Osemnásťročný ROBERTO LEONARDO HENRIQUEZ patrí medzi zaujímavé postavy slovenskej hokejovej generácie. 

Vyrastal v HC Slovan Bratislava, kde sa postupne vyprofiloval ako výrazný brankársky talent.

Jeho príbeh je špecifický aj rodinným zázemím – mama pochádza z Liptova, otec z Dominikánskej republiky, pričom práve po ňom zdedil temperament aj výraznú emóciu v hre. 

Dnes pôsobí v zámorí, kde pokračuje vo svojom rozvoji a zbiera skúsenosti v jednej z najnáročnejších juniorských súťaží USHL. V rozhovore otvorene hovorí o svojom výkonnostnom raste a o živote v USA. 

Nechýbajú ani silné a odľahčené momenty zo sezóny, vrátane streleného gólu či brankárskej bitky.

Máte za sebou už druhú sezónu v USHL s lepšími štatistikami ako vlani. Čomu najviac pripisujete tento výkonnostný skok?

Vedel som, čo mám čakať, ako to tu funguje. Tvrdo som cez leto pracoval. Pri brankároch je najdôležitejší mentálny aspekt. Minulú sezónu som toho mal aj trošku viac, lebo sa nám zranil druhý brankár a musel som hrať všetky zápasy. 

Keď hrajú brankári tri zápasy za sebou, tak je to mentálne aj fyzicky veľmi ťažké. Túto sezónu som mal väčšiu pohodu.

Čo ste zlepšili na svojich zručnostiach?

Najmä hlavu. Veľmi som zapracoval na sile. To je vlastne moja najlepšia stránka. Pribral som nejakých desať kíl cez leto a zapracoval som predovšetkým na nohách. Veľakrát sa mi stávalo, že som mal v tretej tretine kŕče.

Mali sme síce v obrane horší tím, to je pravda, ale aj tak som v tej tretej tretine už musel dávať do seba horčicu a všetko možné proti kŕčom, lebo som už nemohol. Tak na tom som zapracoval a tento rok je to úplne v pohode. Dva zápasy cez víkend zvládam bez problémov.

Ako ste pracovali na mentálnej stránke? Máte mentálneho trénera?

Všetko robím sám. Nemám nejakých trénerov na to alebo niečo podobné. Nabral som sebadôveru. Minulý rok sa mi vždy stalo, že som si hovoril: Hráme oslabenie, čo teraz, čo ak dostanem gól?

Keď takto človek začne rozmýšľať, tak sa to práve aj stane. A teraz, keď hráme oslabenie, tak si poviem: Super, teraz sa môžem ukázať. Nevnímam to ako niečo zlé, ale ako niečo dobré. Ukázať všetky tie veci, čo vo mne sú.

V štatistikách patríte medzi najlepších v lige. Sledujete ich aj vy alebo sa sústreďujete iba na zápasy?

Je to taký milý kompliment. Super, mám dobré štatistiky, ale na konci dňa ide o tím. To je jedno, či som najlepší alebo nie. Je to pekné, ale teším sa z výhry rovnako, keď vyhráme 6:5, ako keď vyhráme 1:0. Pre mňa sú najdôležitejšie víťazstvá a dostať sa čo najďalej. 

Minulý rok ste odišli do zámoria. Prečo ste sa tak rozhodli?

Nevidel som na Slovensku cestu, nebolo tu pre mňa miesto. V lete ma draftoval klub z Anchorage v americkej juniorke NAHL. Čas plynul a ja som sa musel rýchlo rozhodnúť. Túto príležitosť som využil.  

Aké to tam bolo, keď ste prišli z projektu do klubu v Anchorage? 

Keď som došiel do Anchorage, mal som sedemnásť rokov. V živote som neletel sám. Ani som poriadne nevedel, kam mám ísť na gate. Vystúpil som v Anchorage a úplne nový svet. Akoby som bol vo filme. Tie americké cesty, značky, všetko. Úplne wau.

Nemal som internet, nič, veľký stres. Na letisku ma vyzdvihol spoluhráč. Doviezol ma k dočasnej rodine. Vybalil som sa a hneď hokej. 

Je to liga pre hráčov do dvadsaťjeden rokov, vtedy to boli všetko starší chalani. A okolo mňa lietali puky. Hovorím si: ja idem domov. Na druhý deň som šiel na tréning, mal som za sebou desaťhodinový časový rozdiel. Nespal som v noci, vstával som o štvrtej ráno, o jedenástej sme mali tréning. O piatej som doma hneď zaspal. 

A tá rýchlosť hokeja bola veľká. Zvykol som si rýchlo, aj sa mi potom darilo, takže som mal šťastie, že som sa vedel adaptovať. Ale bola to obrovská zmena. Oproti slovenským juniorkám je to masaker.

Poznám chlapcov, čo boli top hráči slovenských junioriek a prišli aj do môjho tímu, aj do iných tímov v konferenciách, a poslali ich domov po šiestich zápasoch.

Alebo mali jeden-dva body za dvadsať zápasov. Pritom na Slovensku mali cez dva body na zápas. Prišli tam a nevedeli spraviť ani bod. Menšie ihrisko, rýchlosť úplne inde a naozaj sa tam ťažko dominuje.

Ako vyzerala výmena do juniorskej ligy USHL? 

Klub ma nechcel vymeniť, veď som bol ich top brankár, nechceli ma pustiť. Ale chápali, že sa chcem posunúť vyššie. V tomto boli veľmi dobrí. Vymenili ma za brankára. Došiel som do Green Bay a prvý zápas som hneď pozeral, že no dobre, toto čo je? O dve úrovne vyššie. 

