Olympijské hry v Berlíne 1936 sú zrejme najkontroverznejšie v histórii. Nemecký ríšsky kancelár Adolf Hitler ich zneužil na propagáciu nacistického režimu.
Jeho rasistickým teóriám o nadradenosti árijskej rasy zasadil tvrdú ranu predovšetkým afroamerický šprintér a skokan do diaľky Jesse Owens, ktorý získal štyri zlaté medaily.
Berlín bol však významný aj pre slovenský šport – strieborné medaily Jozefa Herdu a Matyldy Pálfyovej boli prvé od vzniku Československa pre športovcov narodených na Slovensku.
Vo výprave deväť slovenských športovcov
Hoci viacerí rodáci z územia dnešného Slovenska získali medaily ešte vo farbách Uhorska, po vzniku Československa sa v medzivojnovom období výrazne prejavoval rozdiel v kvalite športu v českej časti spoločného štátu a na Slovensku.
A to aj napriek príchodu viacerých českých športovcov, trénerov i funkcionárov, ktorí tu založili alebo rozvíjali viacero športových klubov či telovýchovných spolkov.
Na olympijských hrách v roku 1920 neštartoval žiadny slovenský športovec, na ďalších hrách bolo zastúpenie slovenských športovcov tiež len sporadické.
„Príčina zaostávania Slovenska za českými krajinami bola v prvom rade v tradíciách. My sme prakticky nemali žiadne, Česi už áno. Po druhé, u nás bolo veľmi málo športovcov, a to už nehovorím o nejakých riadiacich činovníkoch alebo tréneroch.
Navyše počas celého medzivojnového obdobia šport trpel existenčnými problémami, pretože bol absolútny nedostatok financií a materiálneho vybavenia,“ vysvetľuje športový historik Igor Machajdík.
Podľa neho treba brať do úvahy aj ďalšie dva faktory – neochotu maďarských, nemeckých a niektorých židovských tradičných klubov z čias Uhorska spolupracovať s novým štátom, ako aj to, že Československý všešportový výbor (do roku 1928 Československá obec športová), riadiaci orgán športu, nemal v celom medzivojnovom období vo svojom vedení žiadneho Slováka.
„To považujem za podstatnú chybu. Malo to aj objektívne dôvody, ale na druhej strane je jasné, že potom sa človek zo Slovenska nemal ako učiť a prinášať svoje znalosti domov,“ dodáva Machajdík.
Aj pred rokom 1936 však predsa len jeden úspešný športovec priviezol olympijské medaily na Slovensko.
Bol ním rodák z Vyškova, gymnasta Jan Koutný, ktorý od roku 1919 žil vo Zvolene. V roku 1924 vybojoval v Paríži striebro v preskoku a o štyri roky bol v Amsterdame členom strieborného družstva.
V čase berlínskych hier bola už situácia predsa o niečo lepšia. V československej výprave bolo deväť slovenských športovcov (boxer Rudolf Kus sa narodil na Morave, ale od raného detstva vyrastal na Slovensku) vrátane dvoch priekopníckych žien – gymnastky Matyldy Pálfyovej a atlétky Margaréty Schieferovej.
Okrem toho aj niektorí českí športovci pôsobili v slovenských kluboch. Keď si však uvedomíme, že Československo vyslalo na olympiádu 179 športovcov vrátane 13 žien, stále to je veľmi skromné číslo. V tomto kontexte však dve medaily vyznievajú ako celkom solídny výsledok.
Muž oceľových rúk priviezol striebro
Harmonogram berlínskych hier znamenal, že dve „slovenské“ medaily delili tri dni.
Historickým okamihom pre slovenský šport sa stal 9. august 1936, keď trnavský rodák Jozef Herda (1910 – 1985) v súboji o striebornú medailu zdolal Estónca Voldemara Väliho.
Cesta k tomuto úspechu však bola tŕnistá - nielen v Berlíne, ale v celom Herdovom živote. Pochádzal z trinástich detí, a aby sa dokázal uživiť, odišiel pracovať ako zámočník do Prahy. Chudoba a hlad preňho vôbec neboli neznáme pojmy.
„Kamaráti ho zavolali do klubu s názvom Stráž bezpečnosti, kde sa najprv venoval vzpieraniu, ale to ho až tak nebavilo. Keď videl zápasníkov plných adrenalínu, tak ho to chytilo,“ hovorí Igor Machajdík.
Pražská zápasnícka obec si ho pozornejšie všimla, keď v roku 1931 porazil strieborného medailistu z OH v Amsterdame Jindřicha Maudra.
Pred Berlínom mal skúsenosť z viacerých medzinárodných turnajov, kde porazil niekoľkých uznávaných zápasníkov, ako aj z majstrovstiev Európy v Ríme, kde skončil šiesty.
„Tento výsledok sa mu málil. Veril, že má na viac. Jeho berlínska medaila teda nebola senzácia, ale mohli by sme povedať, že to bolo veľmi príjemné prekvapenie, lebo podľa mňa až taký veľký adept na medailu nebol,“ myslí si športový historik Igor Machajdík.
