Starý pán jej počas zápasu núkal cukríky. Hráči urážky nemyslia vážne, tvrdí mladá rozhodkyňa

Futbal bol odmalička súčasťou jej života. Najprv ho hrávala, potom sa dala na rozhodovanie. Má len devätnásť rokov, ale v okrese Rimavská Sobota ju už na ihriskách dobre poznajú. Má za sebou niekoľko stretnutí aj v piatej lige. KRISTÍNA SINGLÁROVÁ o sebe hovorí, že je ambiciózny typ a láka ju aj najvyššia súťaž.

Ako ste sa dali na rozhodovanie?

S otcom sme videli sme inzerát v novinách na nábor pre rozhodcov a rozhodkyne. On sa zo žartu opýtal, či by som sa na to nedala. Začala som nad tým uvažovať a prihlásila som sa. Z okresných súťaží som tam bola sama, chodili so mnou ešte chalani z krajských súťaží. Absolvovala som semináre, spravila skúšky a následne som začala rozhodovať v okresnej súťaži.

Predtým ste však futbal hrávali – asi to bolo pre vás prirodzené, keďže váš otec Csaba Singlár je funkcionár.

Odmalička som mala rada futbal. V okolí nebol dievčenský tím, najbližšie by som to mala do Lučenca. Keďže otec je manažér klubu v Jesenskom, začala som tu hrávať spolu s chlapcami v žiackej kategórii. Hrala som asi dva roky, no potom som prestala, najmä kvôli mamine. Bála sa o mňa, lebo futbal je predsa nebezpečnejší šport pre dievčatá. Hrala som do 14 rokov, a mala som 18, keď som našla ten inzerát. Ale na zápasy som chodila aj medzitým, predávala som lístky, stále som žila futbalom, len som ho aktívne nehrala.

Nemala vaša mama výhrady aj k rozhodovaniu? Veď rozhodcovia si vypočujú veľa nadávok a urážok…

Mne to problém nerobí, jedným uchom dnu, druhým von, inak by sa toto povolanie by sa robiť ani nedalo. Ale už som bola väčšia, rozhodla som sa sama za seba. Aj mamina nakoniec súhlasila.

Aká bola reakcia okolia, kolegov-rozhodcov, keď ste začali rozhodovať?

Starší si pamätali, že v okrese už v minulosti pôsobila rozhodkyňa. Mladší to brali s humorom, sú to moji rovesníci, vedeli, kto som. Prekvapení boli najmä hráči, v okrese to bolo nezvyčajné. Potom si však na mňa zvykli a už ma čakali, kedy prídem na zápas.

Čo bolo pre vás najťažšie na rozhodcovskom povolaní?

Zvyknúť si na nadávky a urážky. Hoci oni to nemyslia až tak vážne. Keďže som sama hrala futbal, tak viem, že emócie sú počas zápasu veľké. Po stretnutí sa mi mnohí aj ospravedlňujú, že to tak nemysleli. Vždy im poviem, že sa nič nedeje, ja to chápem. No bolo určite náročnejšie zvykať si na to. No a samozrejme treba sa sústrediť, aby mi nič neuniklo.

Čo preferujete, byť hlavou rozhodkyňou alebo asistentkou?

Keď som na čiare, cítim sa uvoľnenejšie. 

Aké vlastnosti musí mať podľa vás dobrý rozhodca?

Najmä zodpovednosť a schopnosť sústrediť sa, a samozrejme dobrú kondíciu.

Stala sa vám niekedy nejaká vtipná historka, zažili ste nejakú pamätnú hlášku?

Bola som asistentka v piatej lige, hralo sa v nejakej dedine pri Banskej Bystrici. Diváci tam na mňa začali vykrikovať, že Zuza z Kauflandu a podobne. Pousmiala som sa nad tým a nevšímala som si to, ale bolo to vtipné. 

Ako k vám pristupujú hráči? Dávajú si viac pozor na ústa, snažia sa byť slušní?

Mnohokrát ich upozorní aj delegát pred zápasom, nech sa správajú slušne, nech sa venujú hre a nie mne, môjmu rozhodovaniu. Ja si svoju prácu splním, tak oni nech sa venujú tej svojej. Vždy sa snažím spraviť na začiatku poriadok na ihrisku, aby hráči boli pokojní, aby si naozaj robili svoju prácu.

Zažili ste už nejaký divoký zápas, výtržnosti či inzultáciu?

Ešte som nerozhodovala taký zápas, kde by som rozdala veľmi veľa kariet. Červenú kartu som ešte ani nedala. V okresných súťažiach sú niekedy aj strkanice, v Ožďanoch sa raz stalo, že hráči do seba skočili, a ja, malá žienka, som sa postavila medzi nich a začala som ich rozháňať. Všetci sa smiali, zhodou okolností na zápase boli aj moji rodičia. Ale ja sa nebojím, snažím sa vždy spraviť poriadok na ihrisku, aby si hráči nedovoľovali a aby sa potom aj mne ľahšie rozhodovalo. 

Vnímate pokriky divákov alebo sa vám to darí úplne ignorovať?

Musím to ignorovať, inak to nejde. Nevšímam si to. Nech si kričia, čo chcú. Mnohokrát ani hráči nepoznajú pravidlá, nieto ešte diváci. Preto to beriem s rezervou. Ale raz sa mi stala taká vtipná príhoda, že som bola asistentka rozhodcu a jeden starý pán mi počas zápasu začal núkať cukríky… Usmiala som sa naňho, ale nekomentovala som to. 

Ktorá situácia na ihrisku je pre vás najnáročnejšia?

Náročné sú situácie, keď je veľa hráčov okolo lopty a niečo sa stane. Vtedy je ťažké rozlíšiť, kto koho fauloval. Samozrejme, vtedy mi pomôžu aj asistenti. Oni mi poradia, aj keď sa napríklad niečo udeje za mojím chrbtom.

Aké sú vaše rozhodcovské ambície?

Chcela by som sa dostať čo naďalej, v rámci možností, keďže študujem na vysokej škole. Aj teraz sa pripravujem, aby som mala dobrú kondíciu, aj keď zápasy sú ešte v nedohľadne. Stále by som chcela napredovať, vyššie a vyššie. Som ambiciózny typ, lákala by ma aj najvyššia súťaž. 

Rozhodovali ste už aj nejaký zápas žien či dievčat?

Áno, v Rimavskej Sobote, ale inde ešte nie. Ženský futbal je možno pokojnejší. Tréneri sú veľakrát chlapi, oni sú výbušnejší, ale dievčatá sú pokojné. Celkovo hra je pomalšia, ako pri chlapoch, predsa to rozhodovanie je o niečo ľahšie.

Aký je váš názor na VAR?

Myslím si, že je to dobrá vec, lebo mnohokrát rozhodca nemôže všetko vidieť a vtedy je to veľká pomôcka. Sú situácie, keď možno tomu zápasu škodí, takže má to svoje za aj proti. Ale osobne by som si rada vyskúšala, aké je to rozhodovať s týmto systémom.