Pre Slovákov je to magická disciplína. Chcem medailu, tvrdí chlapík bez nervov

Matej Beňuš. (Autor: TASR)

Marián Szűcs|23. júl 2021 o 18:00

Matej Beňuš bude v Tokiu obhajovať striebro.

Už vie, aké to je získať olympijskú medailu. Vodný slalomár MATEJ BEŇUŠ verí, že v Tokiu pridá ďalšiu. Súťaže ho čakajú hneď v úvode hier – v nedeľu a v pondelok. Ešte predtým bol spolu so strelkyňou Zuzanou Rehák Štefečekovou vlajkonosičom slovenskej výpravy na otváracom ceremoniáli.

„Je to pre mňa veľká pocta. To nie je len tak niesť na olympiáde slovenskú vlajku,“ hovorí Beňuš.

Vážnosť pretekov, ktoré ho čakajú, si nepripúšťa. Vraví o sebe, že je flegmatik a podobné veci dokáže vytesniť. To však celkom neplatí o podmienkach na tokijskom kanáli. „Je to boj,“ tvrdí 33-ročný kanoista.

Prečo?

Už asi týždeň nepršalo, takže voda v kanáli sa vyhriala. Má 31 stupňov, je to ako horúci kúpeľ. A do toho slnko. Je to naozaj veľký boj, medzi jazdami sa treba stále chladiť, dávať si kratšie tréningové úseky s dlhšími prestávkami na oddych. Podmienky sú bojové.

Inak je však kanál celkom fajn. Je trošku náročnejší, je tam trošku viac valcov ako na minulej olympiáde v Riu. A je aj náročnejší ako pred dvoma rokmi, keď sme tu boli naposledy. Je pomenený.

V bežných časoch býva v dejisku hier séria tréningových kempov. To teraz pre pandémiu nebolo možné. Ako to ovplyvnilo vašu prípravu?

Pred Riom som bol vlastne tri mesiace na sústredeniach priamo tam. V Tokiu nám tento rok porušili všetky kempy, mal som tam ísť v máji aj v júni na dva týždne. Vlastne až tesne pred olympiádou otvorili vodnoslalomársky kanál a všetci sa tam presunuli. Predtým som tu bol iba raz – na dva týždne na konci roka 2019.

Bude pre vás komplikácia, že ste na tokijskej vode nemohli stráviť viac času?

Nemyslím si, že by to bol pre mňa problém. Veľmi rýchlo si zvykám na nové trate. Navyše tu nebol nikto. Všetci moji najväčší súperi, možno okrem domáceho Takuju Hanedu, sú na tom rovnako. Kanál bol väčšinu času zatvorený, vlani v podstate nebola žiadna sezóna.

V Tokiu ste už vyše dva týždne. Šlo všetko podľa vašich plánov a očakávaní, alebo ste museli riešiť aj nejaké ťažkosti?

Našťastie, žiadne ťažkosti sa nevyskytli. Prvých dvanásť – trinásť dní sme mohli byť iba v hoteli a vo vodáckom areáli. Išlo to celkom fajn, väčšinu času sme trávili na kanáli, raňajky a večere boli v hoteli. V podstate všetko išlo podľa plánu. Nemôžem sa sťažovať, som spokojný.

Ako zvládate život v bubline a izolácii? Aké je napríklad stravovanie v jedálni, kde je každé miesto oddelené plexisklom?

Každý sa naje sám, potichu. Cez to plexisklo sa ani nedá veľmi rozprávať. Nič sa s tým nedá robiť, treba to akceptovať. Aj tak by som sa pohyboval iba v našom najbližšom kruhu vodných slalomárov. Snažíme sa byť čo najmenej v kontakte s cudzími ľuďmi, ani do verejnej posilňovne nechodíme, cvičíme v izbe. Máme všetko, čo potrebujeme.

Na vodáckom kanáli aj celkovo v olympijskej bubline platí veľa zákazov a obmedzení. Viacerí športovci sa sťažovali, že niektoré sú prehnané. Akú skúsenosť máte vy?

Japonci to často preháňajú s kontrolami. Každých pár metrov kontrolujú skoro to isté. Je ich veľa a mám pocit, že každému chceli dať nejakú robotu.