Herdova ľahká hmotnostná kategória bola v Berlíne obsadená najpočetnejšie zo všetkých. Ako však pripomína Jozef Jedľovský, autor životopisnej knihy o Herdovi s názvom Muž oceľových rúk, Trnavčan mal vo vyžrebovaní šťastie, lebo v prvých kolách mal ľahších súperov a v treťom kole mal dokonca voľno. Kľúčovým pre jeho medailové ambície bol zápas s Talianom Albertom Molfinom.
„Tento Talian bol z dnešného pohľadu groteskná postava. V šatni totálne provokoval, spieval si, pozeral sa Herdovi do tváre a podobne. Na žinenke to nebolo jednoznačné, ale Herdovi sa po viac ako 13 minútach podarilo ho dostať na lopatky,“ opisuje okolnosti dramatického súboja Igor Machajdík.
V nasledujúcom súboji Herda podľahol Fínovi Laurimu Koskelovi. Jeho životopisec Jedľovský napísal, že keby existoval v zápasení nerozhodný výsledok, isto by rozhodcovia museli vyniesť tento verdikt. Nakoniec sa dvaja priklonili na stranu Fína a jeden na stranu Slováka.
„Tak ako mal striebro, mohol mať aj zlato. On sám sa sťažoval na rozhodcov, ale pochopiteľne, emócie sú tam vypäté. Ale keď už na to spomínal vo vyššom veku, uznal, že to boli ťažkí súperi a tešil sa aj zo striebornej medaily,“ dodáva Machajdík a pripomína, že Herda bol medzi ľuďmi veľmi obľúbený pre svoju zhovorčivosť a vtip: „Neskôr pracoval ako vyberač inkasa a v Bratislave bol veľmi známy, hoci nie každý vedel, že ide o olympijského medailistu.“
Herdovu náturu veľmi farbisto opísal aj týždenník Groš: „Napriek tomu, že každý jeden sval na jeho tele hrá, napriek tomu, že tvár sama prezradzuje tvrdosť, nezlomnosť, neústupnosť, je jeho povaha taká jemná, že neviete si ani vysvetliť onen pyramidálny rozdiel zjavu a pôsobivosti jeho dresu zápasníka, a naopak , hodvábnu náturu‘ v občianskom odeve.“
Takmer anonymná medailistka
„Košická olympijská hrdinka doma: Sokolka Pálfyová, jediná slovenská reprezentantka na berlínskej olympiáde, vrátila sa do Košíc. Jej nepozorovaný návrat svedčí o skromnosti tejto skvelej Slovenky. Na stanici ju nik nevítal.“
Tento úryvok z regionálnej tlače je tak trochu príznačný pre danú dobu. Jednak ignoruje účasť druhej slovenskej ženy v Berlíne, ale zároveň je pravdivý v tom, že medailistka sa domov vrátila bez veľkých fanfár.
Tie si užila spolu s kolegyňami z gymnastického družstva. Svoj príchod domov nikomu neoznámila, ale na stanici ju predsa len ktosi vítal – riaditeľ jej zamestnávateľa, Východoslovenských elektrární, ktorý jej neskôr aj zvýšil plat. (Podobnej odmeny sa za olympijské striebro od továrnika Waldesa, v ktorého klube súťažil, dočkal aj Jozef Herda.)
V životnom príbehu Matyldy Pálfyovej (1912 – 1944, podľa rodného listu Matildy Vilmy Pálfiovej, ale používanie písmen i a y v krstnom mene aj priezvisku v rôznych zdrojoch kolíše) je viac otázok než odpovedí. Nespochybniteľné však je, že táto rodáčka z Kostolian nad Hornádom bola prvou Slovenkou, ktorá získala olympijskú medailu.
VIDEO: OH 1936 v Belíne (dokument)
Dlho bola považovaná aj za prvú olympioničku pôvodom zo Slovenska, ale už v roku 1928 štartovala na hrách v Amsterdame vo výprave Maďarska Margit Kövessyová, rodáčka z Banskej Štiavnice. Mimochodom, aj Pálfyová si národnosť uvádzala slovenskú, ale materinský jazyk maďarský, čo v tom čase nebolo nijako neobvyklé.
Pálfyová prežila väčšinu života v Košiciach, kde sa stala aj členkou Sokola, kde sa dostala aj ku gymnastike.
„Do roku 1950 sa u nás termín športová gymnastika nepoužíval. Keďže jej hlavnou náplňou bolo a je cvičenie na náradiach, nazývala sa dovtedy náraďový telocvik alebo telocvik na náradí a ten sa na naše územie dostal v priebehu devätnásteho storočia z krajiny svojho zrodu z Nemecka,“ vysvetľuje Machajdík.
Pálfyová však nebola jednostrannou športovkyňou. Už samotná gymnastika si vyžaduje mnoho rozmanitých zručností, okrem toho mala rada atletiku, plávanie či volejbal.
Dievčina z periférie vtedajšej republiky sa do pozornosti pražských sokolských tréneriek dostala na takzvaných vyhľadávacích pretekoch v júli 1935.
