Košický hokejový Maradona sa kritikov pýta, čo mal ešte dosiahnuť

Jeden z najlepších československých hokejistov 20. storočia VINCENT LUKÁČ slávi každoročne svoje narodeniny na sviatok sv. Valentína. Tento rok košická legenda jubiluje, dožíva sa 65 rokov.

Máte už 65 rokov. Niekto v tomto veku žije už len spomienkami. Vy takto rozhodne nepôsobíte, skôr pripomínate človeka, ktorý má do dôchodku ešte dosť ďaleko...

„Skutočne, dosiahol som už solídny vek. Pri svojom spôsobe života mám skôr dojem, že roky mi nepribúdajú, ale naopak, ubúdajú. Žijem intenzívne, rozhodne sa nenudím a pribúdajúce roky necítim. Cítim sa veľmi dobre a je to aj zásluhou športu, ktorému som venoval celý svoj doterajší život. S bratom Jozefom pravidelne hrávam tenis, mám dcéru Lenku a syna Vincenta, mladú a peknú priateľku Natálku. Teda je pre koho žiť.

S bratmi a sestrami udržujeme veľmi úzke kontakty a hovorí sa, že čím pevnejšie rodinné putá, tým je okolo viac pohody a spokojnosti. To všetko určite vplýva veľmi pozitívne na mňa i celé moje najbližšie okolie. I keď je to už tak trochu otrepaná fráza – vek je pre mňa iba jedno číslo."

Kedy ste ostatný raz hrali hokej?

„Nie tak dávno, asi pred mesiacom. S priateľmi sme si ho zahrali v Crow aréne v Čermeli. Nemám problémy s kondičkou, teda ani s pohybom na ľade. Mojimi spoluhráčmi i súpermi sú tiež iba priatelia v solídnom veku, s mladíkmi sa mi nechce naháňať. Jediným problémom pre mňa bolo zašnurovať si korčule, asi predsa len budem musieť trochu schudnúť..."

Určite sa už neviete dočkať tohtoročného svetového šampionátu v Košiciach a Bratislave. Čo od neho očakávate? Myslíte si, že jeho organizátori na vás nezabudnú?

„Už v roku 2011, kedy sa u nás na východe hrali stretnutia jednej zo skupín, sa potvrdilo, že v Košiciach a ich širokom okolí je obrovský záujem o hokej, že ním žijeme. My východniari dokážeme, že vieme zorganizovať takéto podujatia na najvyššej úrovni. Máme na to aj spoľahlivé a kvalitné zázemie, či už v podobe moderných hotelov i kvalitného štadióna, ale v neposlednom rade i krásne historické mesto s pestrou ponukou možností na trávenie voľných chvíľ.

Tešiť sa má na čo aj domáce publikum, ktoré v stretnutiach slovenskej reprezentácie bude v úlohe ďalšieho hráča na ľade. Určite si našu špecifickú atmosféru užijú aj výpravy Kanady a USA, ako aj ich fanúšikovia. Nemám obavy ani o to, či si šampionát užijú naše hokejové legendy. Slovenský zväz ľadového hokeja na ne určite nezabudne a postará sa o ne."

O vás športoví fanúšikovia vedia síce veľa, ale málokto z nich si už dnes uvedomuje, že s bratmi Imrichom a Jozefom vám patrí jedno prvenstvo...

„Áno, v celých dejinách československého vrcholového hokeja sme tvorili prvé bratské trio, ktoré hralo v I. lige. Trojica bratov Šťastných z Bratislavy sa objavila na ľade až po nás. Stála sa však známejšou už len preto, lebo emigrovala, na rozdiel od nás. Aj my sme síce mali možnosť odísť do cudziny, ale zostali sme doma. Boli sme, aj zostali veľkí lokálpatrioti, rodným Košiciam sme venovali takmer celú úspešnú kariéru.

Z trojice bratov som to dotiahol najďalej, mal som napríklad šťastie, že ma neprenasledovali zranenia ako Jozefa. Ani on, ani Imro mi moje úspechy nikdy nezávideli, naopak, tešili sa z nich so mnou, fandili mi, rovnako ako moja nebohá manželka Evička, nech tam v nebi odpočíva v pokoji. Možno to neznie skromne, ale sám o sebe som pred časom povedal, že som „košický Maradona“ a taký môže byť iba jeden. Mám tituly majstra sveta, medaily z olympijských hier, prvenstvá v rôznych športových anketách, góly som dával ako na bežiacom páse.