Teraz sme mali napríklad váženie a meranie výstroja, čo sa robí pred každými pretekmi. Normálne to robia dvaja – traja ľudia. Japoncov tam bolo dvanásť. Môj tréner Peťo Škantár stál na slnku skoro dve hodiny a čakal, kým príde na rad. Šialené.

A, samozrejme, otravné sú rúška. Býva tu 30 – 33 stupňov a brutálna vlhkosť. Nie je príjemné nosiť rúško, ale nič sa nedá robiť, akceptujeme všetky podmienky. Sme radi, že tu vôbec môžeme byť.

Keď ste odchádzali do Tokia, k autobusu na letisko vás prišli odprevadiť aj vaši traja synčekovia. Naskočili do batožinového priestoru, akoby chceli ísť s vami. Ako znášate odlúčenie od rodiny?

S manželkou som v kontakte aj niekoľkokrát denne. Deti ma až tak neberú, vždy iba prehodíme pár slov, chlapci vždy niečo robia, nemajú čas. Keď tak večer sa porozprávame, ale oni olympiádu veľmi neriešia.

Možno ten najstarší osemročný sa niečo spýta, ale skôr ich zaujíma, či im niečo donesiem, nejakú hračku, ako väčšinou zvyknem. A, samozrejme, je im smutno, ale už iba pár dní a budem doma.

Aký výsledok vás v Tokiu uspokojí?

Budem spokojný s akoukoľvek medailou. Samozrejme, chcem vyhrať, inak by som sem ani nešiel, keby som nemal najvyššie ciele v tej náročnej situácii, v akej sme my, slovenskí singlisti, boli. Uvidíme, snáď to vyjde.

Práve vo vašej kategórii singlkanoistov bralo Slovensko medailu na každej zo šiestich olympiád v ére samostatnosti. Päťkrát uspel Michal Martikán, raz Juraj Minčík a naposledy v Riu de Janeiro vy. Pociťujete tlak, že v tejto disciplíne fanúšikovia akosi automaticky očakávajú medailu?

Viem o tejto bilancii. Možno pred piatimi rokmi v Riu som tlak pociťoval viac. Teraz to vôbec neriešim. Čím viac pretekár na takéto veci myslí, tým je to len horšie.

Dokážete tlak tak jednoducho vytesniť?

Áno, som celkovo dosť flegmatik a naučil som sa už dávnejšie takéto veci neriešiť.

Pomohlo vám to aj v internej slovenskej kvalifikácii, v ktorej ste o jedinú olympijskú miestenku súperili s veľkými rivalmi Michalom Martikánom a Alexandrom Slafkovským?

Určite mi to pomohlo. Počul som, že chalani boli dosť namotivovaní, možno až príliš. Samozrejme, spravil som maximum, do prípravy som dal všetko, čo som vedel. Ale povedal som si – svet sa mi nezrúti, veď mám krásnu zdravú rodinu, aj medailu z olympiády už mám, a keď sa do Tokia nedostanem, nič také sa nestane. Bol som celkovo uvoľnený a dobre to dopadlo.

Na hrách v Riu v roku 2016 ste získali striebro. Čo vám tá medaila priniesla do života?

Športová verejnosť sa na pretekára už pozerá trochu inak. Mám medailu z majstrovstiev sveta i Európy, ale olympiáda je iná. Výnimočná.

Hovorí sa, že vo vodnom slalome je možno jednoduchšie získať medailu na olympiáde než na majstrovstvách sveta, keďže konkurencia je na nej menšia vzhľadom na obmedzený počet pretekárov. Čo si o tom myslíte?

Olympijské preteky sú úplne iné. Je to pre každého vrchol, psychicky je to o dosť náročnejšie. V našom športe máme iba jednu šancu. Možno je posledná. Možno bude ďalšia o štyri roky, ale zase to bude iba jedna jazda. Je to náročné. Ale je pravda, že teoreticky je na olympiáde konkurencia nižšia, lebo druhé a tretie lode z jednotlivých krajín sa tam nedostanú.

Máte individuálne medaily z majstrovstiev sveta, Európy i olympiády, ale žiadna z nich nie je zlatá. Veríte, že môže prísť teraz v Tokiu?

Hej, mám bronz zo sveta, dva bronzy z Európy, dve striebra z Európy, striebro z olympiády. Vždy, keď som zašiel dobrú jazdu v dôležitých pretekoch, niekto šiel ešte o trošičku lepšie. Možno to vyjde teraz.