Futbalový veterán: Hrávali sme s výronom či teplotou. Teraz mladí neprídu pre soplík

Ferdinand Gustiňák má 52 rokov, no stále sa po ihrisku preháňa s mladými chlapcami. Futbalovú kariéru sa zabaliť nechystá.

Futbalu sa aktívne venujete 44 rokov. Kto vás k nemu priviedol?

- Nikto. Vtedy bola taká doba, že všetci chlapci z ulice sa stretávali na lúke. Ani kosiť ju nebolo treba, my sme hrali do tmy a zodrali sme ju ako sa len dalo. Lopta bola kožená, nie ako tie dnešné. Keď som hlavičkoval, hlava ma bolela aj dva dni. Tiež sa konali turnaje medzi školami a na základe tých ma zavolali do Žiaru nad Hronom.

Koľko ste mali vtedy rokov?

- Presne neviem, nejako okolo osem. V Žiari nad Hronom som pôsobil potom až do dorastu, zahral som si proti takým tímom ako Slovan Bratislava či Spartak Trnava, na čo som dodnes hrdý. Bola to druhá slovenská liga. Potom však prišli povinnosti a začal som hrávať v rodnom Kosoríne. A veru, aj tam sa hral veľmi kvalitný futbal.

Bola to okresná súťaž. Iná ako terajšia?

- Veru že iná. Netrúfnem si povedať, že sa hral kvalitnejší futbal, ale jednoznačne viac oduševnený. So srdiečkom a veľkým zápalom pre hru. Hralo sa do krvi. Výron či teplota neboli prekážkou, zatiaľ čo teraz mladí neprídu na zápas pre soplík. Ja som nevynechal pre chorobu tréning a nie ešte zápas. Kedysi bola medzi dedinami obrovská rivalita. A nie len keď sa hralo derby, ale všetky zápasy v okrese boli vypäté. A divákov bolo oveľa viac ako teraz. Na každom zápase vonku bolo dusno.

Spomeniete nejaký príklad?

- Zažil som kadečo. Keď sme vyhrali na Podhorí, museli pre nás prísť policajti. Zamkli sme sa v šatni, pretože diváci by nás tam pohlušili. Čakali s vidlami pred dverami. Bola tam vždy dusná atmosféra, keď išiel hráč popri čiare, pichali do neho dáždnikom a nebáli sa ho aj skopnúť. Teraz to také vypäté nie je. Ten náboj zápasový bol kedysi silný.

Zažili ste aj iné pikošky?

- Bolo toho viac. Neviem už v ktorom roku to bolo, ale na Malej Lehote ma tréner vystriedal a hneď mi podával 500 korún, aby som išiel do krčmy kúpiť fľaše, ktoré sa budú piť po zápase. Pravdaže, fanúšikovia to zobrali, že som platený a pokrikovanie nemalo konca. Aj tam bývala hustá atmosféra, rozhodcov bili dáždnikmi a neváhali nás aj opľuť. Dnes na to s úsmevom spomínam.

Za vašich čias bolo viac tímov i hráčov. Čím to je, že to tak upadá?

- Dobou, priniesol to čas. Socializmus padol a demokracia priniesla niečo iné. Počítače, hry a deti je vôbec problém vytiahnuť z izby. Ľudia sa cez týždeň naháňajú, na trénovanie preto čas nie je. A keď majú voľný víkend, venujú sa rodine a futbal ide bokom. Je to škoda, pretože šport je dôležitou súčasťou života. Buduje charakter človeka a robí národ zdravý. A to by si mali ľudia uvedomiť. My sme nebrali žiadne tabletky a sme tu.

Máte 52 rokov. Do kedy to plánujete ešte potiahnuť?

- Takéto plány si nerobím. Pokiaľ bude zdravý, budem hrať a športovať. Rád by som si ešte zahral so svojim vnúčikom v jednom tíme. Má sedem rokov, takže to je ešte ďaleko.

Ako sa za tie roky zmenili ihriská?

- Neskutočne. Kedysi bolo jedno ihrisko v Žiari nad Hronom a ostatné boli v katastrofálnom stave. Krivé, hrboľaté, žiadna tráva. Hrával som aj na škvare.

Aké to bolo?

- Nie vždy príjemné. Keď dal človek šúchačku, bolelo to statočne. Škvara ostala pod kožou a vyťahovať sme si ju museli kefou. A nie vždy to išlo. Keď nie, zapálilo sa to a vyhnisalo. Na svoje si prišli hlavne brankári. To sa s dnešnou umelou trávou nedá porovnať. Ale napriek tomu nám chuť do hry nechýbala. Pochybujem, že dnešní mladí by sa tak po škvare bláznili ako my.

A kopačky?

- Ja som uznával vždy len plátenky, v nakrúcačkach som nikdy nehral. Potom na koniec som si už kúpil aj ja kožené, ale najradšej spomínam na plátenky. Boli pohodlné, mal som v nich výborný cit na loptu.

Vy ste celú dospelosť odohrali v Kosoríne?

- Nie, keď som sa priženil do Lovčice-Trubína, hrával som aj tam. Pamätám si, že ešte za Kosorín som nastúpil proti ženinej Lovčici a vyhrali sme 3:1. Ja som dal 2 góly a to bolo doberania. Na rok som potom musel prestúpiť do Lovčice-Trubína, aby nebolo zle. Ďakujem svojej manželke, že je celý život taká tolerantná a dopraje mi čas na futbal. Veľmi si vážim jej obrovskú trpezlivosť. Pretože v zime keď nie je futbal, hrávam ešte aj stolný tenis.

Koľko ste zaznamenali postupov a zostupov.

- To si už človek za tie roky ani nepamätá. Tuším šesťkrát som postúpil, nedávno dvakrát s Janovou Lehotou, kde pôsobím doteraz. Je tam výborná partia a skvelí ľudia. Vypadol som asi trikrát. Ale nikdy ma to neodradilo od futbalu, naopak, o to viac som bol motivovaný vrátiť sa naspäť o súťaž vyššie.

Koľko sezón ste za 44 rokov vynechali?

- Keby to mám dokopy spočítať, asi len jednu. Prestávku som mal len cez vojnu a keď som mal zlomenú nohu. Inak som hral vždy. Ako hovorím, choroba nebola prekážkou. Drobné zranenia som si vždy liečil v zimnej alebo letnej prestávke, cez sezónu sa proste muselo hrať. Prišla hodina a človek musel ísť. Zápal priedušiek nebol problém, išlo sa a človek sa ešte aj rýchlejšie vyliečil. Strašne ma mrzí, že doba sa zmenila. My sme kedysi utreli soplík zľava, sprava a utekali sme na ihrisko. Teraz budú deti radšej za počítačom. Musí sa to zmeniť, pretože to je cieľ k zdraviu.