MARTIN MINAROVIČ (43) sa ako kapitán pričinil o senzačný historický postup Slovenského Grobu do druhej futbalovej ligy. Dnes sa venuje rodine a tenisu.
Máte za sebou kariéru plnú úspechov, ale aj pádov. Ako si spomínate na jej začiatky?
Keďže otec bol futbalista, hrával som odmalička. Začínal som v rodnom Slovenskom Grobe. Otec robil maséra v Interi Bratislava, takže som sa sťahoval po čase na Pasienky. Strávil som tam celý žiacky i dorastenecký vek, veľmi rád na toto obdobie spomínam.
Začínal som pod trénerom Jánom Masárom, ktorý mi dal do života veľmi veľa. Množstvo skúseností nielen z futbalovej stránky.
V mládežníckej kategórii ste sa dostali aj do reprezentácie.
Áno, mal som to šťastie. Vrcholom boli majstrovstvá sveta do 16 rokov v Írsku, kde sme ešte nastúpili pod hlavičkou Československa, hoci spoločný štát už neexistoval. Postúpili sme na ne vďaka úspešnému dvojzápasu s Gréckom. Najskôr sme vonku prehrali 0:2, no doma sme ich zdolali 3:0. Veľká eufória, mali sme tím plný talentov.
Spomenúť môžem Szilárda Németha, bývalého najlepšieho ligového kanoniera. V tíme hral aj Juraj Czinege, nesmiem zabudnúť na môjho dobrého kamaráta Martina Laurinca, bývalého kapitána Ružomberka. Boli sme vtedy výborná partia.
Ako ste na šampionáte dopadli?
Vypadli sme v základnej skupine, ale zanechali sme dobrý dojem. Domáce Írsko sme zdolali gólom Szilárda Németha 1:0, prehrali sme však 0:2 s Portugalskom a 1:2 s Anglickom.
Proti ktorým známym hráčom ste ako mladý reprezentant vtedy nastupovali?
Napríklad na turnaji vo Francúzsku hrali proti nám Thierry Henry, David Trezeguet či Nicolas Anelka. Už vtedy to boli výnimoční futbalisti. Bolo neskutočne ťažké ich zastaviť. Prejavilo sa to aj na výsledku. Rozbili nás. Prehrali sme 0:6. A to sme mohli dostať aj viac.
Hrali sta aj neskôr v kategórii do 18 rokov?
Áno, ale na veľké podujatie sme nepostúpili. So Španielmi sme remizovali 0:0, no porazila nás napríklad Ukrajina. Niektoré zápasy nám nevyšli.
Mrzelo ma to, pretože to bol akýsi vrchol mojej reprezentačnej kariéry, bol som kapitánom. Do 21-ky som sa dostal len ako náhradník a v áčku som si nikdy nezahral.
Na Slovensku bolo množstvo výborných futbalistov. O miesto ma pripravil fakt, že som nepodpísal zmluvu s Interom Bratislava. Ten bol v tých časoch výkladnou skriňou ligy.
Takže za áčko Interu ste nikdy nenastúpili?
Len raz. Ako 16-ročný v Pohári Intertoto proti mužstvu z Nórska. Bolo to doma na Pasienkoch a bol som najmladším hráčom, ktorý za Inter vtedy nastúpil.
Bolo to síce len na zopár minút, ale bol to zážitok na celý život. Pre 16-ročného chlapca to bolo niečo nevídané. Za Inter hrali osobnosti ako Ladislav Molnár, Ľubomír Luhový či Martin Obšitník.
Bol som rozklepaný, keď si na to spomeniem, zimomriavky mám aj teraz.
Prečo ste sa vtedy s klubom nedohodli?
Rolu zohrali zlé rozhodnutia a smola. Viem, že som mal pripravenú zmluvu na päť rokov, ale nakoniec z nej nič nebolo. Škoda.
Išiel som hrať do ŠKP Bratislava druhú ligu, ale bolo to tam na oveľa slabšej úrovni. Neboli peniaze a nakoniec sme vypadli.
