ZDENO CHÁRA sa v piatok na domácom ľade v Trenčíne definitívne rozlúčil s kariérou. Po poslednom striedaní si vyzul korčule priamo na ľade a do šatne odišiel bosý v sprievode svojich dvoch synov Bena a Zacka.
Symbolicky tak ukončil éru, počas ktorej sa z odstrkovaného dlháňa stal jeden z najlepších hokejistov slovenskej aj svetovej histórie.
Rozlúčiť s ním sa prišli hviezdy NHL, členovia Hokejovej siene slávy, kompletná obrana Bostonu Bruins z víťazného finále Stanleyho pohára 2011, viacerí elitní Slováci a Česi, slovinská či rakúska hviezda aj bývalý futbalový brankár.
Ústrednou postavou bol však najvyšší muž na ľade s číslom 33 na drese. „Zdeno Chára!" ozývalo sa popoludní v uliciach mesta a celý večer na trenčianskom zimáku.
Chára si zahral za výber Sveta aj Bostonu, korčuľoval so svojimi synmi a tiež údajne vyrovnal rekord v najtvrdšej strele (175.1 km/h alebo 108,8 mph), akou sa prezentoval aj v roku 2012 počas All Star Game v NHL.
„Bolo to naozaj nezabudnuteľné a určite na to budem dlho spomínať," vravel dojatý so slzami v očiach.
Ako ste si vychutnávali posledný zápas?
Nemôžem úplne opísať všetko, čo sa dialo, pretože sa to ani nedá. Boli to obrovské emócie a neskutočný zážitok. Bol som strašne rád, že som to mohol stráviť so svojimi bývalými spoluhráčmi, priateľmi, samozrejme s rodinou.
Bolo to naozaj nezabudnuteľné a určite na to budem dlho spomínať. Myslím si, že aj ľudia a fanúšikovia si prišli na svoje. Bolo to naozaj krásne a ťažko sa mi hľadajú slová.
VIDEO: Zdeno Chára hodnotí svoj rozlúčkový zápas
Čo hovoríte na atmosféru na štadióne?
Fanúšikovia vytvorili úžasnú atmosféru, aj trenčiansky kotol bol naozaj perfektný. Na zápas prišli ľudia z celého sveta, videli sme fanúšikov, ktorí cestovali z Kanady či Ameriky.
Myslím si, že všetci pochopili, aké je hrať tu v takejto atmosfére, a verím, že aj oni budú mať obrovský zážitok.
Ako ste zvládali zápas po fyzickej stránke? Predsa len, hralo sa v celkom rýchlom tempe.
Myslím si, že sme možno mohli hrať aj trošku pomalšie, ale chceli sme hrať naozaj pekný hokej. Chceli sme ukázať akcie, chceli sme dávať góly. Som rád, že to možno nebola úplne exhibícia, ale skôr zápas, v ktorom sme sa snažili naozaj hrať.
Aké to bolo zahrať si hokej so svojimi synmi?
Úžasné. Naozaj úžasné. Možno je pre mňa až ťažké vyjadriť to slovami, pretože si pamätám, keď som tu bol ja ako malý chlapec a teraz sú oni tí chlapci. Ubehlo to veľmi rýchlo.
Určite to bude pre mňa niečo, na čo nezabudnem do konca života, a dúfam, že aj oni z toho budú mať krásnu spomienku. Že sa raz pozrú späť a budú veľmi vďační.
V 38. minúte fanúšikovia skandovali meno Pavla Demitru, ale aj meno vášho otca Zdeňka. Videli sme vám slzy v očiach. Boli to veľké emócie?
Samozrejme. Je to veľká strata. Otec bol obrovský športový fanúšik, športovec a športu venoval strašne veľa lásky. Veľmi chcel, aby mohol byť súčasťou tohto zápasu. Tak sa pozeral aspoň z neba.
