Vlhová v Aare či zápas s Kanadou. Momenty roka 2019 podľa SME

Hokejový šampionát, Tour de France, svetový šampionát alpských lyžiarov aj biatlonistov.

Rok 2019 bol opäť plný napínavých športových momentov. A zaujímavých príbehov.

Všetky pozorne sledovala aj redakcia SME. A jej členovia dostali náročnú otázku: Ktorú športovú udalosť v roku 2019 považujete za nezabudnuteľnú?

Prečítajte si ich odpovede.

Juraj Berzedi

(športový redaktor)

Petra Vlhová stála v cieli a netrpezlivo čakala na jazdu svojej poslednej súperky. Slovenská lyžiarka už vedela, že bude prinajhoršom druhá.

Líderka prvého kola Nemka Viktoria Rebensburgová svoj náskok v druhej jazde zvyšovala. Na poslednom medzičase mala k dobru 40 stotín sekundy.

Zdalo sa, že Vlhovej šance na zlatú medailu sú beznádejné. A zrazu prišiel šok. Po príchode Rebensburgovej do cieľa svietilo pri jej mene červené číslo. Znamenalo to jediné – slovenská lyžiarka sa stala vo švédskom Aare majsterkou sveta v obrovskom slalome.

Po pretekoch bol o liptovskú rodáčku obrovský záujem médií. K trom slovenským novinárom sa dostala až hodinu po svojej triumfálnej jazde.

Už bola trochu unavená a aj zlatý medailový pocit z nej postupne akoby vyprchal. Užívala si to vo vnútri, rovnako ako jej otec Igor. Brat Boris zase cez slzy šťastia nedokázal rozprávať.

Poriadne prekvapený bol aj taliansky tréner Livio Magoni. So svojim šibalským úsmevom hovoril, že je to bláznivá medaila.

V rozhovore Vlhovú chválila aj bývalá slovinská lyžiarka Tina Mazeová. Za jej úspechmi vidí tvrdú drinu, ale aj kúsok talianskej mentality, ktorú dostáva od trénera Magoniho.

Peter Fukatsch

(športový redaktor)

Svetová atletika súčasnosti nemá Bolta, Isinbajevovú, Bubku, Železného. Kedysi sa chodilo pozerať takmer výlučne na nich. Atletika má však na MS 49 súťaží. Na svetovom šampionáte v katarskej Dauhe na klimatizovanom štadióne Khalifa ukázala kráľovná športov druhú tvár, pravdupovediac tú športovejšiu.

Preteky guliarov označili odborníci za najväčšiu súťaž histórie. Nečakane. Mala priebeh ako penaltový rozstrel vo finále Stanley Cupu. Poradie sa menilo štyrikrát od prvej po poslednú sériu. O všetkom sa rozhodlo v záverečnej.

Hodnota výsledkov znamenala pre víťaza Joea Kovacsa (22,91 m) zo Spojených štátov tretie miesto v historických tabuľkách, pre druhého Ryana Crousera (22, 90, USA) a tretieho Tomasa Walsha (N. Zéland, 22,90) zhodne štvrté.

Crouser bol strieborný lebo mal dlhší druhý najlepší vrh. Od roku 1990 nikto tak ďaleko neposlal náčinie vážiace 7,26 kg tak ďaleko ako trojica z Dauhy.

Josepha Mathiasa Kovacsa, ktorý má maďarsko-sicílsky koreň, trénuje manželka Ashley. Rok 2018 mal mizerný. V USA bol piaty, nepozývali ho na prreteky Diamantovej ligy, prestala ho sponzorovať Nike. Pani Kovacs ho prehovárala, aby ukončil kariéru. Napokon, a našťastie, si to rozmysleli. A myslia na OH v Tokiu.

Kontroverzné MS v Katare ukázali, že atletika nepotrebuje zásadne hviezdy, ba ani kľúčovo svetové rekordy. Mali by byť pre ňu typické dramatické súťaže. Z takých svetové rekordy padajú. Veď čože chýbalo trojici vrhačov z Dauhy.

Druhým nezabudnuteľný moment roka bol futbalový. Slovanu v Európskej lige dvakrát zavreli štadión za neprístojné správanie sa fanúšikov.

