Volajú ho Terminátor. Nuda? To nepoznám, smeje sa zanietený futbalista

Celé dni sa točí len okolo milovaného klubu. Život bez neho si nevie predstaviť.

JÁN ORAVEC (40) je dušou TJ Štart Hrabušice.

Okrem toho, že pravidelne oblieka dres a behá po zelenom trávniku, robí tiež manažéra klubu a hospodára na štadióne.

„Nuda? To nepoznám,“ smeje sa.

Ako vyzerá váš týždeň počas futbalového obdobia?

Neviem, kde začať. Najskôr treba pokosiť, v utorok a štvrtok trénujem mužov. V piatok ešte niekedy prebehnem ihrisko kosačkou, podľa toho v akom je stave.

V sobotu hrajú žiaci a dorast, takže treba spraviť čiary a povešať siete. Okrem toho musím dať prať dresy a pripraviť sa na nedeľňajší zápas mužov.

Opäť kresliť čiary?

Áno. A okrem toho hrám. Treba sa postarať tiež o občerstvenie, rozhodcov a organizáciu zápasu. Veru, nenudím sa.

Pomedzi to zastávam funkciu manažéra klubu. Keď nemal kto, robil som aj lekára.

Manželka mi doma nadávala, že to preháňam. Ale čo mám robiť, keď ma to baví?

Ako dlho toto všetko robíte?

Teraz to bude deväť rokov. Žiadny nástupca sa zatiaľ nečrtá, takže plánujem pokračovať. Mám len štyridsať rokov, takže zatiaľ vládzem.

V roku 2027 bude náš klub oslavovať sté výročie od vzniku, takže možno vtedy to zabalím (smiech).

Ako to všetko stíhate?

Volajú ma terminátor (smiech). Obraciam sa ako to ide. Všetko sa dá, keď človek chce. Pracujem na obci, takže mi to vychádza, môžem si odbehnúť.

Napríklad, keď polievam, na ihrisku som každú chvíľu. Umelé zavlažovanie nemáme, takže treba pravidelne naťahovať hadice a posúvať ostrekovače.

Akurát teraz cez korona prestávku mám trocha pokoj.

Už mi to ale všetko chýba. Teraz by sme boli v zimnej príprave a hrali zápasy na umelej tráve v Spišskej Novej Vsi.

Naplno naskakujete do všetkých duelov?

Väčšinou áno, nemá kto. Tréningy však len vediem, vypúšťam behanie. Už nemám dvadsať rokov a telo nestíha tak regenerovať ako kedysi.

Pamätám si, že som mohol aj každý deň hrať futbal a nebolo mi nič. Teraz ma po zápase bolí všetko. Celé telo. V práci sa potom musím rozhýbať.

Škoda, že nemáme viac hráčov. Že by som nemusel hrať stále.

Prečo nemáte dostatočný počet futbalistov?

Je iná doba, ľudia majú iné záujmy. Kedysi sme ako deti mali len ihrisko a bicykel. Teraz sú rôzne záujmové krúžky ako tanec či karate.

A potom sa to odráža aj na A mužstvách. Kedysi nás bolo toľko, že sme nemali dostatok dresov. Teraz máme niekoľko sad a nemá si to kto obliecť.

Ako momentálne stojíte v súťaži?

V piatej lige sme na poslednom mieste. Takže žiadna sláva. Nie je to však najhoršie, strácame len pár bodov. Dva zápasy vyhráme a sme na desiatom mieste.

Posledných desať rokov hrávame v podstate tí istí hráči. Len s malými obmenami v kádri.

O veľa bodov sme prišli v samom závere, no taký je futbal. Verím, že napriek všetkým problémom súťaž zachránime. Hlavne, aby sa hralo.

Vďaka komu, čomu funguje váš klub?

Dotáciám z obce. Bez nich by sa u nás futbal hrať nemohol.

A to by bola škoda, pretože na zápasy chodia ľudia z celej dediny. Hrávame v netradičnom čase v nedeľu o pol jedenástej, takže sa prídu pozrieť aj ľudia z okolia.

Ktoré súboje môžete označiť za najzaujímavejšie?

Vždy sa tešíme a vieme sa vybičovať na derby proti Harichovciam. V týchto zápasoch býva vždy napätá atmosféra.

V posledných rokoch sme väčšinou vyhrávali my, ale teraz sa karta obrátila. Taký je však futbal, raz si hore a raz dole. Netreba vešať hlavu.

V dedinskom futbale ide v prvom rade o relax a zábavu. Stretnutia s priateľmi a posedenia po zápasoch nám veľmi chýbajú. Verím, že už čoskoro sa všetko naplno rozbehne.