Po tréningoch a teraz aj po tomto zápase vás to neláka späť na ľad?
Nemôžem povedať, že by som bol od hokeja úplne odrezaný a že by som ho už nikdy nechcel hrať, ale zároveň nemôžem povedať, že by som sa strašne chcel vrátiť.
Viem, kde som, poznám svoje limity a viem, že som za kariéru odohral naozaj veľa hokejových zápasov. Som nesmierne vďačný, že som mohol hrať tak dlho, zažiť to, čo som zažil, a za všetko, čo mi tento šport dal. Som rád tam, kde som teraz.
Všímali ste si možno Mariána Hossu či Patricea Bergerona? Ukázali, že zručnosti stále majú.
Bolo úplne vidieť, že hráči takých kvalít a s takým talentom si môžu dať päť rokov pauzu a potom sa vrátiť. Človek, ktorý ich nepozná, by ani nepovedal, že boli mimo hokeja. Naozaj sú to atléti, športovci a talenty, ktoré sa podľa mňa objavia raz za 50 či 100 rokov. Je to niečo neuveriteľné.
Na druhej strane je obdivuhodné, že aj bývalý obranca Ray Bourque vo svojom veku nebol iba trénerom, ale aj hráčom.
Je ďalším príkladom toho, že dlhovekosť existuje. Odohral nesmierne veľa zápasov. Je to najproduktívnejší obranca všetkých čias a bol som strašne rád, že prijal pozvanie, bol tu a stal sa súčasťou tohto zápasu.
Videli ste, ako vo svojom veku stále vie korčuľovať, stále vie urobiť krásne nahrávky. Je to ďalší príklad dlhovekosti a toho, že títo hráči to stále majú v rukách.
Ako sa spätne pozeráte na zisk Stanleyho pohára? Bol to jednoznačne obrovský míľnik vo vašej kariére.
Áno, určite sú to krásne spomienky. Hovorí sa, že keď vyhráte, zo spoluhráčov sa stanú bratia. A tak to je. Keď vás takéto víťazstvo spojí, nie je ťažké byť súčasťou podobných zápasov a navzájom sa podporovať, pretože ste spolu prežili niečo, čo zažije málokto a čo vás spája na celý život.
Máte za sebou obrovské množstvo zápasov. Ako sa vám nastupovalo práve na tento a čo vám išlo hlavou?
Hlavne aby sme to nepokazili (smiech). Išlo naozaj o to, aby to bolo pekné, aby hra vyzerala ako hra a aby to bolo čo najlepšie pre divákov, ale zároveň aj pre nás, aby sme sa pri tom cítili dobre.
Podarilo sa vám ukázať všetkým účastníkom Trenčín?
Myslím si, že každý mal šancu prejsť sa po meste. Za tú krátku dobu, čo tu boli, boli všetci nesmierne nadšení a pochvaľovali si, aké je to krásne mesto. Mali možnosť vidieť námestie, hrad, okolie zimného štadióna.
Čas bol limitovaný, ale myslím si, že pochopili, že hoci Trenčín nie je veľkomesto, je to krásne mesto, ktoré ponúka množstvo pekných miest a priestorov. Nie je náhoda, že Trenčín je Európske hlavné mesto kultúry 2026.
Všetci ste hrali v NHL, no Petr Čech bol profesionálny futbalový brankár. Zaslúži si rešpekt za to, ako s vami zvládol zápas a ako chytal?
Petr Čech je človek, akého málokedy vidíte a nájdete. Jeho talent, jeho kvality, aký je spíker, aký je líder... Dokázal profesionálne hrať futbal, hrá hokej, venuje sa hudbe. To sú géniovia a Petr Čech je podľa mňa jeden z tých géniov, ktorí keď si povedia, že idú niečo robiť, dokážu to a robia to na vysokej úrovni.
Má veľký charakter a pre mňa je obrovská česť mať možnosť mať ho pri takomto zápase.
