Júlia Langošová chcela chodiť na flautu, dala sa na karate

PREŠOV. Slovenskí reprezentanti z Karate klubu Junior Prešov naplno zarezávajú v príprave na novú sezónu.

Júlia Langošová a David Kostolník majú na svojom konte viacero medzinárodných úspechov. Ich cesta ku karate bola skutočne pozoruhodná.

Karatisti z prešovského klubu Junior, od najmenších po reprezentantov, sa už poctivo pripravujú.

„U nás je to tak, že deti začínajú v auguste prípravu zameranú na rozvoj koordinácie, rýchlosti. Všeobecné predpoklady, ktoré rozvíjame u detí v ich senzitívnom období,“ vraví tréner Ľubomír Čiernik.

„Dospelí majú rozdelenú prípravu podľa toho, v akej fáze sa nachádzajú. Napríklad Lucia Langošová a 14-ročná kadetka Michaela Bryndzová majú prípravu inde ako oni dvaja. Júlia sa venuje rozvoju vytrvalosti, ideme dole s váhou, aby bola do 55 kg a pri Dávidovi, ktorý súťaží v najvyššej váhovej kategórii bez rozdielu hmotnosti, tiež ideme dole s váhou a kompenzujeme nejaké nedostatky.“

Karatisti trénujú každý deň. Ráno beh, potom posilňovňa, strečing, stále dookola.

Súťažná sezóna začne už v septembri, otvorí ju Európsky pohár v Budapešti. Je to prestížna, vrcholová súťaž, na ktorú prídu celé reprezentačné výpravy z Maďarska, Poľska, Ukrajiny.

Dve sestry

Uspieť na nich chcú aj Júlia Langošová a David Kostolník, ktorých sme navštívili počas tréningu.

Júlia je mladšou sestrou ďalšej reprezentantky, dvojnásobnej majsterky sveta Lucie Langošovej. „Momentálne je lepšia ona. Veď trénuje dlhšie, i keď tiež mala pauzu. Myslím, že keď budeme robiť rozhovor o rok, budeme na rovnakej úrovni,“ povedala mladá športovkyňa.

Spomínanú pauzu mala ešte počas vysokej školy.

„Bolo potrebné chodiť do práce, dochádzať do Košíc na tréningy, kde neboli také podmienky, aké máme teraz v Prešove,“ vysvetľuje Júlia, ktorá vyštudovala urgentnú zdravotnú starostlivosť na fakulte zdravotníctva a robí záchranárku.

K vrcholovému športu sa vrátila po „reštarte“ prešovského klubu.

„Keď ma oslovil Ľubomír Čiernik, či sa k nim chcem pridať do tímu, neváhala som.“

Chlapcov z klubu pozná už roky: „Tento klub má dlhoročnú históriu. Chlapcov si pamätám, ešte keď som bola malá a oni už boli veľkí chlapci. Ale postupne tiež poodchádzali, museli si zabezpečiť súkromný život, a tak ďalej, stratili sme dosť veľkú základňu. Nemali sme s kým trénovať. Preto sme vtedy išli do Košíc. Teraz sa chlapci dali znovu dokopy, klub doslova vstal z popola a vytvorili podmienky pre seniorku i pre malé deti.“

Chcela hrať na flaute, skončila pri karate

Zaujímavá bola jej cesta ku karate. Pôvodne totiž chcela robiť čosi diametrálne odlišné.

„Medzi nami so sestrou je nízky vekový rozdiel, preto sme, keď sme boli malé, všade chodili spolu. Ja som bola oveľa pokojnejšia. Fascinovalo ma, keď spolužiačky hrali na flautu, chcela som tiež. Rodičia ma prihlásili na flautu, všetko bolo dohodnuté, od septembra som mala nastúpiť. Sestra bola ostrejšia. Od prvého ročníka základnej škole nosila poznámky, že napáda chlapcov v chlapčenskom záchode a tak,“ rehoce sa Júlia.