Počas vojny som sa sťahoval do Banskej Bystrice, kde to už bolo o niečom inom. Pripísal som si prvé ligové štarty a bol som spokojný.
Čo si z tejto éry pamätáte?
Keď sme hrali proti Trnave, na štadióne bolo 12-tisíc ľudí. Mal som 19 rokov. Viedol nás tréner Peter Benedik, v Dukle hrávali výborní futbalisti ako Martin Poljovka, Štefan Karásek, Štefan Rusnák, Marián Strelec, Vladimír Helbich a ďalší. Dukla vtedy vyhrala Slovenský pohár.
Chvíľu som pôsobil aj v béčku, ale zas do áčka ma vytiahol tréner Stanislav Jarábek. Odohral som viacero dobrých aj horších ligových zápasov.
Viem, že som mohol dosiahnuť vo futbale viac, ale som spokojný. Taký je život, človek nedosiahne vždy všetko, o čom sníva.
Kde ste hrávali po vojne?
Prestúpil som do Petržalky, ktorú vtedy trénoval Vladimír Weiss. Liga mala dobrú úroveň, pôsobilo v nej viacero reprezentantov. Som rád, že som ako-tak medzi nich zapadol.
Sľubné miesto sa mi črtalo aj v Petržalke, počas zimnej prípravy som pravidelne hrával. Doteraz nad tým krútim hlavu, ale o miesto v zostave ma pripravili ovčie kiahne (smiech). Vyše mesiaca som nemohol hrať a už sa mi potom nepodarilo prebojovať do zostavy.
Čo ste teda robili?
Vrátil som sa domov do Slovenského Grobu. Hrali sme síce len tretiu ligu, ale bola tam super partia. Podarilo sa nám zaznamenať historický úspech, keď sme po prvý raz dotiahli tím do druhej ligy. Bol som na to hrdý, pretože to bola moja rodná obec a bol som kapitán.
Slovenský Grob vydržal v súťaži iba rok. Prečo?
Po jeseni sme boli na deviatom mieste, ale neboli peniaze. Pred jarou najlepší hráči odišli a prišlo približne 15 nových. Tím sa nepodarilo skonsolidovať a skončili sme poslední, a teda sme vypadli.
Problémom boli financie. Pamätám si, že do Ličartoviec sme išli v deň zápasu. Čo sme mohli hrať po šiestich hodinách cesty v autobuse? Nič...
Navyše, nehrali sme domáce zápasy na svojom štadióne, ale v Pezinku. Tam sme nemali takú podporu v hľadisku. Náš štadión nevyhovoval kritériám.
Kam ste zamierili potom?
Mal som dohodnutý angažmán v druholigovom rakúskom klube SC Ritzing. Dedina, ale podmienky mali skvelé. Zasa som však mal smolu a stroskotalo to na niektorých ľuďoch. Išiel som tak len do piatoligového SC Kittsee. Nebola to bohvie aká kvalita, ale aspoň som si dobre zarobil.
Koľko ste zarábali?
Približne 12-tisíc šilingov, čo je približne tisíc eur. Na tú dobu to boli pekné peniaze. Utrpel som však vážne zranenie kolena a musel som podstúpiť operáciu.
Škoda, že som sa nedostal vtedy do Ritzingu. Mrzí ma to, ale čas už nevrátim. Teraz by som spravil veci inak.
Kariéru som potom ukončil doma v Slovenskom Grobe, kde sme hrali tretiu a štvrtú ligu.
Ktoré momenty kariéry by ste označili za najkrajšie?
Keď sme postupovali v Slovenskom Grobe do druhej ligy. Potom mládežnícke časy pod trénerom Jánom Masárom a samozrejme reprezentačné turnaje vo Francúzsku či Belgicku.
Čomu sa venujete teraz?
Futbal sledujem už len okrajovo, našu ligu vôbec. Omrzela ma. Skôr si pozriem Ligu majstrov.
Po kariére som sa dal na podnikanie. Mám reštauráciu v Slovenskom Grobe. Venujem sa tiež dcére a manželke. Po futbale je u mňa na druhom mieste tenis.
