Deti mu tykajú, jeho tím hrá bez brankára. Veľa vecí sa u nás zanedbáva, tvrdí

Keď ho oslovil kamarát, aby mu pomohol s trénovaním detí, našiel smutnú skupinu hráčov. Predchádzajúci tréneri im povedali, že z nich nič nebude. Najviac ho teší, že tí istí hráči teraz chodia na tréning vysmiati a futbal im robí ozajstnú radosť.

LADISLAV POÓR sa venuje prípravkárom a žiakom v MŠK Senec. O futbale debatuje veľmi rád, pre Sportnet porozprával o svojich trénerských zásadách. 

Ako ste sa dostali k trénovaniu mládeže?

Som jeden z toho milióna futbalistov, ktorí skončili v skoršom veku pre komplikovanú povahu. Ako šestnásťročný som mohol nastúpiť za mužov v Senci, no keď som sa následne musel vrátiť do dorastu, urazil som sa, lebo som si myslel, že som hviezda. Tréneri ma vtedy za tú drzosť vyhodili.

Neskôr som sa však k tomu vrátil, hral som na amatérskej úrovni, hral som malý futbal. Zistil som, že by ma bavilo pracovať s deťmi, lebo na nich najviac vidieť, ako sa menia a zlepšujú.

Staršiu generáciu trénerov som zažil, mladých veľmi rád počúvam, nemyslím si, že som zjedol všetku múdrosť sveta. Viem, aké boli tréningy a nároky voľakedy a aký je moderný prúd teraz, a snažím sa to spájať.

Oslovil ma kamarát Ľudovít Szabo, prezident klubu MŠK Senec. Poznáme sa viac ako štyridsať rokov. Mali problém, lebo vznikla futbalová akadémia, tréneri si zobrali svojich najlepších hráčov so sebou, a nechali tam psychicky nalomenú skupinu chlapcov. Keď som tam došiel, videl som smutné tváre, zvesené ramená. Vraj z nich nebudú futbalisti, lebo im to povedali tréneri. Pre mňa to bolo neakceptovateľné.

Podarilo sa mi v nich znovu nabudiť vášeň, teším sa, že na tréningy chodia rozradostení a s úsmevom.

Koľko rokov už v Senci pôsobíte pri mládeži?

Teraz to bude tretí rok. Mám na starosť prípravku i žiakov. Jednu kategóriu si vychovávam odmala, zobral som si ich, keď boli v kategórii U7, teraz sú U9. Druhý tím mám mladších žiakov, teda kategóriu U12.

Základnú, C licenciu, som si spravil na Slovensku, ale B licenciu som robil v Českej republike. Som rád, že som sa rozhodol takto, lebo Česko je vo výchove trénerov, kurzoch aj celkovým prístupom inde. U nás je to stále nejaké zatuchnuté, nefunguje to dobre.

V čom vidíte najväčší rozdiel?

V jednoduchosti. U nás sa veľmi bazíruje na odborných výrazoch, terminológii. Samozrejme, niečo z toho je podstatné, ale v Česku je to prenesené viac do praxe. Sú tam rozdiely aj v iných myšlienkach, napríklad či riešiť alebo neriešiť výsledky v najmladších kategóriách.

Dostal som teda nejakú základnú školu na Slovensku, počas kurzu licencie C, ale keď som išiel na kurz licencie B do Česka, tam mi z toho 50-60 percent vyvrátili s tým, že oni to skúšali tiež pred pätnástimi rokmi, ale nefunguje to. Bol to iný pohľad na veci, a bolo to na slušnej úrovni.

O tom, či treba riešiť výsledky v prípravkách, alebo nie, je dosť veľká diskusia a názory sa rozchádzajú. Aký je váš?

Treba nájsť rozumnú strednú cestu. Základom každého zápolenia je výsledok, musíme o niečo hrať. V prípravke sa však nemá hodnotiť samotný výsledok, ale priebeh, ako k nemu došlo.

Pred niekoľkými týždňami mi volali a písali rodičia, že jeden zápas v kategórii U11 sa skončil výsledkom 64:0, a tréneri ešte za stavu 55:0 hráčov hnali, burcovali, aby dali ďalšie góly. Odôvodňovali to tým, že ich tým učia, aby stále hrali naplno.

Ja s tým nesúhlasím. Ak niekto vyhrá 64:0, ani jeden tím z toho nemá absolútne nič. Víťazstvo ich nemôže tešiť, jedine že by si tréner hladkal ego, no a tým hráčom, ktorí tú nakladačku dostali, znechutili futbal.

Ako by sa mohlo takýmto situáciám predísť?

Pred časom som písal email na Slovenský futbalový zväz, kde som navrhol jedno riešenie. Teraz sa to hrá tak, že sa dajú do skupiny štyri mužstvá, a hrá sa každý s každým, každé dva týždne. Po čase je to silná nuda.

