Do konca slávnej Tour de France ostávajú tri dni a táto etapa patrí medzi rozhodujúce. Vopred je jasné, že nebudem sám, kto to bude chcieť vidieť na vlastné oči. Organizátori čakajú pol milióna fanúšikov. Prvá polovica z nich kempuje na mieste už niekoľko dní, druhá sa tam chystá na bicykloch.
Ciki-caki-ciki-cak
Práve deň, keď jedným z najťažších kopcov celej Tour prejde pelotón pretekárov, láka amatérov najviac. Na bicykel treba vysadnúť podľa možnosti hneď ráno, pretože už okolo obeda polícia dav ľudí usmerňuje a neskôr cestu úplne uzavrie. A okolo piatej popoludní už bude patriť iba profesionálom.
Stúpanie na Alpe d’Huez sa začína na kruhovom objazde za dedinkou Bourg d'Oisans 40 kilometrov juhovýchodne od Grenoblu. Už tu mám problém zaradiť sa do húfu cykloturistov. Sú ich tisíce. Paradoxne, francúzštinu takmer nepočuť. Francúzi sem chodia na bicykli kedykoľvek vo všedný deň. Dnes tu narazíte na Belgičanov, Holanďanov, Američanov, Nemcov, ba aj Austrálčanov.
Stopy Slovákov sa vytratili, hoci na predchádzajúcich etapách boli hádam najhlučnejší. Ciki-caki-ciki-cak bolo počuť deň predtým pod Galibierom. Boli tu fanúšikovia z Púchova, Prievidze, Dolného Kubína, Košíc i Bratislavy.
Víťaz Tour de France Cadel Evans (v popredí) na Alpe d´Huez.
Dvadsaťjeden zákrut
Od začiatku idem v tom najväčšom pelotóne na svete. Je tu rušno a tesno.
Stačí nepozornosť, a na zemi je desať ľudí naraz. Pri krajnici smerujú hore ďalšie stovky ľudí pešo. Chcú si nájsť dobré miesto, aby mali čo najlepší výhľad na napínavú etapu.
Prvú facku dostane telo hneď za kruhovým objazdom. Cesta sa zahryzne do skaly, prvý kilometer má sklon jedenásť percent. Mám pocit, že idem skôr po schodoch a nie po ceste.
Alpe d’Huez je cyklistická Maracana. Nie je najstaršia ani historicky najdôležitejšia. No medzi ľuďmi závislými od bicyklovania je to mýtické miesto.
Dvadsaťjeden zákrut k vrcholu vás posunie o tisícsto výškových metrov. To je takmer ako zo Štrbského Plesa na Kriváň. Cesta je dostatočne široká aj strmá. Priemerný sklon je 7,9 percenta.
Najťažší je úvod, hore sa cesta viac otvára a nie je taká strmá. Nikde na takmer štrnástich kilometroch nie je miesto, kde si vydýchnete. Zvoľniť a nabrať dych sa dá iba na zákrutách. Tie sú zároveň exkurziou do histórie. Každá má svojho patróna - bývalého víťaza etapy na tomto kopci.
Za tie roky Tour de France sa ich nazbieralo viac ako dvadsaťjeden, preto prvých šesť patrí dvom legendám. Cestou do cieľa vás sprevádzajú Coppi, Hinault, Zoetelmek, Pantani či Armstrong.
Všade dym a smrad
Cyklisti sa tisnú k sebe celú cestu. Popritom sa pomedzi pelotón snažia pretlačiť sprievodné vozidlá a tímové autobusy. Zelený Liquigas neúnavne trúbi. Na tretej zákrute odspodu stojí červený renault. Zahaľuje ho štipľavý čierny dym, snažia sa ho roztlačiť dvaja policajti. Všetko márne. Motor nevládze.
S dymom a smradom v srdci Álp treba rátať. Miestami je ho viac ako v mestskej zápche. Každé auto, ktoré nás míňa, vypúšťa dávku splodín priamo do tváre. Cestu lemujú stovky karavanov. Väčšina z nich má pustený dieselový agregát, aby mali dostatok elektrickej energie. Dýchateľný je vzduch až v hornej polovici kopca.
Za osadou La Garde sa otvára scenéria, ktorá pripomína veľký štadión. Strmý svah vytvára lievikovitú tribúnu. Už pred dvanástou je plná ľudí. Sedia všade, pri ceste, na svahoch. Robia atmosféru potiacim sa cyklistom. Povzbudzujúce allez, allez, tu zmedzinárodnelo, že ho kričí rovnako Čech aj Američan.
Holandský festival
Neprehliadnuteľná je zákruta číslo sedem. Asfalt je natretý na oranžovo. Malý kúsok Holandska. Asi 500 fanúšikov si tu urobilo festival. Spievajú, tancujú, je veselo. Na pódiu hrajú dvaja dídžeji evergríny. Holanďania roztláčajú cyklistov, ponúkajú ich pivom, povzbudzujú. V presile uvoľnenej atmosféry tu svoju moc strácajú aj policajti. O plynulej doprave tu nemôže byť reč.
V prvých rokoch na Alpe d’Huez dominovali holandskí cyklisti. Z prvých štrnástich víťazov ich bolo osem. Kostol Notre Dame des Neiges, okolo ktorého sa zákruta vinie, je tiež v oranžovom. Nechal ho postaviť páter Reuten, veľký cyklistický nadšenec a Holanďan. Vždy po víťazstve svojho krajana na tomto kopci nechal rozozvučať zvony. Naposledy zvonili v roku 1989.
Cieľové pole
So stúpajúcou nadmorskou výškou pribúda umelcov. S maliarskym valčekom a kýblikom farby menia asfalt na farebné pole. Nikde inde z celej Tour nie je na zemi toľko odkazov pre pretekárov. Medzi všetkými nápismi vyniká farebný erb rodu Luxemburgovcov. Rovnaké vlajky s červeným levom na bielo-modrom pozadí patria priaznivcom bratov Andyho a Franka Schleckovcov.
Farba je miestami čerstvá a na kolesách bicyklov zanecháva stopy.
S blížiacim sa cieľom častejšie vznikajú nepreniknuteľné zápchy.
Kilometer pred cieľom je cesta už takmer úplne nepriechodná, no napokon predsa len prichádzam do cieľa. Síce som zvládol najťažší kopec bez zosadnutia z bicykla, trvalo mi to hodinu a pol. Na rekord Marca Pantaniho 37:35 musím pridať v tréningu.