Nič nie je deptajúcejšie ako hrať pred prázdnymi tribúnami, povie každý futbalista.

Slovan vymyslel fígeľ – na zápasy pozval zadarmo školákov, kľúčovo futbalové nádeje od sedem do 15 rokov z celého Slovenska. Ťah vyšiel. Na Besiktas prišlo šesťtisíc, na Wolverhampton neuveriteľných 16-tisíc.

Situácia v bratislavskom mládežníckom futbale Slovanu nie vždy žičí. Mnohí žiačikovia na tento klub hrali a potom zanevreli. Mám taký príklad priamo doma. Vnuk hral ligu na belasých krpcov, musel však prestúpiť. O veľkom Slovane nechcel ani počuť.

Bol však na oboch zápasoch Európskej ligy a je znovu slovanista. Bratislavský klub prerobil na vstupenkách dva milióny eur. Predpokladám, že v konečnom dôsledku zarobil. Takých mojich vnukov (odvtedy chodí na každý zápas) je veľmi veľa. Návštevy budú možno zase pravidelne najmenej desaťtisícové.

Miloslav Šebela

(športový redaktor)

Určite ste to zažili veľakrát. Jeden tím vedie celý zápas a ako na potvoru za pár minút všetko stratí. Deje sa to vo futbale, v hádzanej aj v hokeji. A na všetkých úrovniach. Keď sa to stane slovenskému tímu a na svetovom šampionáte je to smola.

Proti Kanade hrali slovenskí hokejisti fantasticky. Už dávno som nevidel zo slovenskej strany taký energický a kolektívny výkon. To nebolo dielo náhody. Ale parádny hokej.

Slováci sa zámorským hráčom vyrovnali a dávali góly. Bohužiaľ za skvelý výkon nezískali ani jeden bod do tabuľky A-skupiny. Dve sekundy pred koncom zápasu dal víťazný kanadský gól Mark Stone.Prehra po takom zápase bolela.

Taký zápas je jeden z tisíca. Že sa zopakuje o pár dní? Vravím si: to je nemožné. Lenže je to šport. A v ňom sa dejú niekedy čudesá. Hoci nie práve tie, ktoré by fanúšikovia videli radi.

Zvrat sa zopakoval aj proti Nemcom. Tam prišli Slováci o víťazstvo dve minúty pred koncom. Bolo mi hráčov ľúto. Päťdesiat minút hrali v každom zápase výborne. Len hokej sa hrá 60 minút.

Každý fanúšik hokeja však musí súhlasiť, že za roky rokúce to bol pre slovenský tím veľmi vydarený šampionát, hoci do štvrťfinále nepostúpili. Chceli, aby to vyšlo, čo najlepšie, len škoda, že to skončilo ako obvykle.

Hokej bola topka, ale mojou srdcovkou je cyklistika. A preto spomeniem ešte jeden moment, ktorý si budem spájať práve s týmto rokom. Spôsob akým Julian Alaphilippe na Tour de France dva týždne držal nielen žltý dres, ale privádzal súperov do šialenstva.

Nie, Tour de France nevyhral. No do boja o žltý dres priniesol napätie, moment prekvapenia a za energický výkon si získal aj sympatie. V mnohom mi pripomenul práve našich hokejistov.

Patrik Sopóci

(editor športového spravodajstva)

Keď mal deväť rokov stratil to najdôležitejšie, čo dieťa skutočne potrebuje - matku. Hokej mu vraj vtedy veľmi pomohol.

Začínal v Slovane. Ale ako tvrdí jeho otec, významný vplyv na jeho ďalšiu kariéru mala až Hokejová škola Svišť, ktorú založil s inými rodičmi. Mali vlastný systém, chceli robiť niečo navyše.

V dvanástich už hral za dorast v Ružinove. V štrnástich odišiel do Švédska. Niektorí by mohli byť radi, že ich rodičia v tom veku pustia po zotmení von. On v šestnástich debutoval v tamojšej najvyššej lige.

Bol kľúčovým hráčom reprezentácie do 20 rokov a v tej seniorskej sa z neho stáva už stabilná opora obrany.

