Slovenský futbal dlhodobo trpí nedostatkom rozhodcov, čo je citeľné najmä v nižších súťažiach.
Každý víkend vybiehajú na ligové trávniky stovky futbalistov a futbalistiek od tých najmenších až po prvoligových hráčov. Bez arbitrov sa však hrať nedá.
Aby mohol rozhodca nastúpiť na ihrisko s píšťalkou či zástavkou, musí mať futbal skutočne rád. Vyžaduje si to náročné vzdelávanie, dobrú fyzickú kondíciu a schopnosť dlhodobo odolávať stresu. Všetko je potrebné pravidelne preukazovať prostredníctvom opakovaných testov a fyzických previerok.
Odmenou bývajú často nelichotivé slová „odborníkov“ z hľadiska, ako aj nepriaznivá a neobjektívna atmosféra zo strany divákov, ale aj na lavičkách či priamo na trávniku. Veď futbalu na Slovensku rozumie každý.
Jedným z arbitrov, ktorí už roky trávia svoje víkendy na futbalových zápasoch, je aj vyštudovaný inžinier a skúsený rozhodca CYRIL JUHÁS.
Rozprávali sme sa s ním o tom, čo ho priviedlo k rozhodovaniu a prečo pri futbale vydržal tak dlho.
Čo rozhodlo o tom, že ste sa stali rozhodcom?
K futbalu som sa dostal cez rodinu. Môj brat Marián bol bývalý profesionálny futbalista a druhý brat Peter hrával futbal na vrcholovej úrovni. Ja som sa do 15 rokov venoval vrcholovo stolnému tenisu v klube Lokomotíva Ruskov, ktorý neskôr zanikol.
Potom som sledoval úspechy mojich bratov a keďže som nebol tak talentovaný ako oni, futbal som hrával rekreačne.
K rozhodovaniu ma napokon priviedol môj otec, ktorý sa na určitý čas stal rozhodcom a v začiatkoch mi veľmi pomáhal.
Ako vyzerala vaša rozhodcovská kariéra?
Postupne som sa stotožnil s tým, že aspoň takto môžem byť súčasťou futbalu, ktorý som sledoval. Mojím obľúbeným klubom je Manchester United.
Moja rozhodcovská kariéra sa začala pred približne 30 rokmi, v úplne iných podmienkach, než aké sú dnes. Moje prvé stretnutie v okresnej súťaži bolo Skároš – Bohdanovce, kde bol delegovaný aj Miroslav Firkaľ, v tom čase rozhodca krajskej súťaže.
Prvý zápas vo zväzových súťažiach VsFZ bol Hôrka – Šarišské Michaľany. Ako hlavný rozhodca som prvýkrát pískal zápas Šarišské Dravce – Poprad-Matejovce. Išlo o veľmi hektické a vybičované stretnutie.
Zažil som aj náročné zápasy spojené s fyzickým násilím, najmä v začiatkoch v okresných, ale aj krajských súťažiach. Ťažko vybrať najlepší zápas, ale medzi nezabudnuteľné patrili stretnutia v III. lige Východ, napríklad Prešov – Vranov, Lipany – Humenné, Snina – Lipany či Vranov – Snina.
Jednoduchšie sa rozhoduje v zápasoch, kde chcú oba tímy hrať futbal, venujú sa hre a nie rozhodcom.
Ako na vás pôsobí neobjektívne až vulgárne správanie časti publika?
Ako rozhodca ho takmer nevnímam. Iné je to na pozícii asistenta, kde je kontakt s divákmi bližší. Snažím sa na takéto prejavy nereagovať, ale samozrejme ich vnímam a negatívne vplývajú na celé futbalové prostredie.
Na druhej strane vidím aj určitý posun k lepšiemu, aj keď sa stále občas objavujú negatívne prejavy fanúšikov.
Keďže patrím medzi starších rozhodcov, mám dostatok skúseností a dokážem sa flexibilne prispôsobiť okolnostiam. So staršími hráčmi sa poznáme, či komunikácia s nimi je iná ako s mladšími hráčmi.
Snažím sa každého hráča akceptovať bez ohľadu na vek. Vážim si každého a vnímam ho predovšetkým ako človeka.
Kto vás najviac podporuje?
Medzi mojich najväčších podporovateľov patrí moja rodina a priateľka Mirka. Samozrejme, za dôveru ďakujem aj Komisii rozhodcov.
Aké sú vaše plány do budúcnosti?
Moja rozhodcovská kariéra sa postupne blíži ku koncu, takže bilancujem a spomínam na predchádzajúce roky a zápasy, ktoré som rozhodoval spolu s delegátmi.
Vo voľnom čase sa venujem rodine, snažím sa aktívne športovať a udržiavať si kondíciu. Pravidelne behám a zúčastňujem sa behov v rámci pretekov aj Medzinárodného maratónu mieru v Košiciach.
