Rozhoduje 38 rokov. Vymenil však len tri píšťalky

BARDEJOV. Na okresných trávnikoch chýbajú mladí.

V najnižších súťažiach (nielen tam) v základných zostavách nastupujú seniori, ktorí futbal začínali hrať v časoch, keď ich súčasní spoluhráči neboli na svete.

Aj v okrese Bardejov môžeme na ihrisku vidieť 64-ročného Mariána Štefúrika, 59-ročného Vladimíra Packa či 47-ročného Františka Šotta.

Pre ich nadšenie pre futbal i ochotu neustále na sebe pracovať a vyrovnať sa podstatne mladším im patrí česť a úcta. Na druhej strane je smutné, že juniori dnes o futbal a všeobecne o šport nemajú záujem. A na ihriskách chýbajú.

Rovnaká situácia je medzi rozhodcami. S píšťalkou na futbalové trávniky prichádza, ešte aj dnes, 62-ročný Ladislav Hegedüš.

Futbalovým arbitrom už 38 rokov. Na svoje futbalové začiatky spomína:

„S futbalom som začínal ako žiak v roku 1968 v Kurime, potom nasledoval dorast v Kurime a v Giraltovciach.

Pred vojnou a po vojne za A mužstvo Kurimy som do roku 1984 odohral jesennú časť.

Pre činnosť rozhodcu som sa rozhodol pre zdravotné problémy. Operovali a vymieňali mi umelé puzdro na ramene pravej ruky, keď som utrpel úraz v hokejovej súťaži, ktorú som hral súťažne za Kurimu.“

Ladislav Hegedüš začínal s rozhodovaním v kategórii žiakov, postupne prechádzal do vyšších súťaží.

„Prvý môj zápas, ktorý som rozhodoval, bol žiacky v roku 1985, ale mužstvá si už nepamätám. Rozhodoval som okresnú súťaž a v jesennej časti roku 1985 som postúpil do krajských líg. Vtedy to bola 1. B trieda, dnešná šiesta liga.“

Rozhodcovskej píšťalke zostal verný dodnes. Jednou z príčin je akútny nedostatok arbitrov na najnižších úrovniach. Tou druhou je láska k futbalu:

„Rozhodujem preto, lebo ma to stále baví. Udržujem sa tak v kondícii. Nekončím aj preto, že v okrese je málo rozhodcov.

Funkcionári ObFZ ma požiadali, aby som im ešte pomohol. Rád som ich žiadosti vyhovel. Chcel by som mať odpískaných štyridsať rokov. Samozrejme, pokiaľ mi to dovolí zdravie.“

Na jednotlivé stretnutia v rámci svojej dlhej kariéry si nespomína a nepamätá si ani „top“ zápas. Oceňuje však gestá fair play od zainteresovaných futbalistov:

„Rád spomínam na všetky stretnutia, ale najradšej na tie, keď po stretnutí prišli kapitáni a vedúci mužstiev do kabíny rozhodcov a poďakovali sa nám za výkon.“

Laco, tak ho volajú priatelia a kolegovia, od ktorých zbieral rozhodcovské skúsenosti. Spomína na nich s nostalgiou:

„Väčšina mojich kolegov už nie je medzi nami a sledujú nás z nebíčka.“

Očakávalo by sa, že za 38 rokov rozhodca zničí rad píšťaliek. Hegedüšovi ich stačilo len niekoľko: „Rozhodujem 38 rokov, no vymenil som len tretiu píšťalku.

Karty som najčastejšie udeľoval za kritiku rozhodcov alebo asistentov, za hrubé fauly, urážky, vulgárne nadávky či za vzájomné napadnutie hráčov.“