Napriek tomu, že "zborná" triumfovala v sedemdesiatych rokoch minulého storočia na svetovej scéne sedemkrát, aj pre hráčov s levíčaťom na hrudi to boli zlaté časy. Vzácnu trofej vyrobenú pre majstrov sveta dvíhali nad hlavy trikrát.
To desaťročie sa začalo kuriózne. Po roku sa zišla svetová elita opäť v Štokholme. Tentoraz podľa plánu, lebo v roku 1969 bolo Švédsko iba náhradníkom Československa, ktoré sa na poslednú chvíľu zrieklo organizácie šampionátu. Repríza na ľade štadióna Johanneshov v roku 1970 už nemala taký náboj ako rok predtým. Najmä súboje našich s "Rusmi" zaostali za očakávaním, v oboch sme ťahali za kratší koniec, a nemastné-neslané výkony na celom turnaji stačili v chudobnej konkurencii (pri zámorskej absencii) iba na tretie miesto.
Praha sa dočkala
O rok, v krajine chutných syrov a presných hodiniek, to bola už iná káva. Mužstvo Československa opäť zdvihlo hlavu, a aj keď titul ešte prenechalo Sovietom, domov si prinieslo pohár pre majstra Európy, čo po senzačnej prehre 1:5 s americkými amatérmi hneď v úvodnom zápase turnaja čakal len málokto. Naši si opäť vylepšili vzájomnú bilanciu so svojím úhlavným nepriateľom, v Berne s mužstvom ZSSR remizovali 3:3, ale v Ženeve ho porazili 5:2.
Praha sa predsa dočkala majstrovstiev sveta (po 13 rokoch) aj titulu svetových šampiónov (po 23 rokoch). Aj keď staručká Štvanica už dávno osirela a mantinely duneli už v športovej hale v Parku Júlisa Fučíka. Legendárna trénerská dvojica Pitner - Kostka mala k dispozícii skvelé mužstvo (Holeček, Dzurilla, Machač, Pospíšil, Horešovský, Bubla, bratia Holíkovci, Kochta, Nedomanský, Šťastný, Martinec, Paleček...) a v chrbte nadšenú podporu 14-tisícového hľadiska. Pamätné zostane rekordné víťazstvo Československa v histórii MS - 19:1 nad Švajčiarskom, dva triumfy nad Švédskom i výhra nad Sovietskym zväzom 3:2, ktorá bolo kľúčom k trezoru so svetovým zlatom.
O rok (1973) chystali v Moskve pomstu, a naši hráči ju prijali s pokorou. V Lužnikách nestačili nielen na "hostiteľov", ale ani na Švédov, a počas záverečného ceremoniálu si prišli skromne po bronzové medaily. Ruská prevaha nad zvyškom sveta (okrem Kanady i USA) bola impozantná. Zverenci trénerov Bobrova a Kulagina získali titul bez straty bodu so skóre 100:18. Svoju dominanciu potvrdili i v roku 1974 v Helsinkách (čiernym flekom na turnaji bol prvý doping v histórii majstrovstiev sveta, direktoriát LIHG ho zistil u Švéda Ulfa Nilssona, a pridal sa k nemu i fínsky brankár Stig Wetzell) i v roku 1975 na klziskách v Mníchove a Düsseldorfe.
Blízko k hetriku
Katowice 1976, pre mnohých je to najslávnejší šampionát česko-slovenskej hokejovej histórie. Turnajom sme prešli so stratou jediného bodíka (až v poslednom zápase, keď bolo už všetko jasné, nás oň obrali Sovieti), a okrem suverénnej pozície na čele tabuľky po základnej časti i finálovej skupine dominovali hráči ČSSR aj v zostave All Stars (brankár Holeček, obranca Pospíšil a útočníci Nový a Martinec) či v kanadskom bodovaní (prvé tri priečky obsadili Vladimír Martinec, Jiří Novák a Milan Nový). V Katowiciach sa zrodila aj najväčšia senzácia v dejinách svetového hokeja, keď poľský trpaslík zosmiešnil hokejového obra. Sovietsky zväz, v zostave s Michajlovom, Charlamovom, Jakuševom či Malcevom, mu podľahol 4:6.
A vrátila sa Kanada. Do Viedne v roku 1977 prišla, na čele s Philom Espositom, s veľkým humbugom, ale po návrate domov chodili jej hráči radšej po kanáloch. Dlho očakávaní "profíci" neboli veľkým prínosom pre svetový šampionát a obišli bez medailí. Titul obhájilo mužstvo ČSSR, ale treba povedať, že trochu aj s Božou (či skôr severskou) pomocou. Už sa zdalo, že v poslednom vystúpení, paradoxne práve s Kanadou, nám uletel vrabec z hrste, a zlato sme po zdrvujúcej prehre 2:8 darovali Sovietom. Tí si však asi hrkli vodky v kabíne trochu predčasne, a vo viedenskom epilógu podľahli senzačne Švédom 1:3. Pritom im k zisku titulu stačila remíza...
Podobne našim v roku 1978 v Prahe. Prvenstvo im ušlo iba o skóre, keď v rozhodujúcom dueli o zlatý hetrik so "zbornou" ZSSR prehrali 1:3. Smútkom z pražského sklamania bol poznamenaný aj posledný šampionát tejto dekády v moskovských Lužnikách. Napodiv, aj po desivých prehrách so Sovietskym zväzom 1:11 a 1:6 vystúpili naši hráči na strieborný stupienok. Treba ešte spomenúť, že v rokoch 1972 i 1976 sa po prvý raz hralo o svetový titul i olympijské medaily osobitne.
