Preparkované autá, prilepené šľapky či ťažšia činka. Žarty medzi športovcami letia

KOŠICE. Korene Dňa bláznov siahajú podľa niektorých zdrojov do starej Indie.

Prvoaprílové žartovanie sa neraz týka aj médií, tie neraz zvyknú vypustiť s plnou vážnosťou nejakú informačnú „kačicu“.

My sme sa tentoraz s desiatimi športovcami podelili o ich (nielen) prvoaprílové vtipné zážitky.

Marcel Lopuchovský, atletický tréner

„Nemám žiaden problém s tým, ak si zo mňa niekto vystrelí, môže to byť hocikedy, nielen na prvého apríla, som za každú zábavu. Súvisí to určite aj s tým, že keď som začínal s atletikou v Košiciach, mal som šťastie, že na prvého apríla ma dostatočne vycvičili o generáciu starší atléti. Ako najmladší a sčasti aj naivný som im stále naletel na ich výstrelky. Neraz mi priviazali topánky o radiátor a ja som preto nestihol električku alebo mi v sprche prilepili šľapky o podlahu, no a keď som do nich skočil a chcel som urobiť krok, tak som ich roztrhal a padol na ruky. Vrcholom bolo – to už som trénoval v Bratislave – keď mi atletickí parťáci presunuli moje auto Fiat 600 z parkoviska do pieskoviska. Keď som to zbadal, takmer som odpadol...“

Jana a Dana Velďákové, bývalé atlétky

„Keď sme boli deti, veľmi sme sa tešili na tento deň, ako nachytáme všetkých dookola. A aj sa nám to celkom darilo. Naopak, keď sme sa ako sestry snažili nachytať jedna druhú, väčšinou sme na to prišli skôr, ako sa tá druhá začala smiať. V našej tréningovej skupine nebolo ľahké niekoho dostať, všetci sme boli veľmi ostražití, dávali sme si pozor. Pred mnohými rokmi sme chceli zaskočiť nášho trénera Dubovského, že si počas tréningu jeden atlét vyvrtol členok, no on sa na tom tréningu aj naozaj zranil a odvtedy sme si už na prvoaprílovom tréningu žiadne srandičky radšej nerobili... Spomíname si ešte na príhodu z útleho detstva. Mamka nám vtedy povedala, že na dvore máme ježka, obe sme vybehli von ako nikdy predtým, no žiadneho ježka sme nenašli. Nahnevané a sklamané sme vošli dnu a mamka s ockom sa smiali, ale my sme to v tej chvíli ako vtip vôbec nebrali. Dodnes však na to so smiechom radi spomíname.“

Radoslav Tatarčík, reprezentant vo vzpieraní