Navrhol som, že by bolo možno dobré žiacke ligy a turnaje robiť takou formou, kde by hral každý s každým iba jedno-dve kolá a potom by sa dali dokopy tie najsilnejšie mužstvá, tie stredne silné mužstvá a tie slabšie mužstvá, aby hrali proti sebe tímy približne rovnakej úrovne. Keď sú zápasy vyrovnané, vtedy je to fantázia.

Na tento návrh som nedostal žiadnu odpoveď, to ma sklamalo.

Aké sú vaše trénerské zásady?

Mám takú filozofiu, že so mnou si musia deti tykať. Niektorí starší tréneri boli proti, upozorňovali ma, že opatrne s tým, ale v tomto som si zobral príklad z istej školy pre mimoriadne nadané deti. Tam si všetci žiaci a učitelia tykajú. Majú bližší vzťah, je tam väčšia otvorenosť. Ak sa aj žiaci dostanú do problémov, skôr sa zdôveria niekomu, s kým si tykajú.

Samozrejme, ako tréner musíte byť trochu prísny, ale predovšetkým musíte tým deťom ukázať lásku. A musíte držať slovo, potom vám budú veriť.

Je dôležité veľa komunikovať aj s rodičmi, aj im vysvetliť veci. Veľa ľudí sleduje práve výsledok, a to je celé zlé. Rodičia by hneď chceli, aby to mužstvo hralo hneď pekne, aby si deti prihrávali, ale je to najhoršie, čo môžu chcieť.

Prečo? Ako by to malo podľa vás fungovať?

Treba sa držať nejakej koncepcie. Zo začiatku treba deti učiť všestrannosti. Bohužiaľ, dnes už športová výchova na školách nie je taká, ako kedysi. Kotrmelce, kotúle ich už nenaučia v škole, treba tomu obetovať značnú časť na tréningu. Ak nie, neskôr sa to vráti v zlom.

Maličké deti musíte učiť gymnastiku a koordináciu, všetko hravou a súťaživou formou, aby ich to bavilo. Absolútne nesmiete riešiť kondíciu. Kondičná príprava v prípravke je úplne cez čiaru. Kondícia sa rozvíja formou prirodzených hier.

Minule mi jeden rodič, ktorý má desaťročného syna inde, ukazoval sms-ku od trénera, že keď im odpadol zápas, kázal im, aby zabehali päť kilometrov a dali si silový tréning vlastnou váhou. Skoro som odpadol. Je to nesúrodé, každý si ide svoje, nie je tu nastavená základná koncepcia.

V Česku sa mi páčilo práve to, že tam boli prizvaní inštruktori zo Salzburgu, z Bayernu Mníchov či iných úspešných klubov a vysvetlili filozofiu, ako vychovať svetového hráča. Toho sa snažím držať aj ja, a vidím, že to funguje.

U nás sa veľa vecí zanedbáva. Osobne to vidím na mojich dvoch ročníkoch. V tom, čo som prebral neskôr, to už nedokážem chlapcov tak dobre naučiť, ako tých, ktorých vediem odmalička. S tými malými robím také veci, čo najprv rodičia vôbec nechápali, vraj to s futbalom nemá nič spoločné.

Čo presne máte na mysli?

Od šesť do dvanásť rokov je takzvaný zlatý vek učenia, keď sa motorika najviac vyvíja. Veľa trénerov si zoberie píšťalku a deti štartuje pískaním. Je to pohodlné, ale zlé.

V zápase a v každej hre majú deti 95 percent podnetov vizuálnych. Oko niečo zbadá, vysiela signál do mozgu, mozog do svalu. Túto reakciu oko-mozog-sval možno zrýchliť jednoduchými cvičeniami na rozvoj motoriky a reakčnej rýchlosti tým, že deťom dávame rôzne vizuálne podnety počas rôznych hier.

Takto sa dá upraviť aj obyčajný tzv. rebrík na rýchle nohy: napríklad keď zdvihnete žltý kužeľ, dieťa zakopne pravou nohou, keď zdvihnete modrý, tak ľavou.

Takto sa dá vybudovať taká reakcia, že o zopár mesiacov v zápase deti reagujú na každý podnet a zmenu hry oveľa rýchlejšie, ako súperove.

Obdobie od 11 do 13 rokov je zase obdobie rozvoja rýchlosti. Týchto drobností je strašne veľa, ale u nás sa to nerobí.

Prečo je to tak? Sú tréneri pohodlní?

Veľa kolegov si myslí, že zjedli všetku múdrosť sveta. Ak by som mal vyzdvihnúť niečo na sebe, tak by som povedal to, že sa chcem učiť. Nemyslím si, že už viem všetko, stále sledujem nové trendy, rozprávam sa s novými ľuďmi. Byť ochotný sa stále učiť, je najväčší základ úspešného trénera.

