BRATISLAVA. Bolo to už dávno, v časoch keď nebol žiadny internet, mobilné telefóny, videostreamy, ba aj obyčajná televízia bola skôr rarita než samozrejmosť. Na Slovensku vládol rozhlas a on bol vďaka nemu kráľom.
Mnohí sa pamätajú viac jeho hlas ako tvár. Preslávila ho kadencia slov a metafory. Nezakladal si na presných faktoch či štatistikách, farbistým opisom pretavil dianie na štadióne alebo na pretekoch v drámu, oslavnú ódu, či športovú tragédiu. Reportér Gabo Zelenay by sa dožil 26. novembra sto rokov.
Na vrchole popularity bol v Československu známou celebritou. Vo finále plodného života presedlal zo športu do politiky a podporoval Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS) autoritatívneho premiéra Vladimíra Mečiara.
„Bol veľmi originálny a nenapodobiteľný. Mal veľmi bohatú slovnú zásobu, jeho metafory boli jedinečné a vzbudzovali zábavu. Mnohí ľudia sledovali televízny prenos so stíšeným zvukom a počúvali rozhlasovú reportáž Zelenaya.
Mal blízky vzťah k nevidiacim a hovoril, že sa snaží reportovať tak, aby dianie videli aj oni. Ale bol to tiež človek extrémov. Keď sa pre niečo nadchol, bol o tom na sto percent presvedčený, že je to dobré, platilo to však aj opačne,“ opísal Gaba Zelenaya športový publicista Ľubomír Souček, ktorý s ním strávil v debatách desiatky hodín.
„Prežíval šport srdcom. Vedel zaujať poslucháča aj v zápase, ktorý možno nebol veľmi záživný, ale vždy ho vedel okoreniť. Prinajmenej epizódou z cesty autom do Trnavy, niekedy až, možno, nadsadeným, zaujímavým prerozprávaním jednej drobnej príhody buď pred zápasom alebo aj počas neho.
Niektorí mu vyčítali, že sa nedrží faktov, ale nedalo sa pri ňom zaspať,“ pridal v minulosti ďalší postreh už nebohý novinár Marián Šimo.
Zo školy ho vyhodili
Narodil sa 26. novembra 1922 v Bánovciach nad Bebravou, jeho celé meno znelo v rodnom liste Gabriel Rudolf Félix Zelenay. Už v mladosti sa aktívne venoval športu.
Hral hokej (bol dokonca ligový brankár), basketbal, súťažil v atletike, ale mal blízko aj k divadlu, hudbe, spevu, bol výborný kuchár.
Jeho prvá športová reportáž sa objavila v éteri československého rozhlasu ešte počas študentských čias, 6. októbra 1946 reportoval z druhého polčasu futbalového zápasu ŠK Bratislava - Žilina. Ktovie, kam by sa uberala jeho životná púť nebyť komunistického prevratu vo februári 1948.