Višňovský: Dnešný hokej mi sedí, možno by som mal hodnotu 10 miliónov

Vynikal rýchlosťou, tvrdou strelou a zmyslom pre kombináciu. Má kompletnú medailovú zbierku (zlato, striebro aj bronz) z majstrovstiev sveta a štatistikách aj vyše 900 zápasov v zámorskej NHL. Hosťom podcastu Vykroč portálu Sportnet.sk bol bývalý skvelý hokejista ĽUBOMÍR VIŠŇOVSKÝ.

Patrili ste medzi 1 % detí, ktoré chodia na hokej a neskôr sa z nich stanú profesionálni hokejisti. Čo ste robili inak, ako tých ostatných 99 % detí?

Bol to súbeh rôznych okolností, počínajúc výbornou podporou rodičov, čo je prvoradé. Zvyšok bol na mne. A ja som bol až posadnutý byť všade a vo všetkom najlepší. Keď som bol mladý chlapec a videl niekde lepších hráčov, bolo pre mňa obrovskou motiváciu byť schopný urobiť tie veci, ktoré ovládali oni.

Každú možnú chvíľu som využíval na tréning, nácvik a zdokonaľovanie sa. Posúvala ma ctižiadostivosť niečo dosiahnuť a byť jeden z tých najlepších. Tým, že som mal o dva roky staršieho brata, ktorý hrával hokej, porovnával som sa s ním a jeho partiou a nie s rovesníkmi.

Ako si spomínate na detstvo a prvé dotyky so športom v rodných Topoľčanoch? Bolo výhodou mať za staršieho brata hokejistu a vyrastať spolu s ním a Mirom Šatanom?

Moja a Mirova mama sa stretli už v pôrodnici, keďže brat Tibor je od Mira o dva dni starší. S Mirom sme sa stretávali od piatich-šiestich rokov, keď sme začali hrávať hokej, hoci ja som hrával najmä s jeho bratom Peťom, ktorý bol môj ročník, a s Mirom hrával Tibor.

V dorasteneckých a juniorských kategóriách ma už „ostaršovali“ a to som už začal hrávať s Mirom v jednom tíme. On potom odišiel do Trenčína a neskôr do Ameriky. Moja cesta z Topoľčian viedla do Slovana Bratislava a až neskôr som sa dostal do USA.

Topoľčany sú malé mesto, všetci sme sa poznali a naše detstvo sa odohrávalo na ulici. Hrávali sme futbal, hokejbal, basketbal, tenis, bicyklovali sme, dalo mi to veľmi veľa. Je mi ľúto dnešných detí, ktorým rodičia musia vymýšľať, čo idú robiť. My sme si všetko vymysleli sami, kreativita dnešným deťom bohužiaľ chýba.

Partnerom podcastu Vykroč je Národné športové centrum.

Vidíte u dnešných detí nejakú cestu, nejaký priestor, ako by sa mohli vrátiť k zdravej súťaživosti a radosti zo športu?

To je veľmi dobrá otázka... Je to ťažké a vidím to aj na mojich deťoch. Rodič by aj chcel, ale v prvom rade musí chcieť aj dieťa a mať cieľ, čo chce dosiahnuť. Ja som večer zaspával so snom byť profesionálny hokejista, ktorý bude dávať góly a budú ho nosiť na rukách. To bolo moje všetko.

Vedel som, že ma to v škole nebavilo, hoci som zmaturoval. Pokiaľ som mohol, tak som zo školy utekal čo najskôr a šiel som hrať hokej, futbal, tenis, či sa bicyklovať. To bol môj život a môj svet. Chodil som na všetky odznaky zdatnosti a aktivity v školách, veľmi ma to bavilo.

Dnes rodičia zoberú deti do Dubaja, na Maledivy či do Grécka a dieťa vidí, že otec podniká a darí sa mu, tak si povie, že on tiež nepotrebuje tak drieť a ráno vstávať na tréningy, ale radšej sa vyspí a bude podnikateľ. Deti majú oveľa väčšiu možnosť výberu, než sme mali my.

Moji rodičia chodili na šiestu ráno do práce, pripravili nám raňajky, ale s bratom sme už sami vstávali, obliekli sa, umyli a šprintovali tri kilometre do školy. Dalo sa ísť aj autobusom, ale ten som nikdy nestihol (smiech). Alebo som si zobral bicykel a šiel som na ňom. Vždy som bojoval s časom, aby som stihol školu.

Dnes dieťa ráno vstane, má pripravené raňajky, otec či mama ho vezme autom do a zo školy na tréning a má tak pripravený program, takže sa vôbec nemusí namáhať, aby riešilo veci, ktoré sme riešili my. A to je ten rozdiel.

V roku 1994 ste mali osemnásť a z viacerých ponúk od najväčších slovenských klubov ste sa rozhodli pre Slovan Bratislava. Tu ste vyrastali popri takých hráčoch ako Zdeno Cíger či Ľubomír Kolník. So staršími hráčmi v Slovane ste si však užili svoje, niektorí z nich vám robili zle a vraj ste sa aj pobili. Nezlomilo vás to a predovšetkým svojimi výkonmi na ľade ste si pozíciu v tíme obhájili. Ako má mladý hráč čo najlepšie zvládnuť prechod do seniorského tímu?