Je veľa vecí, ktoré, ak dodržíte, dokážete vychovať perfektné deti. Aj povahovo. Nielen futbal je dôležitý, hráč sa musí vedieť správať, nesmie ostať namyslený.

Minule sme mali tréning na NTC, bolo tam asi 40-50 detí. O dvadsať metrov vedľa sa fotili naši traja nemenovaní reprezentanti, natáčali nejakú reklamu. Boli tam asi hodinu a pol. Za ten čas ani jednému nenapadlo prísť k tomu plotu, a zamávať tým deťom, ktoré by boli z toho šťastné a bez seba. Toto ma veľmi mrzelo.

Veľmi sa mi páči myšlienka FC Barcelona: my nevychovávame futbalistov, ale deti, čo milujú futbal.

Aké máte skúsenosti s rodičmi?

Pre mňa je dobré vidieť, že sa nevychovávajú len deti, ale s nimi aj rodičia. Aj po poslednom zápase nášho družstva U9 som napísal do skupiny hodnotenie a pochválil som aj rodičov. Za to, akí sú inteligentní a féroví a ako vedia hodnotiť veci.

V jednom prípravnom zápase sa mi stalo, že pískal starší pán, má osemdesiat rokov. Veľmi milý a zanietený človek, máme ho radi. Nejaký chmuľo spoza plotu naňho začal niečo vykrikovať. V priebehu zápasu som došiel k nemu, bol to rodič od súpera, a hovorím mu: „Prosím vás, my sme radi, že to tu píska. Všetci, čo sme tu, to robíme viac-menej zadarmo pre tie deti. Potom príde niekto ako vy, a len tu vykrikuje. Poďte na tú druhú stranu, poďte deti trénovať, alebo pískať zápasy a uvidíte, čo to je, a ako vám bude pripadať taký človek ako vy.“ Potom už stíchol.

Základ však je, aby ste ako tréner komunikovali s rodičmi a vysvetlili im, čo a prečo robíte.

V čom je váš prístup iný, čo treba rodičom vysvetliť?

Ja napríklad v prípravke vôbec neriešim prihrávky, ale súboje jeden na jedného. Chcem, aby si každý môj hráč dovolil spraviť kľučku na každého súperovho hráča. Neprekáža mi, keď pokazí, ale nedovolím, aby odkopával loptu z prvej. Snažím sa aj o to, aby si loptu preberali hneď do pohybu.

My ako jediný tím hráme bez brankára. Dávam im len vestu, striedame sa v bránke a vyhrávame zápasy. Ale sem-tam dostaneme góly z polovice ihriska a rodičia sa tiež pýtali, prečo to tak robím.

Tak som im to vysvetlil. Chcem, aby každý hral. Až bude z niektorého z nich brankár, aj tak sa bude musieť zapájať do hry a riešiť situácie aj nohou.

Stalo sa, že sme prehrali 4:8, ale z tých ôsmich gólov sme šesť dostali do prázdnej bránky. No boli sme oveľa lepší na lopte, a individuálne každý jeden náš hráč rýchlo reagoval a spravil toho súpera hocikedy.

Aký máte trénerský sen? Čo by vás uspokojilo? Vidieť vášho hráča v reprezentácii?

Presne tak. Keď niekto z tých malých, ktorých som dostal ako sedemročných, sa presadí v reprezentácii alebo v lige. Viem, že sú tam také talenty, ktoré sa tam môžu dostať.

Keď budem mať pocit, že už s nimi neviem dostatočne pracovať, tak nebudem egoista, ktorý ho silou-mocou bude ďalej viesť.

Čo je podľa vás dôležitejšie, talent alebo tvrdá práca?

Talent je niečo, čo si neviete kúpiť. Ale zbytočne máte talent, keď nebudete tvrdo pracovať, alebo nezvládnete pubertu. Skorá špecializácia je podľa mňa veľmi nebezpečná, môže to deťom veľmi ublížiť. Ak dieťa upnete len na jeden druh športu, môže sa mu znechutiť.

V neskoršom, dorasteneckom veku odporúčam, aby hráči mali aj mentálneho kouča, hoci u nás je to málo zaužívané.

Ja som hral zápasy aj proti nebohému Petrovi Dubovskému. On bol megatalent. Vyčnieval, bol veľmi dobrý. Hral som však aj proti Pavlovi Nedvědovi, a poviem vám, keď mal pätnásť-šestnásť rokov, tak by ste zaňho nedali päť korún, nijako nevyčnieval. To je konkrétny prípad pre mladých hráčov, aby to nevzdali.

Ďalší príklad môžem uviesť na dvoch velikánoch: Lionelovi Messim a Cristianovi Ronaldovi. Messi je talent, Ronaldo si to vydrel.