Martin Fehérváry v októbri debutoval v drese Washingtonu Capitals. V NHL, najlepšej lige sveta. V tíme, ktorý pár mesiacov predtým vyhral Stanley Cup. Tichý a skromný chlapec, ktorý chodí chytať ryby na "Rohlík" (jazierko za nemocnicou v Ružinove).

Hneď po prvom zápase sa mu dostalo nevídanej pocty od kapitána Alexandra Ovečkina. Bejzbalová prilba tímu MLB Washington Nationals sa udeľuje najlepšiemu hráčovi zápasu.

Neodohral veľa. Dalo sa čakať, že keď sa do tímu vrátia skúsenejší obrancovia, pošlú ho na farmu. On ale pokračuje vo svojej životnej „filozofii". Nesťažuje sa, nešpekuluje, nemachruje. Je trpezlivý a robí to, čo sa od neho očakáva. Maká a boduje. Aj na ihrisku.

Jakub Benko

(editor športového spravodajstva)

Peter Sagan sa v roku 2019 ôsmy krát predstavil na najslávnejších cyklistických pretekoch sveta, na Tour de France. A prepísal celú ich históriu.

Slovák mal pred štartom podujatia dve vízie - vyhrať aspoň jednu etapu a prísť do cieľa v Paríži v zelenom drese. Prvú polovicu splnil už v piatej etape, keď v Colmare predbehol všetkých protivníkov.

Následne si počas celej Tour udržiaval v bodovacej súťaži pohodlný náskok pred svojimi prenasledovateľmi. Bol uvoľnený a zabával divákov, ktorí sa každý deň pri trati objavovali v tisícoch.

Sagan predviedol klasickú jazdu na zadnom kolese, efektne zdravil svojich známych pri trati a podpisoval knihu priamo počas jazdy. Svetu dokázal, že cyklistika nie je len nekonečné zaberanie do pedálov. Už dlhodobo je vzorom mnohým začínajúcim cyklistom nielen na Slovensku.

V poslednej etape s cieľom na Champs Elysées skončil na 10. mieste. A mohol oslavovať obrovský triumf. Stal sa úplne prvým cyklistom, ktorý sedemkrát vyhral bodovaciu súťaž na Tour de France. Prekonal tak Nemca Erika Zabela. A navždy sa zapísal do histórie tohto športu.

Jerguš Radačovský

(editor športového spravodajstva)

Potopil modrú guľu a v Crucible Theatre v anglickom Sheffielde sa začal ozývať mohutný potlesk. Judd Trump získal proti svojmu finálovému súperovi Johnovi Higginsovi v 27. hre rozhodujúci rozdiel bodov, na ktorý by štvornásobný víťaz turnaja musel predviesť úspešný snooker.

Šancu však nedostal. Trump potopil ešte dve nasledujúce gule a o víťazovi bolo rozhodnuté. Potlesk sa opäť ozval a Higgins chlapsky pogratuloval novému majstrovi sveta, ktorý vyhral 18:9 na frejmy. Naposledy sa skončilo finále rovnako vysokým rozdielom v roku 2009.

Trump ma zaujal už v roku 2011, keď vyhral svoj prvý veľký turnaj – UK Championship. Údery hral rýchlo, nešetril na prudkosti a neskrýval svoju dravosť. Pred televízorom som presedel celý deň. Mal dvadsaťdva rokov a snooker definitívne získal ďalšieho špičkového hráča.

Na podobný úspech však čakal dlhých osem rokov a prišiel práve na svetovom šampionáte. Turnajom prešiel pomerne jednoznačne. Tesný výsledok uhral len v prvom kole.

Rok 2019 bol pre Angličana zlomový. Na poste svetovej jednotky sa prvýkrát udržal viac než dva mesiace. Konečne herne dospel. Vďačí za to najmä bratovi, ktorý mu vysvetlil, že niekedy je lepšie zahrať úder na istotu než bezhlavo potápať. Stále hrá rýchlo a rozčuľujú ho pomalí hráči, no pochopil, ako môže vyhrávať.

Fanúšikov Judda Trumpa by som prirovnal k priaznivcom Liverpool FC. Užívali si hru svojho obľúbenca napriek tomu, že najvyššie méty ostávali vzdialené. Verili. A nakoniec sa dočkali. Tak ako sa dočkali Liverpoolčania v Lige majstrov. A k tomu v tom istom roku.