Spomienky legendy: Na záchod chodil cez ulicu, vyhýbal sa pankáčom, veteránom ukazoval modriny

BRATISLAVA. Televízni športoví komentátori vnímali jeho meno ako výzvu. V 70. a 80. rokoch minulého storočia patril k najlepším hokejistom na svete a neskôr sa stal z neho úspešný tréner. Zinetula Chajdarovič Biľaletdinov oslavuje sedemdesiatku.

Jeho rodičia boli Tatári. Otec, Chajdar Biľaletdinov, sa narodil v dedine Pitsa v regióne Nižný Novgorod, kde pracoval do 24 rokov v miestnom Kolchoze. Potom sa presťahoval do Moskvy, zamestnal sa v továrni na topánky Červený hrdina a stretol Najmiu Chamzirovnu, s ktorou si založil rodinu.

Najmia pracovala ako laboratórna asistentka v továrni na cukrovinky Červený október.

Veteránom ukazoval modriny

„Do šiestich rokov sme bývali v centre Moskvy, ale nedalo sa to nazvať ani bytom. Bola to malá izba bez vybavenia. Ak ste chcete ísť na toaletu, museli ste prejsť cez ulicu do ďalšej budovy a vyjsť na druhé poschodie.

Až potom sme dostali mali trojizbový byt. Bývali sme tam šiesti, rodičia, ja, brat, sestra a starý otec. Práve on sa o nás väčšinou staral, keďže rodičia chodili ráno do práce a vracali sa až večer,“ vrátil sa Biľaletdinov do detských čias vo veľkom rozhovore pre ruský Sport-Express.

Hokeju sa až do pätnástich venoval iba na moskovských dvoroch, kde hral za družstvo Bytového podniku. Tu si ho všimli mládežnícki tréneri Dinama Moskva.

„Tréningy bývali v Sokoľnikách, na štadióne Spartaka. Chodieval som sám, s taškami a hokejkou. To miesto vyzeralo inak ako dnes. Keď ste vystúpili z metra, museli ste prejsť pešo na autobus. Ak ste nemali šťastie, dostali ste zopár faciek, alebo vám vzali tašku.

Operovali tu miestni pankáči. Vždy som sa rozhliadol, či nie sú nablízku. Schovával som sa a čakal na autobus. Keď prišiel, rýchlo som doň naskočil. Potom som vystúpil a bežal na štadión. A takto každý deň,“ prezradil pre Sport-Express.

Keďže začal s veľkým hokejom pomerne neskoro, najskôr sa musel zdokonaliť v korčuľovaní. Napredoval rýchlo, v sedemnástich už bol člen ligového tímu Dinama.

„Keď som bol mladý, veteráni v Diname mi po tréningu hovorievali: Ukáž, ako si dnes makal,“ povedal Biľaletdinov a vzápätí vysvetlil, čo to znamenalo. „Starším hráčom som hlásil, že mám čerstvú modrinu. Ak som žiadnu nemal, zopárkrát som dostal po zadku. Vôbec som to nevnímal ako poníženie. Jednoducho nás učili, aby sme trénovali s maximálnym nasadením. Nech sa páči, chyť puk trebárs do zubov, ale nesmie prejsť.“

Blázon Tkachuk vo Winnipegu

Biľaletdinov bol súčasťou sovietskej zbornej v časoch, keď dominovala na svetovej scéne. Hoci, vyskytli sa aj výnimky. Napríklad na ZOH 1980 v Lake Placid, kde favorizovaní Sovieti prehrali vo finálovej skupine 3:4 s americkým tímom, ktorý tvorili hráči z univerzít. Už o rok neskôr však zničili vo finále Kanadského pohára domácich profíkov 8:1.

Okrem olympijského zlata zo Sarajeva 1984 získal skúsený obranca aj šesť titulov majstra sveta. Na ľade sa vyznačoval dobrým pohybom a tvrdosťou v osobných súbojoch. Spoluhráči v Diname aj reprezentácii mu hovorili Saša. Zinetula znelo príliš zložito. A on si na meno Saša zvykol.

Po skončení aktívnej kariéry sa dal na trénerstvo. Začal ako asistent v Diname a v polovici 90. rokov bol prvý ruský tréner, ktorý pôsobil v Severnej Amerike ako asistent v tíme NHL Winnipeg Jets (v roku 1996 sa klub presťahoval z Kanady do USA, kde pôsobil pod názvom Phoenix Coyotes).

