať najlepším. Navyše, zdravotne som nebol v poriadku.

Počas kariéry sa o vás hovorilo, že ste nenápadný bojovník, ktorý netúži po veľkej sláve. Bolo to tak? Prečo sa dnes medzi futbalovou verejnosťou objavujete len sporadicky? 

Áno. V týchto veciach som bol rovnaký, ako Peťo Dubovský. Strážil som si svoje súkromie a netúžil sa ukazovať. V zahraničí som kontakty s ľuďmi pre dodatky v zmluve nemohol odmietnuť, no po návrate domov som ich nevyhľadával.

Istý čas som mal toho vyše hlavy. Rozhodol som sa preto, že nebudem chodiť do televízie a zviditeľňovať sa. Nikdy som také potreby nemal a ani mať nebudem.

A na druhej strane, kto z mladých ľudí si dnes pamätá Miloša Gloneka? Niektorí možno vedia, že hral taký futbalista. Ale to je všetko. Mladí dnes vidia súčasných reprezentantov ako Marek Hamšík či Milan Škriniar.

Aj vy ste však hrali v Serii A. Podobne ako oni.

To je pravda. Ale to už bolo dávno.

Kariéru ste ukončili ako tridsaťročný. Prečo tak skoro?

Prehovárali ma hrať do Petržalky, aj som tam trénoval. Ale nedohodli sme sa. Rozhodol som sa tak, že končím. Jednu kapitolu života som uzavrel a dal som sa na druhú. Pracovať som začal ako advokát.

Mnohí si myslia, že futbalom v zahraničí sa zabezpečíte do konca života. Podarí sa to však len hŕstke. Viac zarobíte, ale veľa aj miniete.

Keď som hral futbal, videl som len loptu. A všetko mi bolo jedno. Som však rád, že som si spravil právnickú školu. Mnohí futbalisti nevedia, do čoho po kariére pichnúť. Ja som sa našťastie našiel a práca ma napĺňa.