Druhý zápas som už hral proti Muskegonu. Mal som tam kamaráta Gadžieva. Pred zápasom som sa s ním bavil, zaželal mi šťastie na rozcvičke. A oni na mňa vypálili v prvej tretine dvadsať striel. Hovorím si: čo je toto? V druhej ďalších pätnásť a v polovici druhej tretiny som už mal kŕče. 

Už som nevládal. Nejako som to dobojoval do tretej tretiny, za zápas som mal asi štyridsať alebo štyridsaťpäť striel, dostal som dva góly, ohromný debut, ale po zápase som normálne nedýchal. Bol som zničený. 

Kedy ste mali pocit, že ste sa už na túto ligu adaptovali? 

Hneď po prvom zápase. Milujem výzvy. Adaptoval som sa rýchlo, ale bohužiaľ, v defenzíve sme boli na tom slabo a asi v treťom zápase sa zranil chlapec, čo mal chytať. A ja som musel hrať každý zápas. Hrali sme šesť zápasov za dva týždne. 

Nemám pocit, že by som minulú sezónu hral zle. Nezmenil som nejako extrémne veľa. Jasné, mentálne zmeny tam boli, cez leto som na niečom popracoval, ale stále som to bol proste ja. Možno som bol trošku viac chaotický v bránke. 

Teraz som tu druhú sezónu, mám pohodu, už viem, ako to funguje, a hlavne máme veľmi dobrý tím. Toto je veľmi o tíme. Samozrejme, musíš byť dobrý brankár, ale keď hráš v prvom tíme, tak jasné, že budeš mať dobré štatistiky. Keď hráš v poslednom, tak asi nie až také.

Počas vášho pôsobenia v USHL ste strelili aj gól. Aké to bolo? 

Hodili puk za bránu, zastavil som ho tam a spoluhráč si poň išiel. Ja som na neho zakričal, aby dával pozor a ani som sa nepozrel na bránku. Pozeral som sa len na puk na hokejke, vypálil som to tam, pozriem sa a puk šiel na bránu. Vykročil som pred bránku, tri sekundy pozerám a gól. Čo sa stalo? 

Ja som ani nevedel, čo mám robiť. Veď brankár nedáva góly. Zdvihol som ruky a pozrel sa na fanúšikov. Osemtisíc ľudí, všetci kričali, išlo to tam úplne do výbuchu. Ani som nepočul, čo mi hovorili spoluhráči. Bol to taký pocit. 

Všetci skočili na mňa. Potom som si dal ťukol so všetkými na striedačke, oslávili sme to. Fakt, o tomto budem hovoriť ešte dlho. Super. Takýto zážitok sa mi nestáva často.

V jednom zápase ste sa zapojili aj do brankárskej bitky. Trúfali ste si na to? 

Hrali sme s tímom, s ktorým sa stále bijeme. Nemáme sa radi. To je úplne normálne. Zhodíš rukavice a ideš sa mlátiť. To bol asi najväčší šok oproti Slovensku, čo som mal.

Vždy som si robil srandu zo spoluhráčov, že keď sa náš kapitán pobije, tak pôjdem aj ja. Lebo on sa nikdy nebije. V jednom zápase sa chalani bili v rohu, zatriasol som rukavicami smerom k druhému brankárovi. Tak sa to robí. 

A on tak kýval, že nevie. To bol jeho prvý zápas v lige. Z ich striedačky som počul, ako ho nabádajú, aby do toho šiel. A potom na mňa zakričal, že poď. V hlave som si to hneď rozmyslel. Zhodil som rukavice, helmu, spravili sme si kolo okolo stredného kruhu, upravil som si vlasy, nech ich mám pekné na fotke. 

A pobili sme sa. Jednu mi hneď trafil z prvej. Tak som sa strašne nahneval a pustil sa do neho. My brankári však nemáme nič proti sebe. Hneď sme si podali ruky, objali sa a potom som zamával fanúšikom. Všetci sa tam išli zblázniť. 

Mali ste počas vášho pôsobenia slabšie chvíle? 

Nikdy som nad návratom neuvažoval. Zo slovenskej juniorskej ligy je veľký skok do áčka. Je to veľmi ťažké. A zvlášť pre brankárov. Preto idem aj univerzitnou cestou, lebo tam sú dvadsaťdvaroční brankári, kým v áčku sú tridsiatnici.

Kedy nastupujete do univerzitnej súťaže NCAA? 

Ešte odohrám jednu sezónu v Green Bay a potom pôjdem hrať do New Hampshire na univerzitu. Povedali mi, že by bolo lepšie, aby som ešte jednu sezónu ostal v lige. 

Dostal som stopercentné štipendium. Najlepší hráči dostávajú aj nejaké vreckové. Všetci dostávajú peniaze aj na letný tréning a podobné veci. To je všetko zaplatené. Ale napríklad McKenna, ktorý bude teraz jednotka draftu, dostal nejakých 750-tisíc. Toľko, ako keby hral v NHL. 

Ako sa vám žije v USA?

Je to veľmi veľký rozdiel oproti domovu. Nemám tu auto. Jazdím so spoluhráčom, s ktorým bývam. V Bratislave som všade chodil pešo alebo mestskou hromadnou dopravou. Zvykli sme chodiť po tréningu na kávu do nákupného centra alebo sa prejsť do mesta. 

Tu to tak nie je. Majú to síce nákupné centrum, ale je malé. Takisto som rád chodil na bicykel alebo do lesa na turistiku. Tu nemajú ani poriadny les, ani v Green Bay, ani vo Wisconsine celkovo. Takéto veci mi dosť chýbajú z domova. Ale mám to tu rád. 

Idem si za svojím snom, takže aspoň neriešim nič okrem hokeja a páči sa mi to. Nesťažujem sa, len sú to veci, ktoré mi chýbajú.