Onedlho oslávi päťdesiatku jedna z najvýraznejších futbalových osobností východného Slovenska – Vladimír Staš. A hoci okrúhle jubileum je už za dverami, kopačky na klinec stále nepovesil.
V sezóne 1994/1995 odohral niekoľko zápasov za Prešov v hokejovej extralige. Po prechode k futbalu pôsobil v Tatrane Prešov (1996 – 1999) a v Rimavskej Sobote (1999/2000).
Najväčšie úspechy však dosiahol v drese MŠK Žilina (2002 – 2005), kde so spoluhráčmi získal dva tituly majstra Slovenska.
Zo Žiliny sa vrátil do Tatrana (2005 – 2007), nasledovala česká anabáza vo Fulneku a Karvinej (2007 – 2010). V júni 2010 prišiel do Bardejova, kde v roku 2018 ukončil profesionálnu kariéru.
V drese Žiliny sa predstavil aj v 3. predkole Ligy majstrov, kde nastúpil proti Chelsea. V prvom dueli na pôde Žiliny hral do 66. minúty (0:2), v odvete na Stamford Bridge odohral celý zápas (0:3 z pohľadu Žiliny).
V týchto zápasoch nastúpil Staš proti hviezdam svetového futbalu, čo dodnes patrí k vrcholom jeho bohatej kariéry.
Vo futbale však pokračuje ďalej ako amatér.
„Po konci v Bardejove som hral za rodné Šarišské Michaľany, potom nasledovali Ražňany. Tam ma zlanáril môj dlhoročný kamarát Michal Marcinko. Opäť som si zahral s Marekom Semanom, s ktorým som hrával už v Bardejove. Neskôr to boli Kendice, Dulova Ves a momentálne Petrovany,“ približuje svoju cestu.
Rozhodnutie pre aktuálne pôsobisko vysvetľuje jednoducho: „Ozval sa mi kamarát Ján Hatok. Dohodli sme sa, že prídem na tréning vyskúšať, či ma futbal ešte bude baviť, keďže po konci v Kendiciach som už hrať neplánoval. Navyše to mám z domu na skok a je tu dobrá partia, takže pokračujem.“
Vladimír Staš patrí k ľuďom, ktorí si život bez futbalu nevedia predstaviť. Jeho plány do budúcnosti sú pritom veľmi skromné.
„Veľké plány už nemám. Prial by som si s Petrovanmi postúpiť do 6. ligy a v lete uvidíme. Ak bude slúžiť zdravie a bude ma to baviť, možno potiahnem ďalej.“
Jednoducho povedané – takmer päťdesiatročný Vladimír Staš svoju futbalovú púť ešte zďaleka nekončí.
Vlado Staš je medzi športovcami výnimočný zjav. Len málokto sa môže pochváliť tým, že hral najvyššiu súťaž v dvoch najpopulárnejších športoch.
„V Košiciach hrával za VSŽ náš strýko Milan a otec nás často brával na hokej. Hokej sme mali v rodine, bol to pre mňa aj pre brata šport číslo jeden. K futbalu sme presedlali až neskôr. Ja som hokej hrával až do dvadsiatky.
V drese Prešova som nastúpil aj v niekoľkých zápasoch extraligy. Chýbala mi však trpezlivosť a nezvládol som prechod medzi dospelých. U mládežníkov som patril k najproduktívnejším hráčom, medzi mužmi mi to už tak nešlo, a tak napokon zvíťazil futbal.“
Po pôsobení v Prešove a Rimavskej Sobote prišla ponuka zo Žiliny – a tá sa neodmieta.
„V Žiline som dosiahol najväčšie úspechy kariéry. S mužstvom sme dvakrát získali titul majstra Slovenska a dvakrát Superpohár. Majstrovský titul nám priniesol aj predkolá Ligy majstrov. Nastúpil som proti FC Bazilej, Maccabi Tel Aviv a FC Chelsea,“ spomína na najúspešnejšie obdobie.
Po Žiline nasledoval návrat do Prešova, české angažmán vo Fulneku a dlhoročné pôsobenie v Bardejove.
Na Hornom Šariši patril k lídrom mužstva. Základnú zostavu si bez neho fanúšikovia ani nevedeli predstaviť. Bol osobnosťou nielen na ihrisku, ale aj v kabíne a vzorom pre mladších spoluhráčov.
Splnil si aj jedno osobné želanie: „Počas môjho pôsobenia v Bardejove prebiehala rozsiahla rekonštrukcia štadióna. Veľmi som si chcel na záver kariéry zahrať na novom štadióne. To sa mi splnilo.“
„Chcel by som sa poďakovať svojim rodičom za to, že nás celý život podporovali a fandili nám. Taktiež manželke Marcele a synovi Simonovi, ktorí sú mi oporou,“ dodáva na záver Vladimír Staš.