„Vo Winnipegu sme mali trio: Selänne, Žamnov a Tkachuk. To bol blázon! Pamätám si, že sme nepostúpili do play off a sezóna sa pre nás skončila. V Rusku bolo zvykom, že hneď po poslednom zápase sa hráči rozpŕchli a my tréneri sme ešte sedeli a diskutovali o tom, čo bude ďalej.

Uplynul týždeň a zrazu došiel Tkachuk. Prezliekol sa a vysadol na bicykel. Čo tu robíš? spýtal som sa ho. Odvetil, že čím dlhšie by bol na dovolenke, tým náročnejší by bol pre neho návrat späť. Ten chlap patril medzi troch najlepších v tíme. Tento jeho postoj a jeho slová som si zapamätal. Nie je náhoda, že dvaja Tkachukovi synovia dosiahli v NHL veľké veci,“ vytiahol historku.

Ovečkin bol škaredé káčatko

Po návrate do Ruska sa stal hlavným trénerom Dinama Moskva, získal s ním svoj prvý ligový titul. V hráčskej ére naň nedosiahol, v sovietskom hokeji bol suverénnom konkurenčný CSKA.

V Diname formoval aj jeden výnimočný talent. Keď sa po rokoch spýtali Alexandra Ovečkina, ktorý tréner ho v kariére najviac ovplyvnil, vyslovil meno: Biľaletdinov.

„Mali ste vidieť 17-18 ročného Sašu. Hovoria tomu škaredé káčatko - vysoký, ale stále chudý. Stále bol nešťastný, že nehral dosť, ale ja som sa bál, že sa mu niečo stane. Mal obrovskú túžbu, vyčnieval, žil pre hokej, miloval ho a bol mu oddaný až do zbláznenia. Do každej hernej situácie dal všetko. Ale bol to ešte chlapec a proti nemu nastupovali dospelí muži. Držal som ho, lebo som sa bál, že ho zlomia,“ povedal bývalý tréner.

V roku 2004 oslovili Biľaletdinova v Moskve vrcholní predstavitelia Tatárskej republiky, aby viedol tím AK Bars Kazaň. Na ponuku kývol a dotiahol do tímu Alexeja Morozova, z ktorého sa stal kapitán a líder tímu.

V sezóne 2004/2005 si vedenie klubu dalo za cieľ vyhrať ruskú superligu, mesto Kazaň oslavovalo tisíc rokov od založenia.

Vďaka výluke v severoamerickej NHL dotiahli do tímu hviezdy Iľju Kovalčuka, Vincenta Lecavaliera a Danyho Heatleyho, ale v prvom kole play off vystavil Kazani stopku Lokomotiv Jaroslavľ.

VIDEO: Finále MS 2012 Rusko - Slovensko (6:2)

O rok neskôr už Biľaletdinov doviedol Kazaň k majstrovskému titulu. Trikrát (2009, 2010 a 2018) s tatárskym klubom získal Gagarinov pohár pre víťaza nadnárodnej KHL.

Vo finále MS 2012 zdolal Slovákov

Keď ho v rozhovore vyzvali, aby z množstva úspechov vybral najpamätnejšie, odvetil: „Vo funkcii trénera možno zlato z majstrovstiev sveta 2012. Je to predsa reprezentácia! A ako hráč môj prvý svetový šampionát v roku 1978 v Prahe.

Nový tréner Tichonov priviedol do tímu veľa nováčikov. Mužstvo ZSSR dva roky po sebe nezískalo titul majstra sveta a teraz hralo v Československu. Viete, ako sa tam k nám vtedy správali a proti domácim sme hrali rozhodujúci zápas, v ktorom sme museli vyhrať aspoň o dva góly. Ale zvládli sme ho. Pamätám sa na to veľmi dobre.“

Na MS 2012 vo Fínsku a Švédsku vyhralo Rusko všetkých desať zápasov, čo sa predtým naposledy podarilo Sovietskemu zväzu v roku 1989. Vo finále zdolali Rusi Slovákov 6:2.

O dva roky neskôr však Biľaletdinov na reprezentačnej striedačke skončil po neúspechu na ZOH v Soči, kde Rusi vypadli vo štvrťfinále s Fínmi.

Ešte v minulej sezóne viedol v KHL Kazaň, odvtedy je na dôchodku. Hokej hrá aj jeho vnuk Alexander Romanov. Od roku 2020 pôsobí v NHL, momentálne si oblieka dres New York Islanders.